Hledejte v chronologicky řazené databázi studijních materiálů (starší / novější příspěvky).

Dodatok k bitke na Bosworthskom poli

Celkom nepochybne jedna z najdôležitejších bitiek v dejinách Anglicka. Chýba však o nej dôkladná správa. Jediným svedkom boja bol jeden slepý kronikár na strane Henricha Tudora. Z toho vyplýva, že správa je určite nepresná a tiež zaujatá. Uvádza, že bitka netrvala viac než dve hodiny. Keď sa bitka chýlila ku koncu a všetkým aj Richardovi III. bolo jasné, že porážka ho neminie, strhol sa a rozbehol sa na koni s mečom v ruke k Henrichovmu stanovišťu. Ako som už spomínal vyššie, Richard III. bol špičkový vojak a bojovník. Tu to potvrdil. Podarilo sa mu zabiť niekoľko významných osobností v okolí Henricha. Spomenúť môžem napríklad sira Viléma Brandona, sira Jána Cheynyea alebo Henrichovho koruhevníka. Napokon sa im však podarilo rozbesneného Richarda zabiť. Jeho koruna sa našla zakotúľaná v kríkoch. Táto časť informácií je potvrdená. No a ešte, čo sa týka počtu padlých, podľa niektorých záznamov stratil Henrich 200 až 300 vojakov a Richard 1000 vojakov.

Earl z Warwicku

Earl z Warwicku patril medzi najvýznamnejšie osobnosti na strane dynastie Yorkovcov. Dobre si rozumel aj s Eduardom IV., ktorý bol od neho mladší o 14 rokov. Keďže mal významné postavenie mohol ovplyvňovať verejné aj politické dianie. Dokonca v porovnaní s Eduardom IV. sa dá povedať, že Warwick bol dominujúcou osobnosťou. On rozhodoval a velil vojenským oddielom, keď boli Lancasterovci pravidelne porážaní. Zatiaľ čo Eduard bol považovaný a vtedy právom za ľahkomyseľného. Istého času, no najmä keď bol Eduard mladší sa hovorievalo otvorene: ,, Kráľ Eduard sa zabáva a Warwick vládne. ´´ Vzťah Eduarda a Warwicka bol aj tak výborný.
No časom vznikli v ich priateľstve trhliny. Tie pramenili hlavne v tom, že Warwick ešte počas kraľovania slabého Henricha VI. si zvykol na jednoduchú manipuláciu ním. Lenže teraz bol na tróne Eduard IV. a z rozlietaného mladíka vyrástol kráľ, ktorý sa nenechá ovládať nikým. Toto pochopil aj Warwick a postupne sa začal od neho odvracať. Príčin bolo samozrejme oveľa viac. A keď sa to všetko sčítalo, vyústilo to až k zrade. Postavil sa na stranu Lancasterovcov.

Dodatok k dlhej vláde Henricha IV.

To, že Henrich zobral trón Richardovi, nebolo len tak. Musel si pred celým Anglickom obhájiť svoj nárok, pretože podstata kráľovstva spočívala v jeho svätosti. A všetko to, čo sa okolo toho robilo, mám na mysli akty, akými boli korunovácie, podpisovanie zmlúv, slávnosti, sa robilo pred zrakom božím. Preto malo z tejto uzurpácie trónu celé Anglicko zlý pocit. Vznikla nová myšlienka: ,, Kráľ je iba prvý medzi rovnými.´´ - primus inter pares. Henrich uvádzal najrôznejšie dôvodu svojej uzurpácie. Napríklad že Richard II. už nebol schopný vládnuť, isteže toto mohol povedať každý, kto mal aspoň pár kvapiek kráľovskej krvi a dosť peňazí na vlastnú armádu. A preto je mimoriadne trefná myšlienka: ,,Žiadny trón na svete nieje v bezpečí, keď sa spoja morálne dôvody so spravodlivo sa tváriacim sebectvom. ´´

K počiatočným pokusom riešenia sporu bielej a červenej ruže

Spor Lancasterovcov a Yorkovcov sa nedal riešiť v parlamente aj keď obidve strany mali spočiatku takéto tendencie. Dôvod prečo to takto nešlo, je viac než zrejmí. Čo jeden parlament schváli, druhý môže zrušiť. Henrichovi VI. sa len veľmi ťažko argumentovalo Richardovi, ktorý si nárokoval na trón, poukazujúc na rodokmeň. Pretože Richard skutočne pochádza zo staršej kráľovskej vetvy na rozdiel od Henricha VI. Situáciu chcel riešiť tak, že odoberie dedičné práva svojmu synovi, princovi Eduardovi v prospech Richarda, vojvodu z Yorku. To znamená, že Lancasterovci prišli o nárok na anglickú korunu. Ako som už povedal, spor sa nedal vyriešiť v parlamente, pretože tu bola ešte Margita z Anjou a Waleský princ Eduard, ktorého záujmy chcela presadzovať. A preto mohlo tento spor vyriešiť iba bojové pole.

Politická chyba Richarda II.

Richard II. mal nedostatok finančných prostriedkov a nebol schopný zvládať šľachtu, ktorá stále vo väčšom a väčšom počte proti nemu brojila. Dokázal, ale využiť vnútorné rozbroje dvoch dôležitých členov šľachty Henricha Bolingbrokea a Thomasa Mowbraya, vojvodu z Norfolku. Tí sa navzájom obviňovali z velezrady a preto ich Richard II. vyhnal z krajiny. A jeho chyba spočívala v tom, že im zhabal všetky majetky bez ohľadu na všetko. Finančná situácia ho neospravedlňovala. A to bol v podstate jeden z hlavných dôvodov, prečo sa Henrich Bolingbroke vrátil späť, aby sa na čele šľachty dožadoval svojich práv ako vojvoda. Richard II. bol zvrhnutý, uväznení a neskôr zavraždený. Na trón nastúpil ako už bolo povedané Henrich Bolingbroke ako Henrich IV.

Dodatky k vojne ruží

Dôležité dynastie zohrávajúce úlohu v boji o trón okrem Lancasterovcov a Yorkovcov


Po dôkladnom preštudovaní si rozsiahleho rodokmeňa Eduarda III., vyjde najavo niekoľko minimálne pozoruhodných skutočností. Mal 13 detí. Z nich tri zomreli veľmi skoro, ešte v detstve. Ako sa ukáže, kľúčoví sú jeho piati synovia. Eduard, princ z Walesu; Lionel, vojvoda z Clarence; Ján Gentský, vojvoda z Lancastera; Edmund z Langley, vojvoda z Yorku a Thomas z Woodstoku, vojvoda z Gloucesteru.
Najstarší Eduard, princ z Walesu zomrel dosť skoro. Mimochodom stihol mať syna, z ktorého sa neskôr vykľul Richard II. Pozornosť sa však sústredila po Eduardovej smrti na Lionela, vojvodu z Clarence. Tento mal zase dcéru a tá sa vydala za Edmunda Mortimera. A toto je dôležitá skutočnosť na základe ktorej si robila nárok na trón dynastia Mortimerovcov. Vychádzali teda z toho, že Lionel bol druhý syn Eduarda III. A keďže Lancasterovci si svoje právo na trón odvodzovali od Jána Gentského, ktorý bol len jeho tretím synom, bol ich strach pochopiteľný. A ako je známe Henrich Bolingbroke, teda neskorší Henrich IV. bol synom práve Jána Gentského. Obhajovali sa však tým, že nárok Mortimerovcov vychádza zo ženskej línie. Aby sme nezabudli, jednalo sa o Lionelovú dcéru.
Ďalšou dynastiou bola dynastia Beaufortovcov. Išlo o deti Jána Gentského a Kataríny Swynfordovej.
Dôležitú úlohu na začiatku vojen zohrala zaujímavá dynastia De la Polovcov. Zaujímavá preto, pretože jej členovia neboli vznešeného pôvodu. Boli to iba obchodníci, ktorým sa dobre darilo. Neskôr boli síce povýšený do šľachtického stavu, ale aj napriek tomu ich ostatná šľachta považovala iba za obyčajných zbohatlíkov.

Definitívny koniec vojny dvoch ruží

Na trón nastúpil prvý Tudorovec, Henrich VII. Za manželku si zobral dcéru Eduarda IV. Alžbetu. ,, Vďaka čomu sa tŕnisté vetvy oboch ruží spojili. ´´ Yorkovci nechceli hneď pripustiť svoj koniec a pokúsili sa Henricha podviesť. Vedeli, že na trón má nárok earl z Warwicku, pretože bol v príbuzenskom zväzku s Eduardom IV. Earl z Warwicku bol však uväznený v Toweri. Podvod Yorkovcov spočíval v tom, že našli človeka, ktorý sa na earla veľmi podobal. Bol to akýsi bezvýznamný tovariš s menom Lambert Simnel. Henrich VII. si však už stihol zmapovať situáciu a vedel, že earl z Warwicku sedí v Toweri. Samozrejme ho dal pre istotu hneď zabiť, aby nedošlo k podobným úskokom zo strany Yorkovcov. Earl z Warwicku asi nebol veľmi nadšený, pretože jeho vlastný na neho takto Henricha upozornili. O podobné pokusy ako sa zbaviť Henricha sa ešte Yorkovci neraz pokúsili, ale tie Henrich VII. s chladnou hlavou a s pokojom vyriešil. A vlastne aj vďaka tomu je možné považovať Bosworth 1485 za míľnik v dejinách Anglicka ako hovorí Szántó: ,, Len tak sa mohol stať Bosworth a rok 1485 míľnikom v dejinách anglickej spoločnosti. ´´ Rok, ktorým sa končí vojna dvoch ruží a zasadá na anglický trón dynastia Tudorovcov.

Richard IIl

No a takto začal biť Richard III. považovaný vo svojom okolí za krutého a nevypočítateľného. A z tohto dôvodu vznikla proti nemu tajná dohoda. Stalo sa tak to, čo sa stáva skoro vždy po vojne. Vo vojne spojenci, po vojne súperi. A tak aj teraz. Yorkovci sa začínajú postupne obracať proti sebe. V tomto konkrétnom prípade sa začal od kráľa odvracať dôležitý člen v klane vojvoda Buckingham. Ten sa dohodol s posledným žijúcim, vo Francúzsku sa skrývajúcim, Lancasterským veľmožom Henrichom Tudorom. Dohoda spočívala v tom, že Buckingham pripraví v Anglicku povstanie, po ktorého vypuknutí sa Henrich Tudor vylodí v juhu Anglicka. Akcia hneď nevyšla, lebo povstanie Richard III. potlačil. Ale tým svoj osud len oddialil. V roku 1485 došlo k bitke pri Bosworthe, pri ktorej Richard III. zahynul. Jeho velitelia ho zradili a prešli na stranu Henricha Tudora, ale do boja sa nezapojili. Richard bol zabitý priamo na bojisku.

Odhalenie

Bol však odhalený, zajatý a uväznený v Toweri. ( Tower je väznica podobného charakteru ako Bastila vo Francúzsku. ) Ak by sa nestalo to, čo sa stalo, dalo by sa konštatovať, že Yorkovci majú situáciu pevne vo svojich rukách. Lenže došlo k zrade. Jedna z kľúčových osobností na strane bielej ruže ( Yorkovci ) earl z Warwicku, prešla na druhú stranu. Warwick mal v Anglicku skutočne moc ako sa patrí. Teraz pod záštitou Lancasterovského rodu oslobodil Henricha VI. a dosadil ho späť na trón. V zvláštnom postavení sa týmto pádom ocitol Eduard IV. Na trón si nárokovať nemohol. Jeho otec áno, ale on už nie. Keďže už bol Richard, Eduardov otec majúci na trón podľa rodokmeňa nárok, mŕtvy, skutočným a právoplatným kráľom Anglicka bol Henrich VI. Yorkovci sa však v zapätí spojili s Burgunďanmi a v následnej bitke pri Tewkesbury dosiahli veľké víťazstvo. Henricha VI. zajali a opäť poslali sedieť do Toweru. Navyše sa im podarilo zajať aj Waleského princa, vzácna korisť, ktorého Margita z Anjou, manželka Henrichova, tak bránila. Bez váhania ho popravili. Henrich VI. si v Toweri dlho nepožil. Niekto ho tam zabil. Zdalo sa, že konštatovanie víťazstva Yorkovcov, teda bielej ruže, je na mieste.
Mešťania, vrstva, ktorá stála od začiatku na strane Yorkovcov, jasala. Anglicku začalo hospodársky konečne napredovať. To však nebolo zásluhou Yorkovcov, akoby sa zdalo. Išlo len o náhodu. Lenže ľudia si to neuvedomovali a dávali si toto zlepšenie situácie do súvisu práve s nimi. A keď sa do toho započítalo ničenie a plienenie zvyškov Lancasterovských oddielov, bolo pochopiteľné, že v porovnaní s Yorkovcami boli tí zlí Lancasterovci. Toto sa samozrejme takto jednoznačne povedať nedá. Potvrdzuje to aj chaos, vzniknutý po smrti Eduarda IV. Na jeho miesto mal zasadnúť Eduard V., lenže ten mal vtedy iba 12 rokov. Všetko si preto zobral na starosť jeho strýko, teda brat mŕtveho Eduarda IV., Richard, vojvoda z Gloucesteru. Zabezpečil výchovu a vzdelanie malého Eduarda V. Richard bol výborný vojak Neskôr ako uvidíme nepodložene považovaný za zlého ducha anglickej literatúry. Na druhú stranu by sme ho nemali považovať ani za nie zvlášť dobrého. Pretože podľa všetkého práve on zavraždil chudáka Henricha VI. v Toweri. Teraz však spravoval trón a to sa mu veľmi páčilo. Preto začal vymýšľať argumenty proti svojim synovcom, ktorí mali na rozdiel od neho na trón nárok. Dokázal, že Eduard V. a aj jeho mladší brat sú nemanželské deti Eduarda IV. a oboch dal zavrieť do Toweru. A vyhlásil sa za kráľa s poradovým číslom tri. Neskôr sa domnieval, že pozíciu si poistí, keď dá dvoch princov, svojich synovcov, radšej zabiť. Tak sa aj stalo. Lenže sa objavili podozrenia, že ich Richard zabil vlastnoručne. A len tak zavraždiť dvoch princov je už trochu silná káva. ,, Toto obvinenie brali súčasníci, kronikári, a potom aj Shakespeare ako podložený fakt, a Richard III. je odvtedy zlým duchom anglickej i svetovej literatúry. ´´

Vojna dvoch ruží sa začína

Vojnu týchto dvoch rodov je veľmi obtiažne v súčasnosti hodnotiť. Dôvodom je jej zložitosť a preplnenosť obdobia odlišnosťami, nezrovnalosťami a nepresnosťami. Niektorí autori vedú aj spor o jej názov. Vojnu ruží nabáda považovať ju za občiansku vojnu v pravom slova zmysle, ale nie je to celkom pravda. A už vôbec nie, ak ju porovnáme s takou občianskou vojnou, aká sa odohrala v Anglicku v 13tom storočí medzi Štefanom a Matildou. Tá bola mimochodom mimoriadne krvavá. Preto treba povedať, že sa v nej bojovalo len v niekoľkých bitkách na území ôsmich grófstiev a tých bolo vtedy v Anglicku 39. No napriek povedanému aj tu sa jednalo o celkom slušné vzájomné vyvražďovanie. ,, V tomto vzájomnom vyvražďovaní vymrelo asi 26 spomedzi 64 anglických peerstiev, rodín vysokej šľachty. ´´
Richard, vojvoda z Yorku padol hneď v prvej bitke pri Wakefielde. Na Richardove miesto prišiel jeho syn ako Eduard IV. Nasledovala odvetná bitke a v nej Lancasterovci prehrali. To značí, že začali ťahať za kratší koniec, tak manželka Henricha VI. Margita z Anjou utiekla aj s Waleským princom Eduardom do Škótska. Henrich ostal. Jednoducho bol trochu zvláštny. Dalo by sa ho považovať za filozofa alebo mysliteľa, ale celkom určite nie mužom činu. Keď mu došlo, že mu Yorkovci idú po krku, preobliekol sa za mnícha a blúdil po celom Yorkshire.

Francúzsky tlak

Francúzsky tlak a odhodlanosť už nemohol zastaviť v raste ani neradostný osud Jany. Tú zajali na bojisku Burgunďania. Teda spojenci Anglicka od spomínanej dohody ešte dauphina s Henrichom V. Vojvoda z Bedfordu kúpil Janu od Burgunďanov za 80 000 libier a vydal ju francúzskym cirkevným hodnostárom. Vedel, že tí sa jej chcú zbaviť. Mám taký pocit, že to urobil preto, lebo si myslel, že ak zmárnia Janu Francúzi, teda jej vlastní, otrasie to celým Francúzskom a svitne na lepšie časy Angličanom. No takže Jana bola akože súdená a napokon v Rouene 30. mája 1431 upálená. Vojvoda z Bedfordu sa potom ešte pokúsil narýchlo korunovať mladého syna Henricha V. v Notre Dame za francúzskeho kráľa ako Henricha VI. To už ale nemalo význam, pretože Francúzi sa nezvyčajne zjednotili okolo svojho kráľa Karola VII. A za krátky čas sa Francúzom podarilo vyhnať Angličanov zo svojho územia a nechať im len Calais. Nasledovala bitka pri Castilione v roku 1453 a Angličania mohli v Storočnej vojne, konštatovať porážku.

K vojne sa schyľuje

Túto skutočnosť Anglicko stravovalo len veľmi ťažko. Situácia sa zhoršovala na všetkých úrovniach. Prehlbovala sa vnútropolitická kríza, najmä z dôvodu straty území vo Francúzsku. Stále veľká anglická armáda nebola financovaná. O svoj príjem a obchodné kontakty sa strachovala šľachta i meštiactvo. Sedliaci sa zase obávali trestu, ktorí im udelia feudáli, keď zistia ako využili ich neprítomnosť. Teda ako už bolo konštatované, situácia bola mimoriadne napätá v najrôznejších sférach. No napriek tomu sa všetko sústredilo na boj o trón. Určovateľom naň sa stal rodokmeň. O ten sa opieral aj Richard, vojvoda z Yorku. Okolo seba sústredil mešťanov a vďaka ním vytvoril silnú stranu. Postupne tlačil na Henricha VI., aby ho uznal za regenta. Ako vieme, regent je zástupca kráľa v jeho neprítomnosti a pod. A keď sa ním Richard stal, začal tlačiť na kráľa, aby mu prepustil trón, poukazujúc na rodokmeň. Pochopiteľne naň poukazoval zámerne, pretože Richard II. bol tretím synom Eduarda III. a Henrich IV. až jeho štvrtým synom. ,, Richardovi z Yorku sa touto neodolateľnou argumentáciou podarilo položiť ideologické základy vojny ruží. ´´ Touto argumentáciou sa teda zrodila ideológia vojny ruží. Henricha VI. podporovali Lancasterovci, ktorí vystupovali pod znakom červenej ruže. A na opačnej strane Richard, vojvoda z Yorku a spol. pod znakom bielej ruže. Zaujímavosťou je, že k vojne došlo tak trochu aj kvôli Henrichovej žene Margite z Anjou. Pretože Henricha VI. by zrejme tlak Richarda zlomil, ale to ona nepripustila.

Henrich IV

S Henrichom IV. mal spoločnú jednu vec a tou bolo šťastie. Pochopiteľne v inom ako on. Ako uznávaný kráľ Anglicka a hrdina zaútočil na Francúzsko. Presnejšie na prístav Harfleur v roku 1415. Jeho armáda však pri vstupe na pôdu Francúzska znížila svoj počet o jednu tretinu (z 9000 na 6000). Čelila totiž epidémií úplavice. A teraz to šťastie. Keď sa Francúzi dozvedeli, čo sa deje s Angličanmi, okamžite ich napadli svojou jazdou v 7násobnej prevahe. Lenže anglická armáda, známa svojou lukostreleckou elitou, porazila túto francúzsku silu s minimálnymi stratami. Vojenský historici odhadujú, že straty neprevýšili číslo 300. Toto sa stalo v bitke pri Agincourte, keď Angličania pochodovali od Harfleuru smerom na Calais. Henrich sa potom spokojný vrátil domov. ,, Henrich V. presne vedel, že Francúzsko utrpelo rozhodujúcu porážku. ´ ´ Myslel si teda, že pre Francúzsko to bol koniec. Chcel, aby sa jeho armáda zotavila z epidémie a zároveň tento čas využiť na hodnotenie pomerov vo Francúzsku. Tam stál na čele slabý kráľ Karol VI. Obranu krajiny mal na starosti dauphin, Karolov syn. Nezaznamenával však žiadne úspechy. Šľachta bola vtedy rozdelená na dva tábory. Na stranu Burgundského vojvodu a na Armagnacovskú ligu. Henrich V. usúdil, že mocnejší je práve dauphin, Burgundský vojvoda. Preto sa rozhodol uzavrieť s ním spojenectvo. To urobili, ale dauphin bohvieako nepochodil, pod kontrolou mal iba juhovýchodné Francúzsko. Ale to dauphinove spojenectvo s Henrichom V. je kľúčové najmä toho, čo sa týka Jany z Arcu. Ešte však pred tým bol uzavretý tzn. ,, Troyeský mier ´´ v roku 1420. Bola to dohoda medzi Karolom VI. a Henrichom V., ktorej podstata spočívala v nároku Henricha V. na Francúzsky trón po smrti Karola VI. Malo sa tým navždy spojiť Anglické a Francúzske kráľovstvo. Teda anglické územia na ostrovoch s anglickými územiami vo Francúzsku a s francúzskymi vo Francúzsku. Všetko ale padlo. Henrich V. zomrel skôr. A neschopný Karol VI. žil ďalej. Henrichov syn ešte nebol schopný ujať sa vlády a z toho dôvodu spravoval krajinu jeho strýko vojvoda z Bedfordu. Teda brat zosnulého Henricha V. Situácia sa však začala meniť. Tentoraz v prospech Francúzska. ,, Medzitým prostoduchý dauphin vo svojom juhoafrickom obvode dostal nečakanú pomoc v osobe slávnej Jany z Arcu. ´´ Nevýrazný dauphin našiel teda oporu v osobe Jany z Arcu. Tej sa podarilo zjednotiť Francúzku šľachtu. No a takto sa im podarilo s Janou na čele oslobodiť Orleáns. Potom nasledovala korunovácia dauphina v Remeši za Karola VII.

Vojna dvoch ruží

Príčiny vojny

Skrátene sa dá povedať, že vznikla kvôli zložitej situácii, ktorú zapríčinila porážka v Storočnej vojne ( 1337 - 1453 ). Ale jej skutočné príčiny siahajú o desiatky rokov dozadu. Teda pokúsim sa najskôr načrtnúť situáciu, aká vládla na prelome 14teho a 15teho storočia. V tých časoch vládol v Anglicku kráľ Richard II. ,, Keďže Richard II. chcel skoncovať s výnosnou výpravou vo Francúzsku, vysoká šľachta sa rozhodla, že ,, zoženšteného ´´ kráľa zvrhne z trónu. ´ ´ Šľachta na čele s Henrichom Bolingbrokeom, Thomasom Mowbrayom a vojvodom z Gloucesteru a inými chceli teda zvrhnúť Richarda z trónu. Bol považovaný nimi a inými za kráľa ,, zoženšteného ´´ a kvôli jeho porušenému slovu. V tých časoch sa ešte verilo v dané slovo a tobôž v slovo kráľa. Príčin bolo ešte viac. Napríklad skutočnosť, že bol mimoriadne prefíkaný, čo prekážalo najmä šľachte. Jednoducho stratil dôveru celého národa. Teda sa šľachta a spomínaní jej vodcovia proti nemu vzbúrili. Richard však uplatnil svoju inteligenciu a prefíkanosť a poštval proti sebe Bolingbrokea a Mowbraya. Chvíľu na to ich vyhnal z krajiny a zhabal ich pozemky. Tento ťah opäť vyžadoval odvahu, podobne ako to porušené slovo. Neskôr však Bolingbroke v Yorkshire sa opäť postavil na čelo vzbury. Pridala sa k nemu celá šľachta a donútili Richarda odstúpiť. Na trón zasadol sám Bolingbroke ako Henrich IV. Zotrval na ňom pozoruhodne dlho. Až 14 rokov. Samozrejme nie preto, že by s ním boli všetci spokojný. Ale preto, lebo mal ohromnú dávku šťastia. Darilo sa mu unikať pred všetkými intrigami, atentátmi a inými pokusmi zbaviť sa ho. Zomrel teda 14 rokov po nástupe na trón, t.j. v roku 1413. Na jeho miesto nastúpil jeho syn Henrich V. Bol mimoriadne hladný po moci, ktorý sa nevedel dočkať smrti svojho otca. Dokonca ešte za jeho života si nasadil korunu, pri príležitosti otcovho bezvedomia. No aj napriek tomu bol v porovnaní so svojím otcom na tom lepšie, čo sa týka obľúbenosti. V celom Anglicku bol považovaný za hrdinu.

Pedagogická fakulta, Univerzita Komenského

Vojna dvoch ruží
( Seminárna práca )

2006 / 2007

Rok 867

Preto sa v roku 867 vybrali do Ríma. Keď prišli do Benátok vo verejných diskusiách obhajovali sloviensku liturgiu proti 3-jazyčníkom. Aj keď ich do Ríma pozval pápež Mikuláš I. prijal ich nový pápež Hadrián II. , lebo Mikuláš medzi tým zomrel. Prijal od nich pozostatky Klimenta I. a knihy preložené do Staroslovienčiny, ktoré slávnostne položil na oltár baziliky SANTA MARIA MAGGIORE na Vianoce 867 čím uznal staroslovienčinu za bohoslužobný jazyk. Konštantín chorľavel, vstúpil do kláštora kde prijal rehoľné meno Cyril a 14.2.869 zomrel. Metod a niekoľký žiaci vysvätení za kňazov a s poverením cirkevného učiteľa sa vracali na VM. Pribinov syn Koceľ ho však prehovoril aby sa do Ríma vrátil a získal vyššie cirkevné svätenie. V rokoch 869-870 bol Metod 2krát v Ríme a na VM sa vracal s hodnosťou najvyššieho biskupa, arcibiskupa a pápežského legáta pre oblasť Moravy a Panónie.
Roku 869 zaútočil Ľudovít Nemec proti VM. Pramene hovoria o obliehaní najlepšie opevneného Rastislavovho hradu, pravdepodobne Devína. Druhý prúd franských vojsk pod vedením jeho syna Karolmana obsadil Slovensko, ktoré bránil Rastislavov synovec Svätopluk. Ten sa však s Karolmanom dohodol a v máji 870 Rastislava vydal frankom. Bol odvlečený do väzenia v Regensburgu a odsúdený na stratu zraku. Metod prišiel do týchto pomerov a rovnako skončil vo väzení. Nemci nedôverovali ani Svätoplukovi atak ho tiež zavreli do väzenia. Za správcov VM boli vymenovaní grófi ENGELŠALK a VILIAM. V roku 871 vypuklo na VM protinemecké povstanie pod vedením kňaza Slavomíra z dynastie Mojmírovcov. Karolman vyslal na VM vojsko pod vedením Svätopluka. Ten sa však po príchode dohodol so Slavomírom, prešiel k povstalcom a porazil frankov. Zahynuli aj grófi Viliam a Engelšalk. V roku 874 uzavrel Ľudovít Nemec so Svätoplukom vo Forchheime mier, kde sa Svätopluk zaviazal zachovávať voči Franskej ríši vazalský vzťah a odvádzať poplatok- tribút. Svätopluk počas svojej vlády podnikal výboje do Sliezska, na Slovensko, do oblasti Krakowa a do Potisia. Metod bol na zásah pápeža v roku 873 prepustený z väzenia a Svätopluk mu odovzdal všetky kostoly na VM. Nemeckým kňazom sa to nepáčilo a tak očierňovali Metoda u pápeža. Metod musel opäť odísť do Ríma, kde obhájil liturgiu v Staroslovienčine. V roku 880 vydal pápež Ján VIII. Bulu, ktorú nazval INDUSTRIAE TUAE [Industrie tue], v ktorej vzal všetkých slovienov(VM) pod svoju ochranu. Na žiadosť Svätopluka vysvätil švábskeho mnícha WICHINGA za biskupa. Vo vydanej bule mu potvrdil aby mohli byť omše kázané po latinský. Nemeckí kňazi na čele s Wichingom stále útočili na Metoda a začiatkom roka 885 dosiahol Wiching v Ríme u pápeža Štefana II, zrušenie staroslovienskej liturgie. Metod v tom istom roku zomrel, správi cirkvi na VM sa ujal Wiching a Metodových žiakov ANGLÁRA, NAUMA a GORAZDA z VM vyhnal. Odišli do Bularska a Chorvátska, kde šírili staroslovienčinu ďalej. Od 60-tych rokov 10. storočia začínajú z juhovských stepí na VM útočiť kočovné kmene Maďarov. Do podunajskej nížiny prišlo 7 ugofínskych kmeňov, z ktorých najznámejší bol kmeň Maďarov podľa čoho sa neskôr volal celý národ. Okolnosti zániku VM nám nie sú jasné, lebo podľa legendy zánik spôsobila nejednotnosť Svätoplukových synov Mojmíra II. , Svätopluka III. a Predslava( ani nevieme, či existoval) VMské a Nemecké(franské) vojská porazili Maďari. V júli 907 Maďari porazili VM a Nemecké vojská. Význam VM: Tento útvar bránil rozpínavosti franskej ríše a zabránil asimilácií(pohlteniu) našich predkov Nemcami (frankami) vďaka tomu, že mali vlastné písmo a jazyk.

Vláda Rastislava

O vláde jeho synovca Rastislava už vieme viac. Spočiatku udržiaval s Frankami dobré vzťahy. Budoval však systém opevnených hradísk, ktoré mali ríšu ochrániť v prípade útoku Franskej ríše. Podporoval odboj markgrófa Ratboda proti Ľudovítovi Nemcovi(za vlády Karola Veľkého vo Franskej ríši boli vytvorené špeciálne pohraničné územné jednotky- Marky, na ktorích čele stál markgróf zodpovedný kráľovi) Ľudovít nemec z dôvodu Rastislavových krokov v roku 855 zaútočil proti Veľkej Morave, Rastislav sa však útoku ubránil. Neskôr začal Rastislav podporovať odboj Karolmana, syna Ľudovíta Nemca, proti vlastnému otcovi. Svoje spojenectvo s Karolmanom využil Rastislav na to, že zaútočil na územie Blatnohradu a Pribina, ktorý bol na strane Ľudovíta Nemca roku 861 v boji s Moravanmi zahynul. Na územie VM prichádzali rôzny misionári, ktorí tu šírili kresťanstvo. Boli to najmä franskí mnísi za Salzburskej a Pasovskej diecézy. Keďže sa Rastislav chcel zbaviť vplyvu nemeckých kňazov, žiadal pápeža Mikuláša I. o vyslanie vierozvestov ovládajúcich slovanský jazyk. Chcel z VM urobiť samostatnú cirkevnú diecézu podliehajúcu priamo pápežovi. Pápež však takýchto vierozvestov nemal a nechcel si frankov veľmi pohnevať. Preto Rastislav roku 862 sa obrátil so svojou žiadosťou na Byzantského cisára Michala III. Opitého. Ten mu vyslal bratov Konštantína a Metoda. Ich otec sa volal Lev a bol štátnym úradníkom a preto musel ovládať jazyky všetkých národov žijúcich v Byzancií. Je však možné, že ich matka bola Slovanka a preto ovládali Slovanský jazyk. Misia na VM nebola ich prvou. Pred tým už boli u Kazárov na Kryme kde objavili pozostatky pápeža Klimenta I. Konštantín získal získal vzdelanie na biskupskej škole v Solúne a v Konštantínopole vyštudoval teológiu a filozofiu. Metod vyštudoval právo a stal sa opátom v kláštore. Pred odchodom na VM zostavil Konštantín písmo- hlaholiku z minuskulných písmen. Na VM prišli v lete 863 . založili učilište, pravdepodobne na území dnešných Mikulčíc alebo Staré Město pri Uherskom Hradišti. Okrem teológie, gramatiky a hudby vyučovali aj hlaholiku a liturgiu v domácom jazyku. Cyril preložil do staroslovienčiny Proglas (predhovor k evanjeliu) , ktorý obsahuje základy prekladania z gréčtiny do staroslovienčiny. Keďže nemali vyššie cirkevné svätenie nemohli svojich učeníkov vysvätiť za kňazov.

Veľká Morava

Bola najväčším a najvýznamnejším štátom západných Slovanov v rannom feudalizme. Rozprestierala sa na území Slovenska, Čiech, Poľska a Nemecka. Jej jadro sa nachádzalo na území Moravy a západného Slovenska. Názov Veľká Morava zaviedol byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos vo svojom diele „ O spravovaní ríše" asi z 1. ½ 10. storočia. Po zániku Samovej ríše nám o Slovanoch chýbajú historické zmienky (záznamy). Pravdepodobne boli pod nadvládou frankov.
Od 9. storočia sa začínajú spomínať 2 kniežatstvá:
1. Moravské kde vládol Mojmír
2. Nitrianske kde vládol Pribina

Medzi nimi došlo k vojne aj keď nevieme prečo. Mojmír spojil obe kniežatstvá asi okolo roku 836. Pribina ušiel do Franskej ríše a dostal od Ľudovíta Nemca územie Blatnohradu (Balaton v Maďarsku). Tým na Veľkej Morave začína vládnuť dynastia Mojmírovcov, ktorú tvorili Mojmír 1. (835-846), Rastislav(846-870), Svätopluk (871-894), Mojmír 2. (894-907). Hoci sa panovníci na Veľkej Morave snažili od Franskej ríše osamostatni, Frankovia ich vnímali ako svojich vazalov. Moravania preberali kresťanstvo z Franskej ríše, lebo pred tým boli pohania a v roku 828 dal knieža Pribina vysvätiť v Nitre kostolík( kvôli svojej žene, Bavorskej šľachtičnej) a tento kostol vysvätil arcibiskup Adalram.

Pojem Veľkomoravská ríša zaviedol do histórie Byzantský cisár (neviem)
Územie Veľkej Moravy bolo ohraničené na západe česko-moravskou vysočinou, na severe pohorím Jesenníky, na juhu Dunajom a na východe územím Slovenska. Veľká Morava siahala až po hrebene Bielych a Malých Karpát. O vláde Mojmíra 1. veľa nevieme, len to, že východofranskou ríšou bo vnímaný ako jej vazal.

Zlepšil postavenie židov

Zlepšil postavenie židov (mohli dávať deti na štúdiá, kupovať domy, museli však prijať nové nemecké priezviská. Cirkev mala podľa neho slúžiť štátu, a preto zrušil tretinu kláštorov, ktoré neopatrovali chorých (išlo asi o tretinu) a prestaval ich na nemocnice, vojenské budovy a továrne. Odobral biskupom právo na výchovu kňazov a zriadil štátne generálne semináre napr. v Bratislave. Namiesto župného zriadenia vytvoril rozdelenie krajiny na dištrikty, z ktorých na území Slovenska sa nachádzali tri, zavádzal nemčinu ako úradný jazyk a nariadil zdaniť aj šľachtu, čo vyvolalo odpor najmä v radoch uhorskej šľachty. Nesúhlas s jeho vládou sa prejavil najmä v 80-tych rokoch, kedy sa po boku Ruska zapojil do vojny proti Osmanskej ríši a situácia sa ešte zradikalizovali po vypuknutí VBR vo Francúzsku. Krátko pred smrťou musel odvolať väčšinu zo svojich reforiem a bratovi Leopoldovi II (1790-1792) sa už nedarilo vládnuť v duchu reforiem. Po jeho smrti sa nový panovník František I. (1792-1835) aj vďaka udalostiam vo Francúzku rozhodol vrátiť ku konzervatívnej forme vlády a zastaviť tak osvietenský absolutizmus.

Byzantská ríša

Byzantská ríša obsadila Bulharsko. 869 – vojna Franskej ríše proti všetkým Slovanom. Prvý krát tu vystupuje Rastislavov synovec Svätopluk. Opäť nerozhodný výsledok vojny – akurát spustošená krajina. Bolo uzavreté prímerie na VM. Veľká Morava sa v období vojen iste vnútorne upevnila ako štát, vyzbrojila i vojensky vystrojila, ale dlhotrvajúci boj s franskou mocou doviedol celú rastislavovskú koncepciu vlastne na mŕtvy bod. Svätopluk sa poddal Karolmanovi, resp. kvôli zabezpečeniu západnej a JZ hranice uzavrel s Karolmanom dohodu s ktorou Rastislav nesúhlasil – zrada Rastislava. Ten chcel zabiť Svätopluka. Svätopluk však zajal Rastislava a vydal ho Karolmanovi do Bavorska. Karolman potom vtrhol na VM a podriadil si ju. Dualistický politický stav VM, t.j., Nitrianske kniežatstvo so Svätoplukom a centrálna Rastislavova moc – vyťažila z toho len Franská ríša. Rastislava potom súdili v Regensburgu. Na súde údajne zasadali Frankovia, Bavori i Slovania. Pôvodný ortieľ bol trest smrti, ten sa však „vďaka“ Ľudovítovi Nemcovi zmenil. Rastislava oslepili a uvrhli do žalára. (Akési kláštorné väzenie v Bavorsku.) Toto je posledná zmienka o Rastislavovi – z roku 870.

Reformy Jozefa II.

Ako sme už spomínali zásluhou osvietenského absolutizmu od polovice 18. storočia prebiehal na našom území proces modernizácie spoločnosti, ktorý sa prejavoval vo všetkých sférach života. Najmä za vlády Jozefa II. narúšali osvietenské myšlienky stavovskú štruktúru obyvateľstva a začali sa rozmáhať nové slobodné nešľachtické vrstvy obyvateľstva, ktoré presadzovali myšlienku rovnosti obyvateľstva a možnosti, aby sa podieľalo na správe krajiny. Jozef druhý pôsobil ako spoluvládca svojej matky od roku 1765, ako samovládca v rokoch 1780-1790. Reformám podriadil celú svoju vládu a chcel tak urýchliť modernizáciu ríše a prebudovať ju na centralistický štát s jediným úradným jazykom – nemčinou. Naproti tomu však podporoval aj používanie národných jazykov, čím povzbudzoval národné povedomie. Reformy presadzoval vo všetkých častiach ríše rovnako bez ohľadu na rozdielny vývoj.
Bol presvedčený o neobmedzenosti svojej absolutistickej moci, ktorej reformy slúžia pre blaho obyvateľov. Riadenie štátu preberal profesionálny úradnícky aparát. Za svojej vlády vydal tisíce patentov, ale vtedajšia spoločnosť na také reformy nebola pripravená a tak vyvolávali odpor v cirkevných kruhoch či ďalších vrstvách spoločnosti.
Z jeho najznámejších reforiem spomenieme patent o zrušení nevoľníctva, ktorý v západnej časti monarchie vydal v roku 1781 a vo východnej v roku 1785, čím umožnil poddaným slobodne sa sťahovať, dávať deti na štúdium a remeslo, čo urýchlilo sťahovanie voľnej pracovnej sily do miest a priemyselných stredísk. Vydal všeobecný zákonník o zločinoch a trestoch, ktorý rušil trest smrti a zavádzal rovnosť obyvateľov pred zákonom. Ďalej treba spomenúť tolerančný patent z roku 1781, ktorým luteráni, kalvíni a pravoslávni získali lepšie podmienky pre vykonávanie cirkevných obradov.

Po smrti Karola Veľkého

Po smrti Karola Veľkého bola Franská ríša na pokraji vnútornej krízy a pri takýchto problémoch neostávalo veľa času starať sa ešte aj o osudy Slovanov žijúcich na východnej hranici Franskej ríše. Preto Mojmírova vláda je obdobím mieru, pokoja a dá sa predpokladať, že bola i obdobím pokojného budovania štátu.

Rastislav
- bol schopný vojak, politik aj diplomat. Po verdunskej dohode roku 843, keď vznikla samostatná Východofranská ríša, začal narastať aj franský záujem o problémy tzv. „východnej hranice“. Rastislava na trón dosadil Ľudovít Nemec, aby presadzoval franské politické ciele (Rastislav sa poznal aj s jeho synom Karolmanom). 5-6 rokov bol pokoj a nieslo sa to v znamení príprav Veľkomoravanov proti franským vojskám. Rastislav dal vybudovať takmer nedobytné pevnosti. Obdobie okolo roku 846 sa nieslo v presadzovaní franských politických záujmov. Rastislav hladal oporu v Bulharoch – aby bol krytý od chrbta. Vojna medzi VM a Franskou ríšou vypukla r.855 a trvala 20 rokov. Obviňovanie oboch strán z „chcenia“ vojny. Prejavila sa schopnosť samostatnej existencie VM. Ľudovít Nemec odhalil sprisahanie Rastislava a Ratboda (správca Východnej marky). Priamy stret r.855 bol neúspešný – Rastislav bol dobre opevnený = nerozhodný stav. Bolo to obdobie programových vojen proti Slovanom. Bola tu potreba bojovať na celom fronte, nielen s jednotlivými štátmi. Rozkoly vo Franskej ríši – Ľudovít sa nevenoval problémom na východe. Jeho syn Karolman uzavrel dohodu s Rastislavom. Rastislav chcel od Karolmana aby mu vydal Pribinu, ktorý mal byť jeho nástupcom. Rastislavovi ľudia ho zabili okolo r.860 a jeho majetky pripadli jeho synovi Koceľovi ktorý s Rastislavom ochotne spolupracoval. Rasťo nadviazal diplomaticko-politické spojenie s Byzantskou ríšou. Aby presadil VM, výsledkom bol príchod byzantskej misie Konštantína a Metoda – ako politický akt proti Ľudovítovej ríši. Ľudovít pripravoval vojnu proti Rastislavovi aj s dohodou s Bulharmi. Rastislav sa opäť stiahol do pevnosti. Ľudovít však vyhral keď obklúčili Rastislava na Devíne. Ten prijal podmienky a zostal na tróne.

Pribina pri vyhnaní z Nitry

A preto je aj celkom logické, že Pribina pri vyhnaní z Nitry utiekol k príbuzným – k správcovi Východnej marky Ratbodovi. Ak si teda Pribina doviedol z Bavorska manželku (mohla byť kresťankou), nemožno vylúčiť jeho kresťanské pohnútky na stavbu kostola. Mnohí historici sa usilovali vykresliť Pribinu ako verného franského vazala, takmer ako prisluhovača franskej moci. On bol však skôr obeťou vládnej i cirkevnej franskej politiky. Najprv mal akiste sobáš priviesť Pribinu a jeho kniežactvo do kresťanského sveta. Potom sa o to usiloval arcibiskup Adalram, ktorý sa zaujímal o krajiny Slovanov nielen v Panónii, ale aj „za Dunajom“, v Nitriansku. Ani jemu sa však nepodarilo splniť tento cieľ. A tak to bola franská moc, ktorá asi stála v pozadí Mojmírovho útoku na Nitrianske kniežactvo a ktorej, resp. biskupovi Reginharovi sa podarilo Mojmíra i celým jeho moravským kniežatstvom pokresťančiť. Väčšina historikov sa pritom zhodla, že sa to stalo niekedy okolo roku 833, a tak sa tento dátum prijal sa časový údaj vzniku Veľkej Moravy.
Z historického pozorovania možno súdiť, že po zániku Samovej ríše musel v jej centre naďalej zotrvávať politicky organizovaný útvar centrálneho typu aspoň v dvoch podobách: jeden v Dolnomoravskom úvale a druhý v starom Nitriansku. Rozdiel bol len v tom, že tunajší Slovania, brániaci sa aj naďalej avarskému tlaku, posunuli svoje organizačné centrá z dunajskej limitnej čiary, ktorá zostala avarsko-slovanskou hranicou, smerom na sever – a teda aj do Nitry.

Pribina potom odchádza k Ratbodovi, ktorý ho iniciatívne predstavil panovníkovi Franskej ríše a podstúpil obligátny a zrejme vynútený krst. Potom ale nasledovalo odsunutie do úzadia. Pribina odchádza do Bulharska s nádejou že nájde spojenca ktorý by mu pomohol získať späť stratené územie. Bulhari však neboli ochotní sa exponovať a dávali prednosť dosť komplikovane dosiahnutému mieru s Franskou ríšou. Pribina odchádza a hľadá útočisko u chorvátskeho kniežaťa Ratimíra. Proti tomuto však v roku 838 tiahli bavorské vojská na čele s Ratbodom a vyhnali ho. Na úteku prekročili rieku Sávu a dostali sa až na územie korutánskeho grófa – Salacha. Ten Pribinovi navrhol jediné reálne východisko z danej situácie – zmieriť ho so správcom Východnej marky Ratbodom. Bolo to kruté, ale Pribina sa musel vrátiť tam odkiaľ pyšne zutekal. Na základe vplyvu cirkevných kruhov kráľ Ľudovít Nemec prepožičal Pribinovi istú časť dolnej Panónie okolo rieky Sála čo by dnes zodpovedalo južnej časti jazera Balaton v Maďarsku. Tu začal budovať pevnosť a zo všetkých strán zhromaždovať ľudí čím postupne splývala stará a nová vlasť nášho Pribinu. Prvou stavbou vo vnútri hradného areálu bol kostol, čím sa chcel zavďačiť svojím chlebodarcom, ale vidno tu aj politické a ideologické poučenie. Na jeho vysviacku pozval salzburského arcibiskupa Liuprama. Pribinovo úsilie charakterizuje 32 vybudovaných kostolov v kniežatstve, ktoré mal len v dočasnej držbe – v „prenájme“. A opäť to boli salzburskí duchovní, ktorí ovplyvňovali Ľudovíta, aby nejakým spôsobom vyriešil osobné, ľudské problémy Pribinu a jeho rodiny.
12. októbra roku 848 panovník na verejnom zasadnutí urobil dôležité vyhlásenie: Všetko, čo mal Pribina v prenájme ako dočasný správca sa stalo jeho skutočným vlastníctvom. Podmienkou bolo len rešpektovanie majetkových práv cirkvy. Pred smrťou musel Pribina prehltnúť ešte jednu horkú pilulku. Po Mojmírovi a vzbure ktorú zorganizovali Moravania, musel franský panovník riešiť otázku nového nástupcu na veľkomoravský trón a vtedy si franská moc na Pribinu ani len nespomenula. Za nového vládcu na Veľkej Morave ustanovila muža dovtedy neznámeho – Rastislava.

Pribina a Mojmír

Je známe, že sú to prvé historicky doložené kniežatá, s ktorými sú späté začiatky Veľkej Moravy. Moravské knieža Mojmír a slovenské knieža Pribina boli súčasníkmi. Stretli sa na vojenskom poli, pričom jeden sa stal víťazom a druhý porazeným.
Informácie o tomto období čerpáme zo spisu Conversio. Je to dielo neznámeho muža, ktorý sídlil v Salzburgu a písal ho presne „na mieru“, na objednávku. (O obrátení Bavorov a Korutáncov) Rozpráva o tom, aké zásluhy majú salzburskí biskupi a arcibiskupi na pokresťančení Slovanov v Alpách i v Panónii. Novšie bádanie ukazuje, že iniciátorom vypracovania spisu bol podľa všetkého salzburský arcibiskup Adalwin, ktorý práve viedol útoky proti Metodovi a slovanskej liturgii a ktorý si dal pripraviť „materiál“, keby spor vyvrcholil až do otvoreného cirkevného súdneho sporu. V tomto spise autor píše: V tejto dobe vyhnal Mojmír, vojvoda Moravanov nad Dunajom, akéhosi Pribinu a ten prišiel k Ratbodovi a dodáva, že jemu kedysi vysvätil arcibiskup Adalram na jeho vlastnom (t.j. Pribinovom) majetku za Dunajom kostol, na mieste zvanom Nitrava. Pre nás je nanajvýš dôležitý údaj Conversia, že Pribina mal v Nitre svoj majetok. Nepovedal, že Nitra bola súčasne centrálnym hradiskom a politickým strediskom kniežacej Pribinovej moci. Ležala na spojnici spájajúcej dunajskú cestu s Poľskom a pritom zabezpečovala spojenie aj suchozemskou cestou s Moravou. Bolo tu nielen stredisko moci, hospodárstva, výroby a obchodu, ale aj stredisko vtedajšej ideológie a kultúry, vonkajším prejavom ktorej bola výstavba kresťanských chrámov – symbolov európskej ideológie. Tu sa dostávame k úvahám o funkcii Pribinovho kostola. Vychádzalo sa pritom z pôvodu mena Pribinovho syna – Koceľa a jeho germánskeho pôvodu.
Ak nemohol dať otec Slovan svojmu synovi nejaké rodové slovanské meno, isto si svoju vôľu presadila mať. Pribinova manželka a Koceľova matka musela teda pochádzať z niektorej bavorskej rodiny.

Avari

. Avari pritom ani nemali veľký záujem zahnať slovanských roľníkov. Vo svojej pôvodnej vlasti sa totiž nenaučili robiť zásoby krmiva pre dobytok a tak boli nútení nájsť priestor na komunikáciu s usadenými Slovanmi. Na jeseň vymieňali prírastky svojich stád za poľnohospodárske produkty a cez zimu keď ich prikvačila bieda, hľadali útočisko a spásu v zabývaných slovanských dedinách a vynucovali si „povinné hostenie“. Navyše, bez ukrutností a ponižovania sa to neobišlo. Keď sa džbán slovanskej trpezlivosti prelial, nebolo iné riešenie ako mocenská vojenská konfrontácia. Ak chceli Slovania uspieť museli učiniť niekoľko zmien: museli prekonať kmeňovú roztrieštenosť, zvoliť si veliteľov a materiálne sa na vedenie vojny pripraviť. Museli nájsť cesty ako by sa k nim dostala výzbroj porovnateľná s nepriateľovou. A tu sa zjavuje na scéne kupec Samo, ktorý zorganizoval svojich kupeckých partnerov do veľkej karavány a vybral sa na stredný Dunaj. Samo so svojimi vojenskými skúsenosťami, bez ktorých musel každý vodca obchodnej karavány zahynúť už na svojej prvej ceste, bol nesmierne užitočný pre bojujúcich Slovanov. Sám sa statočne aj so svojimi druhmi zúčastnil na boji a nielen osobným príkladom, ale zrejme aj vojenskými strategickými a taktickými skúsenosťami prispel k víťazstvu slovanských zbraní. A vraj táto skutočnosť spôsobila, že Slovania si ho zvolili za svojho kráľa. Prečo Samo voľbu prijal nie je isté. Isté je že svoju novú funkciu prijal dobrovoľne. Samo nevládol len mečom v ruke, ale snažil sa aj o uzatváranie diplomatických dohôd a mierových zmlúv. Vedel že to treba urobiť predovšetkým smerom na západ, do Franskej ríše. Vzťahy sa zhoršili po tom, ako Slovania zvaní Vinidmi povraždili v Samovom kráľovstve franských kupcov s početným sprievodom a olúpili ich o majetok. Samo sa snažil o prešetrenie prípadu a požadoval aby sa zišiel akýsi „medzinárodný súd“ a aby sa uplatnila spravodlivosť. Franská ríša to však považovala za vhodnú zámienku na ozbrojený konflikt, ktorý krátko na to aj realizovala. Avšak neúspešne, pretože sa jej nepodarilo dobiť pevnosť Wogastisburg (Bratislava). Po víťazstve nad veľkou Franskou ríšou sa Samovo kráľovstvo kontinuálne rozvíjalo. Išlo najmä o efektívnejšie poľnohospodárstvo a dôslednejšie obrábanie pôdy, pričom sa zmenšovala výmera chotárov a umožňovalo sa vytváranie nových a nových dedín.

SAMO

Rozprávanie o Samovi a jeho kráľovstve je možné len vďaka tzv. Fredegarovej kronike, čo je vlastne jediný písomný autentický prameň. Až do 16. storočia pritom o kronike a teda ani o Samovi nikto nič nevedel. Až vtedy humanista J.J. Scaliger po prvý raz spomenutú kroniku vydal tlačou a pokúsil sa určiť jej autora. Domnieval sa že ju spísal scholasticus Fredegar a pri tomto určení sa aj napriek neukončeným diskusiám o autorstve zostalo až doteraz.
Obdobie Samovej vlády môžeme určiť na roky 623-658. V tom období bolo bežným, že západoeurópski kupci chodili pozdĺž Dunaja obchodovať do slovanských krajín. Predovšetkým títo kupci mohli byť, a isto aj boli, vynikajúcimi informátormi nielen o Slovanoch, ale dobre si všimli aj pre nich exotických Avarov a boli svedkami vnútorného napätia, ktoré vyústilo do vojny medzi oboma národmi. Toto bol aj prípad franského kupca Sama. (Samo bol pôvodom Kelt, kultúrnym profilom Riman a poddaný franského štátu – Dagobert). Avari boli príbuzní s Hunmi, predovšetkým s ich jednou skupinou, tzv. Eftalitmi, ktorí májú svoj genetický základ v Strednej Ázii. Vyšli údajne z národa Dzut-Dzuta, ktorí sa rozkladal na širokom priestore od Bajkalského jazera až po hranice Kórey a Číny. V konflikte s tureckými kmeňmi vraj museli Avari ujsť zo svojej vlasti a usadili sa na severných predhoriach Kaukazu. Dobré vzťahy, ktoré potom nadviazali s vodcom Alanov Sarosom, im vyniesli takú priazeň, že im pomohol skontaktovať sa s Byzantíncami. To od základu zmenilo ich vojensko-politickú orientáciu. Nechali pomstu stranou a vojensky sa dali do služieb Byzantskej ríše. Okolo rokov 560-561 sa jadro kmeňového zväzu Avarov rozhodlo zmeniť svoje sídla. Z oblastí severného Kaukazu a povodia Volgy sa odsťahovali na dolný Dunaj. Zrejme chceli byť bližšie k svojmu chlebodarcovi – Byzantskej ríši. Povodím Dunaja sa Avari dostali do Karpatskej kotliny a zaujali územie dnešnej Veľkej dunajskej nížiny. Tu museli nájsť spôsob ako žiť bok po boku so Slovanmi, ktorí túto oblasť obývali minimálne 2 generácie pred nimi.

Predveľkomoravské obdobie

Pravlasť slovanov sa rozkladala v lesostepnej oblasti a bola to krajina riek, lúk a polí. Susedmi našich predkov boli baltské, germánske a iné národy od ktorích sa veľmi nelíšili.
Sme pritom jedným z mála slovanských národov, ktoré sa bezprostredne či sprostredkovane stretli s najvyspelejšou kultúrou súvekej Európy – s rímskou. Zdalo sa, že naši predkovia v novej vlasti – na Slovensku – budú spokojne žiť na svojej zemi, vo svojich chalupách, so svojimi stádami a božstvami. Nasledujúce storočie však túto predstavu od základov vyvrátilo. Z čiernomorských stepí pricválali na malých koňoch šikmookí pastieri, bojovný ľud – Avari...

Adresa učiteľa

Mons. Doc. ThDr. Marián Čižmár, PhD
Teologická fakulta KU v Ružomberku
Hlavná 89
SK - 042 03 Košice
tel.: +421(0)57 778 22 97
e-mail: mcizmar@stonline.sk

Štefan Onderčo

Štefan Onderčo sa usiloval vplývať na občanov východného Slovenska aj prostredníctvom tlače. V roku 1919 založil týždenník Slovenská sloboda, ktorý neskôr bol premenovaný a vychádzal pod názvom Slovenská pravda, na stránkach ktorého oboznamoval občanov o politických a spoločenských udalostiach na Slovensku, v republike ČSR, i na celosvetovom diani. Na prácach tohto časopisu sa podielal jeho bývalý kaplán a neskôr farár v Jarovniciach Vojtech Jančáry, ktorý v rokoch 1923-1924 bol jehor redaktorom.
Aj po vzniku a stabilizovaní pomerov na východnom Slovensku, pokiaľ ide o politickú situáciu v prvých rokoch existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov, na východe Slovenska pretrvávali naďalej maďarizačné tendencie, a vyskytovali sa mnohé problémy pokiaľ ide o uvádzanie napr. slovenského jazyka do verejného života a to aj v rámci života mnohých farnosti Košického biskupstva. Veľa práce bolo potrebné vykonať aj vo vzťahu k mnohým, stále ešte maďarsky cítiacim kňazom. O situácii v tejto oblasti medzi kňazmi Košického biskupstva v Šarišskej župe, kde obyvatelia rozprávajú nie maďarsky ale šarišsky, kňazi ešte niekoľko rokov po vzniku štátu ČSR komunikovali v maďarčine, a aj na oficiálnych zhromaždeniach ako boli kňazské rekolekcie, rokovacou rečou bola maďarčina. Zachoval sa list Štefana Onderča z roku 1927, v ktorom oboznamuje košického biskupa Jozefa Čárskeho o incidente, ktorý sa odohral počas kňazských rekolekcii (kňazskej porady) kňazov Prešovského dekanátu. Štefan Onderčo sa ohradil proti tomu, aby sa porada konala v maďarčine, keďže všetci kňazi pôsobia medzi slovenským ľudom, a preto je urážkou tohto ľudu, aby jeho pastieri ignorovali reč, ktorou hovoria ich veriaci. V liste biskupovi opísal celú situáciu a vyjadril aj svoju bolesť i sklamanie: "Je hrozné i len si pomyslieť, že náš slovenský katolícky ľud má takých duchovných pastierov v našom Košickom biskupstve, ktorí sú mu cudzí... Je to ojedinelý prípad v dejinách, že katolíci jedného národa môžu mať takých svojich kňazov, ktorí sú mu rečove i národne cudzí, stratení! Slovenskí katolíci majú maďarských duchovných"!
Vyššie uvedené aktivity kňaza Košickej diecézy Štefana Onderča sú iba niekoľkými ukážkami z jeho politickospoločenskej činnosti, ktorú vykonával vo veľmi zložitých okolnostiach vzniku, upevňovania a rozvíjania spoločného štátu Čechov a Slovákov po roku 1918.
Aj na východnom Slovensku, ktoré v minulosti patrilo k najmenej vyvinutým regiónom rozličných štátnych útvarov, boli kvalitní ľudia aj z radov katolíckych kňazov, ktorí najmä v kritických momentoch života spoločnosti vedeli sa nielen správne zorientovať, ale správnu orientáciu ukázať aj svojim spoluobčanom. Tak tomu bolo aj pri vzniku novej ČSR v roku 1918.

POLITICKÁ ČINNOSŤ ŠTEFANA ONDERČA

Patril medzi najaktívnejších kňazov Košického biskupstva, ktorý sa angažoval aj na poli národnom i politickom. Dobový lexikón významných osobností o ňom podáva takúto charakteristiku: "Bol známy pred prevratom ako slovenský národný buditeľ a kultúrny pracovník na východnom Slovensku... za prevratu (1918) čínne zasiahol do organizačnej práce štátu na východe. Má veľkú zásluhu, že slovenský východ sa spontánne osvedčil za patričnosť k republike..."
Štefan Onderčo pochádzal z obce Močidľany, dnes súčasť Jarovníc v Sabinovskom okrese. Narodil sa dňa 19. augusta 1884. Po základnej škole v Jarovniciach pokračoval na gymnázialnych štúdiách v Sabinove u piaristov, kde vychodil prvé štyri ročníky. Ďalej pokračoval v štúdiách na gymnáziu v Košiciach, kde aj zmaturoval. Po maturite sa prihlásil do kňazského seminára v Košiciach a pripravoval sa na kňazskú službu. Bolo to v čase silnej maďarizácie, keď na košickom biskupskom stolci bol biskup Žigmund Bubič, známy aj tým, že sa usiloval o pomaďarčovanie slovenských veriacich. Štefan Onderčo vstúpil do seminára v roku 1903. Keďže bol slovenského cítenia, a netajil to, ba dokonca cez prázdniny sa zúčastnil s niekoľkými spolužiakmi na národnej púti na Velehrade, hrozilo mu vylúčenie z kňazského seminára. V tom čase však už vo vedení Košického biskupstva bol biskup Augustín Fischer-Colbrie, ktorý nedovolil, aby sa na niekom páchala krivda. Zastal sa svojho bohoslovca a vysvätil ho za kňaza dňa 21. júna 1907. Ako kaplán pôsobil v Hernádnémeti, Hanušovciach nad Topľou, Sečovciach, Vranove nad Topľou a Lastovciach. V roku 1910 bol menovaný za slovenského kaplána v Košiciach. Biskup Augustín Fischer-Colbrie ho zároveň poveril v Košiciach vydávaním zošitov Katolíckej ľudovej jednoty v slovenskej reči pre potreby Slovákov v rámci Košickej diecézy. V roku 1913 bol menovaný najprv za administrátora a potom za farára farnosti Ňaršany (Ražňany) v Sabinovkom okrese. V roku 1931 ho pápež Pius XI. vymenoval za sídelneho kanonika Košickej katedrálnej kapituly. V rokoch 1919-1937 bol poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, v rokoch 1929-1937 aj podpredsedom snemovne Národného zhromaždenia. Zomrel dňa 31. marca 1937 v Ňaršanoch (Ražňanoch), a tam je aj pochovaný na miestnom cintoríne.
Prečo sa kňaz Štefan Onderčo popri svojich pastoračných aktivitách zapojil aj do politickospoločenského diana svojej doby? Na túto otázku dáva odpoveď on sám. Pri pohľade na hmotnú i mravnú biedu ľudí, ktoré zapričinila prvá svetová vojna, chcel týmto ľuďom, medzi ktorými žil a pracoval, všestranne pomáhať. Na stránky farskej kroniky neskôr napísal: "Uzrela vo mne myšlienka, hodiť sa medzi takto znepokojený ľud, ktorý začal sympatizovať s povojnovými heslami, obsahujúcimi v sebe zárodok zhubnej myšlienky boľševizmu. Ako kňaz i ako Slovák nemohol som sa nečinne dívať na túto dobu prevratovú. Zvlášť ako Slovák, bál som sa, že môj slovenský ľud v revolučnej nálade príliš ďaleko zájde, čo potom bude škodiť zjavujúcej sa slovenskej slobode, národnému oslobodeniu slovenského národa v novom štáte, v republike Česko-slovenskej. Dané okolnosti učinili zo mňa kňaza-politika. Rovnako chcel som slúžiť ako taký svojej Cirkvi a svojmu slovenskému ľudu, lebo som ich rovnako miloval." Do lavíc revolúčneho Národného zhromaždenia v Prahe Štefan Onderčo zasadol v roku 1920. Nastúpil na miesto poslanca Františka Votrubu, ktorý sa vzdal poslaneckého mandátu 9. januára 1920. Stalo sa tak na návrh slovenského klubu poslancov. V nastávajúcich parlamentných voľbách v apríli 1920 sa Štefan Onderčo dostal do parlamentu ako kandidát Slovenskej ľudovej strany v Šarišskom volebnom regióne. V parlamente v debate vystúpil Štefan Onderčo v marci 1921 a to v súvislosti s krvavým udalosťami v Krompachoch, ktoré sa udiali dňa 21. februára 1921. Vo svojom príspevku poukázal na príčiny tejto tragédie, ako aj celkovo na nepokoje robotníkov na Slovensku. Videl ich v prvom rade v šírení triednej nenávisti robotníkov voči iným vrstvám obyvateľstva. Podľa neho podnecovateľmi tejto triednej nenávisti boli sociálni demokrati. O triednej nenávisti robotníka, ktorý sa stále na niečo zlostí a hnevá a stále je nepokojný, Štefan Onderčo doslovne povedal: "Hovorí sa mu, že pri bohato prikrytom stole ľudskej spoločnosti aj on má zaujať svoje miesto, ale on tomu tak rozumie, že najprv musí prevrhnúť celý stôl a sterorizovať každjého spolustolujúceho. Psychológia takto vychovaného človeka je potom zohavená do nepoznania, takže ten človek necíti ani tú morálnu povinnosť, že je za svoje skutky zodpovedný."

František Majoch

František Majoch bol jedným z aktívnych účastníkov pamätného zhromaždenia na ňaršanskej (ražňanskej) fare dňa 17. decembra 1918 za spoločný štát ČSR, na jeho podporu. Ale už aj predtým, dňa 6. decembra 1918 smelo vystúpil v Širokom s príspevkom na tému spoločného štátu Čechov a Slovákov pod názvom Sloboda národa vo svetle náboženstva, kde ho pozval na túto akciu tamojší farár Jozef Čársky. Aj to bol jedným z hlavných dôvodov, prečo sa musel skrývať pred plienením bolševických vojsk maďarskej červenej armády. Naspäť na faru do Hermanoviec sa vrátil začiatkom júla 1919. Zistilo sa, že tamojší pomocný notár Gejza Reich-Radványi sa aktívne zúčastníl rabovania na fare v Hermanovciach spolu s maďarskými bolševickými vojakmi. Preto bol zaistený a odvedený do väzenia v Levoči. Kompetentný štátny úradník v Sabinove Pavol Miko požiadal Františka Majocha, aby suploval povinnosti pomocného notára na notárstve v Bertotovciach do času, kým sa nedoriešia záležistosti v súvislosti s Gejzom Reichom-Radványim, ktorého František Majoch nepoznal. Gejza Reich-Radványi však z väznice v Levoči ušiel. Jeho zámerom bol útek na územie Maďarska, no predtým sa chcel kruto pomstiť Františkovi Majochovi za jeho angažovanie sa vo veci vzniku nového štátu ČSR a za jeho národné aktivity medzi ľudom. Na uskutočnenie svojho diabolského plánu si zvolil sobotu 9. augusta 1919. Vtedy totiž v podvečer prestrojený za československého dôstojníka, doviezol sa pred hermanovskú faru. Doma nebol ani František Majoch ani jeho sestra Antónia. František Majoch sa vrátil na faru v Hermanovciach o 20.00 hodine. Pred farou na koči ho čakal neznámy muž, ktorý sa vydával za vyšetrujúceho sudcu kauzy bertotovského pomocného notára. Požiadal farára, aby s nim šiel do Bertotoviec, kde je potrebné urobiť výsluh a zápis v danej kauze. František Majoch netušiac nič zlé dôverčivo prisadol k neznámenú "sudcovi". Po príchode do Bertotoviec neznámy "sudca" zaviedol Františka Majocha do budovy miestnej školy. Pri vstupe do budovy školy však zistil, že v nej nikto nie je. Popadla ho zlá predtucha. Prestrojený Gejza Reich-Radványi zamkol dvere školy a dva razy vystrelil na kňaza Františka Majocha. Po páde na zem ho dorazil ešte desiatimi bodnými ranami bodákom. Mŕtve telo kňaza zabalil do plášťa a hodil do žumpy školského záchodu, ktorú zahádzal raždím. Po tomto hroznom čine Gejza Raich-Radványi chcel zabiť aj jeho sestru Antóniu. Zašiel na faru do Hermanoviec a sestre teraz už mŕtveho Františka Majocha tvrdil, že jej brata omylom odviedli do väzenia v Prešove. Vypýtal od nej nej vylákal 4000 korún pod zámiekou, že tie potrebuje na výkupné za jej brata. Potom s ňou na voze šiel do Prešova. Avšak na ceste do Bertotoviec ich stretli žandári, ktorí medzitým odhalili vraždu kňaza Františka Majocha. Vraha zaistili, a zároveň zachránili život aj sestre nebohého hermanovského farára Antónii. Správa o zákernej smrti hermanovského farára Františka Majocha rukou brutalného šovinistického vraha šokovala celé územie východného Slovenska. Jeho pohreb, ktorý sa uskutočnil vo štvrtok 14. augusta 1919, bol verejnou manifestáciou bolesti, zármutku ale aj vďačnosti ľudu za hrdinský život a mučenícku smrť kňaza, ktorý svoj mladý život zasvätil aj práci na poli politickom a národnom. Vtedajší farár v Šírokom, ktorý sa v roku 1925 stal košickým biskupom, pri pohrebnej kázni Františka Majocha okrem iného povedal: "Takou strašnou smrťou musel zomrieť len preto, že miloval svoj chudobný, ubiedený slovenský ľud..."

AKTIVITY A OBETA KŇAZA FRANTIŠKA MAJOCHA

Aj po ukončení pobytu vojsk maďarských bolševikov na území východného Slovenska formovanie štátnej správy nového štátu ČSR napredovalo len s veľkými ťažkosťami. Maďarskí úradnici, ktorí doposiaľ pôsobili v štátnej správe, sa nedokázali zmieriť s novou realitou, a preto mnohí radšej opustili svoje miesta a odišli na územie Maďarska. Tak tomu bolo aj napr. v prípade notára v obci Bertotovce v Sabinovskom okrese. Dovtedajší notár, ktorý bol dobrým maďarským vlastencom, opustil miesto notára. Na uprázdnené miesto nastúpil ako notársky pomocník 21 ročný Košičan Gejza Reich-Radványi.
V tom čase, od roku 1915, farárom vo farnosti Hermanovce, do ktorej patrili Bertotovce ako filiálka, bol mladý, 29 ročný kňaz František Majoch, národne uvedomelý kňaz, ktorý sa aktívne zapájal do formovania novovznikajúceho štátu ČSR a v jeho rámci za pozdvihnutie Slovákov. Pochádzal z Bardejova, kde sa narodil dňa 8. februára 1890. Jeho rodičia sa presťahovali do Bardejova z poľského Nowégo Szạczu niekedy na začiatku 80-tych rokov 19. storočia. Jeho otec Stanislav bol vedúcim mestského mlyna v Bardejove. So svojou manželkou mali spolu osem detí, z ktorých František bol druhým v poradí. Keďže bol nadaný, rodičia sa postarali o to, aby mohol študovať. Po absolvovaní základných škôl v rodisku pokračoval na strednej škole naprv v Prešove a potom v Kežmarku. Po maturite sa prihlásil do košického kňazského seminára. Za kňaza ho vysvätil košický biskup Augustín Fischer-Colbrie dňa 24. júna 1914. Po vysviacke pôsobil ako kaplán najprv v Ňaršanoch (Ražňanoch) pri farárovi Štefanovi Onderčovi. Ročné účinkovanie v Ňaršanoch (Ražňanoch) prospelo aj mladému kaplánovi v procese prehlbovania národeného cítenia. Odtiaľ odišiel za kaplána do Sniny. No po letnom pobyte v Snine vrátil sa znovu na Šariš, kde aj na radu a zásluhou Štefana Onderča ho biskup Augustín Fischer-Colbrie ustanovil za duchovného pastiera farnosti Hermanovce, ktorá v tom čase bola uprázdnená. Biskup po obdržaní prezenty na toto benefícium od patróna, ktorým na hermanovskú faru bol Alexej Péchy, vystavil menovací dekrét dňa 4. septembra 1915. Pre Františka Majocha miesto farára v Hermanovciach bola príležitosť nielen rozvinúť široké pole pôsobnosti pri prehlbovaní duchovného života svojich veriacich, ale aj možnosť stretávať sa s vynikajúcimi kňazmi, ktorí pôsobili v jeho susedných farnostiach. Takýmito nesporne boli Štefana Onderčo farár z Ňaršian, a Jozef Čársky farár zo Širokého, ktorý sa neskôr stal prvým slovenským košickým biskupom. Mladistvý elán Františka Majocha spôsobil, že pokiaľ ide o oblasť osvety a šírenia národnej kultúry predstihol aj svojich vynikajúcich spolubratov. Bol to práve on, ktorý vo svojej farnosti ako prvý v celom kraji nacvičoval a predvádzal so svojimi veriacimi slovenské divadelné hry, ktoré doplňal nácvikom spevu a osvetovými prednáškami. Robiť túto prácu mu uľahčoval aj fakt, že ovládal hru na organ a bol obdarený nádherným hlasom, čo priam fascinovalo jeho veriacich i ostatných, ktorí ho počúvali.

10. júna 1919

V dôsledku rýchleho postupu maďarských bolševických vojsk na území Slovenska v Maďarsku sa stupňovalo nadšenie z tohto vývoja, a preto už dňa 10. júna 1919 prišla do Košíc delegácia maďarskej vlády z Pešti na čele s jej predsedom Bélom Kuhnom. Dňa 15. júna 1919 sa v Prešove uskutočnili voľby 40-člennej prešovskej Revolučnej rady a bola vyhláseniá tzv. Slovenská republika rád. Dňa 16. júna 1919 obyvatelia Prešova a okolia mohli na plagátoch čítať tento text: "Proletáre Slovenskej žemi! Imperializmus, panovníctvo Antanty tak chcelo uskutočnic samosprávu národov, že poslalo na kark Slovenskim proletárom českich utlačateľoch. Z teho ohľedu vislanci slovenskich proletároch 16. júna v pondzelok o 1 hodzine v poledne na Hlavnej ulici pred Černým orlom Veľké zhromaždene trimac budu, na ktorom vykričime Slovensku radnu republiku." Tlačovým orgánom Revolučnej rady robotníkov, vojakov a sedliackej chudoby sa stala Dvorcsákova "Naša zástava", ktorú premenovali na "Naša Červena zastava". Tento "bolševický štát" na území východného Slovenska trval len dva týždne. Medzitým zasiahli vojská víťazných mocnosti a maďarské bolševické hordy aj s Bélom Kuhnom boli nútené opustiť územíe Slovenska a utiecť do Maďarska, kde v auguste 1919 bol koniec ich ukrutnostiam. Ich tragický pobyt na území východného Slovenska stál jeho obyvateľov a členov armád značné obete. Z vyjadrenia armádneho generála Jozefa Šnejdárka sa dozvedáme, že československé vojsko malo celkové straty v počte 207 dôstojníkov a 7305 vojakov, tj. 12% z celkového stavu. K tomuto počtu patrili aj padlí, ranení a nezvestní vojaci. Na strane červenej bolševickej maďarskej armády straty činili 450 padlých dôstojníkov a vojakov, 3691 ranených dôstojníkov a vojakov, 6977 nemocných a 471 zajatých dôstojníkov a vojakov.

Zložitá situácia v Košiciach

Zložitá situácia bola aj v Košiciach. Tu sa maďarská mestská správa snažila s nasadením maďarského vojska zabrániť vstup vojskám ČSR na územie mesta Košíc. Lenže v meste nastal všeobecný zmätok a v jeho dôsledku došlo aj k rabovaniu, ktorému demoralizovaná mestská polícia a vojenská posádka nedokázala zabrániť. Československé vojská v tom čase boli už pri Obišovciach. To ešte viac zväčšilo napätie v Košiciach. Preto mešťanosta Košíc Dr. Béla Blanár spolu s podplukovníkom Nosticzom prišli s prosbou k veliteľovi československých vojsk podplukovníkovi Františkovi Beranovi a požiadali ho aby obsadil mesto a nastolil v ňom poriadok. Stalo sa tak dňa 29. decembra 1918. Situácia v Košiciach sa začala stabilizovať. Začiatkom januára 1919 sa stal mešťanostom Košíc Slovák Dr. Vladimír Mutňanský. Za nového župana Abauj-turňanskej župy bol dňa 8. februára 1919 menovaný Dr. Ján Sekáč. No i napriek tomu maďarskí občania v Košiciach sa s novou realitou nedokázali vyrovnať a usilovali sa ju zvrátiť akciami ako boli demonštrácie a organizovanie štrajkov. Pre túto skupinu obyvateľov svitla nádej na zmenu nových pomerom v súvislosti s pokusom nastolenia bolševickej vlády v Maďarsku. Ofenzíva bolševických červených vojsk sa neobmedzila iba na územie vtedajšieho Maďarska, ale sa zamerala aj na oblasti, ktoré do roku 1918 boli súčasťou veľkého Uhorska. Pokiaľ ide od územie Slovenska bolševický vpád na toto územie sa uskutočnil dňa 20. mája 1919. Jej ľahké napredovanie umožnil aj fakt, že československá armáda nebola dosiaľ dobre zorganizovaná, chýbalo jej najvyššie velenie a jasná stratégia. Preto už dňa 6. júna 1919 maďarskí boľševici obsadili Košice. Dňa 8. júna 1919 sa zmocnili aj Prešova. Obyvatelia maďarského cítenia v oboch týchto mestách vítali tieto bolševické hordy, lebo s nimi spájali nádej na obnovenie veľkého Uhorska. Vítali ich aj napriek tomu, že ich napredovanie sprevádzali mnohé ukrutnosti, ktoré páchali na nevinných ľuďoch. Košický biskup Augustín Fischer-Colbrie i napriek tomu, že cítením bol maďarskej národnosti, nezostal v Košiciach, ale pred bolševickými maďarskými hordami utiekol a našiel útočisko v kláštore františkánov v Žiline. V ohrození života sa ocitli všetci tí, ktorí sa angažovali za vytvorenie a upevnenie štruktúr nového štátu ČSR. Zvlášť v nenávisti maďarských bolševikov sa ocitli katolícki kňazi. Aby si zachránili život, volili radšej opustiť svoje miesta, a na istý čas, kým trvalo nebezpečenstvo, utiahli sa do bezpečia. Tak opustili svoje fary aj šarišskí kňazi Štefan Onderčo z Ňaršan (Ražnian), František Majoch z Hermanoviec a Jozef Čársky zo Širokého. Podobne urobili aj predstavitelia novej verejnej správy v rámci ČSR.

Zhromaždenie

Zhromaždenie otvoril kňaz zo susednej farnosti v Hermanovciach František Majoch. Za predsedu zhromaždenia zvolili prítomní miestneho farára Štefana Onderča a za zapisovateľa účtovníka Tatra banky z Prešova. Po úvodných slovách privítania Štefan Onderčo predstavil prítomným hosťa z Ružomberka Karola Sidora, ktorého zároveň vyzval, aby predniesol svoj príspevok. Bolo to prvé verejné vystúpenie mladého Karola Sidora na verejnom zhromaždení takéhoto významu. Vo svojej reči dokazoval, že východí a západní Slováci spoločne si majú založiť základy svojej budúcnosti. Rozviedol myšlienku o potrebe v súčasných geopolitických pomeroch budovať spoločný štát s Čechmi. Povedal: "Svätopluk s prútikmi nám dokázal, že máme byť spolčení, aby nás ľahko nezlomili. Máme byť s Čechmi, lebo oni priateľmi nám boli i vtedy, keď o nás nikto nedbal. A keď priateľmi sa ukázali vo veľkej biede, teraz, keď sme slobodným národom, nemožmé je, aby sa stali našimi vrahmi." Po Karolovi Sidorovi vystúpil ako rečník miestny roľník Juraj Sopko, a po ňom s hlavným prejavom vystúpil farár zo Širokého Jozef Čársky, neskorší košický biskup. Hovoril na tému Slováci a ich duchovenstvo. Na záver pamätného Ňaršanského (Ražňanského) zhromaždenia bola prečítaná a prijatá rezolúcia, ktorá odsudzovala vznik separatistickej republiky, a deklarovala výzvu k všetkým Slovákom za ich spojenie sa pod vedením Slovenskej národnej rady v rámci ČSR.
Toto všetko na východnom Slovensku sa udialo v časoch, keď moc v rukách mala ešte maďarská štátna správa. To spôsobovalo isté obavy a riziká, ktorým boli vystavení všetci tí, ktorí vyvíjali akúkoľvek činnosť na podporu spoločného štátu Čechov a Slovákov. Tieto odvážne prejavy národného uvedomenia občanov východného Slovenska boli v silnom kontraste s aktivitami separatistov, a dovtedajšej maďarskej štátnej správy, ktorá kládla všemožné prekážky novým štátnym orgánom ČSR, ktoré mohli sa formovať iba za pomoci vojsk ČSR. O zložitej situácii na východe Slovenska a tiež o persekúcii tých, ktorí sa angažovali verejne za pričlenienie východneho Slovenska k ČSR píše Karol Sidor vo svojich spomienkach. O tom, ako dopadli študenti z Ružomberka na svojej misii v obciach Šariša spomína: "Maďarskí vojaci ich potom pri Prešove chytili; "vlastenecká" ulica v Prešove pľula a revala: Lampavasra velük, Cseh disznók! (na kandeláber s nimi, české svine!) a zaviedli ich na policajný kapitanát. Po prepustení pešo šli študenti z Prešova do Ňaršian, odtiaľ do Širokého, Kluknavy a do Spišskej Novej Vsi, kde stretli prvého českého vojaka. Zo Spišskej Novej Vsi, vyčerpaní z telesných síl, vrátili sa vlakom na Štedrý večer do Ružomberka."
Československé vojsko prišlo do Prešova dňa 28. decembra 1918. Jeho veliteľom bol podplukovník František Beran. Z balkóna mestskej radnice v Prešove ho privítal roľník z Prešova Andrej Tomáš. Po zaistení bezpečnosti v meste v dôsledku prítomnosti československého vojska prišiel do Prešova aj nový župan Dr. Pavol Fábry. Stalo sa tak dňa 11. januára 1919. Privítal ho Ján Onderčo, otec ňaršanského farára Štefana Onderča.

Obyvatelia východného Slovenska

Obyvatelia východného Slovenska nestali nečinní v tomto diani separatistov. Začali organizovať miestne národné rady, ktoré boli v spojení s centrálnou Slovenskou národnou radou v Turčianskom sv. Martine. Na východnom Slovensku takouto významnou radou bola v Solivare pri Prešove. Táto Solivarská národná rada v snahe zamedziť separatistické iniciatívy vyslala k hlavnému protagonistovi Viktorovi Dvorcsákovi 100 člennú delegáciu s cieľom prinútiť ho k rezignácii pokiaľ ide o jeho ďalšie politické aktivity. Za pripojenie východného Slovenska k novej ČSR v Solivare zorganizovali dňa 15. decembra 1918 veľkú manifestáciu, ktorou zároveň deklarovali jednotu s martinskou Slovenskou národnou radou.
Medzi kňazmi Košickej diecézy boli národne orientovaní kňazi, ktorí sa hlásili k myšlienke spoločného štátu Čechov a Slovákov, a privítali jeho vznik v roku 1918. Z nich najviac agilným v tejto sfére bol farár v Ňaršanoch (dnes Ražňany, okres Sabinov). Na svojej fare zorganizoval verejné politické zhromaždenie, ktoré malo za cieľ zmobilizovať tie sily na východe Slovenska, ktoré sa hlásili k spoločnému štátu ČSR. Toto zhromaždenie sa zišlo na priestranstve pred farskou budovou v Ňaršanoch (Ražňanoch) dňa 17. decembra 1918. Farár Štefan Onderčo ho zorganizoval po predchádzajúcom stretnutí s Andrejom Hlinkom v Ružomberku. Na tomto stretnutí bolo dohodnuté, že Andrej Hlinka vyšle na východné Slovensko rečníkov, ktorí by svojími vystúpeniami na viacerých zhromaždeniach na východe Slovenska povzbudili ľudí ku kladnému postoju vo vzťahu k novému štátu ČSR. Andrej Hlinka aj vyslal na východ Slovenska niektorých rečníkov; boli medzi nimi: dr. J. Holubek, Ján Šols, Ladislav Žuffa, Karol Hušek a Ing. Jano Burian. Títo všetci v polovici decembra 1918 pricestovali na východ Slovenska a dňa 15. decembra 1918 vystúpili na verejnom zhromaždení v Solivare. Lenže po tomto vystúpení ich zaistili maďarskí vojaci a deportovali do Košíc. Z tohto dôvodu sa nemohli dostaviť na verejné zhromaždenie do Ňaršan (Ražnian), a tak s príhovorom vystúpil vtedy iba 18 ročný začínajúci rečník Karol Sidor. Sám neskôr spomínal na priebeh tohto zhromaždenia takto: "...na farský dvor dochádzal celý rad saní a na nich veľký počet roľníkov z celého okolia. Ľud zaujal veľký priestor na farskom dvore a videl som aj desiatky maďarských žandárov s vlajúcimi kohútimi perami za zelenými vyleštenými klobúkmi. Veď nezabúdajme, že boli sme vtedy na území, ktoré bolo obsadené ešte tam vladnúcimi Maďarmi."

11. POLITICKOSPOLOČENSKÉ AKTIVITY KŇAZOV KOŠICKEJ

Samotný fakt formovania nového štátneho útvaru ČSR po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 nebol tak jednoznačný, a najmä na východe Slovenska bolo potrebné vynaložiť nemalé úsilie na to, aby aj východ Slovenska sa stal súčasťou novej republiky. Nostalgia za starými časmi bola silná aj u veľkej časti kňazom Košického biskupstva, ktorí sa ťažko zmierovali s novou situáciou. No aj medzi nimi sa našli niektorí, čo pochopili situáciu ako novú a výnimočnú príležitosť pre slobodnejší a hodnotnejší život Slovákom. K takýmto kňazom patrili traja dedinskí farári zo Šariša, a to František Majoch, Štefan Onderčo a Jozef Čársky, ktorý sa v roku 1925 stal prvým slovenským košickým biskupom.

Je všeobecne známe, že pokiaľ išlo o stabilizáciu pomerov a poriadku v novom štáte na východnom Slovensku bola veľmi zložitá situácia. Práve v tejto časti na prelome 19. a 20. storočia bola silná maďarizácia a s ňou prebiehajúci proces odnárodňovania slovenského obyvateľstva, ktoré pokiaľ ide o Košické biskupstvo, podporoval zvlášť intenzívne vtedajší košický biskup Žigmund Bubič. Protagonisti tohto procesu postupovali v duchu klasického Divide et impera! Pritom sa usilovali pôsobiť na verejnú mienku šírením teórie, že Slováci, ktorí žijú na východnom Slovensku, tvoria samostatný národ, ktorý je odlišný od tých Slovákov, ktorí žijú na západe Slovenska. Na šírenie týchto teórií mal slúžiť aj zvláštny denník pod názvom Naša zástava, ktorý od roku 1907 začal vychádzať v Prešove; vychádzal nie v spisovnej slovenčine, ale v šarišskom nárečí. Vedúcim redaktorom týchto novín bol okresný archivár z Prešova Viktor (Gyözö) Dvorcsák. Títo maďarskí cítiaci občania zvlášť zintenzívnili svoju činnosť po vyhlásení Československej republiky a po zverejnení martinskej deklarácie Slovenskou národnou radou. Túto činnosť mohli vyvíjať aj preto, lebo fungovanie nových mocenských a riadiacich štruktúr sa presadzovalo od západu na východ republiky postupne a so značnými ťažkosťami. Separatisti na východnom Slovensku dňa 2. novembra 1918 podali Maďarskej národnej rade v Budapešti správu o založení Vichodoslovenskej rady v Prešove, ktorá sa hlási k integrite Uhorska a zasadzuje sa za jeho neporušenosť a kontinuitu. Dňa 4. novembra 1918 vydali aj leták, na ktorom bolo prehlásenie k obyvateľom východného Slovenska: "Vichodne Slovjaci! Každý národ še rušel, každý národ hlašne žada svoje práva! Ta ľem mi vichodne Slovjaci bi nežadali našo práva?" Iniciátormi tejto akcie boli: župný archivár Viktor (Gyözö) Dvorcsák, evanjelický farár Lajos Liptay, redaktor časopisu Naša zástava J. Dessewfy, a advokát dr. Károly Bulissa. Zámerom tohto kroku bolo postupné pričlenenie východného Slovenska k Maďarsku.
Tieto iniciatívy však vyvolali vo väčšine obyvateľov východného Slovenska nesúhlas. V dôsledku toho, ako aj v dôsledku postupného napredovania československého vojska a obsadzovania územia ČSR, separatisti vedení Viktorom Dvorcsákom zmenili taktiku a prišli v novou iniciatívou. V snahe za každú cenu zabrániť definitívnemu pričleneniu východného Slovenska k novej ČSR vyhlásili dňa 11. decembra 1918 v Košiciach (v kaviarni Royal) tzv. Slovenskú ľudovú republiku. Za jej hlavné mesto určili Prešov. Do je vedenia vymenovali aj novú vládu. Prezidentom tejto republiky mal byť - podľa návrhu Viktora Dvorcsáka - Dr. Milan Hodža alebo Matúš Dula; ministrom zahraničia Dr. František Jehlička a ministrom vnútra Dr. Rumann.

Martinské zhromaždenie

Martinské zhromaždenie a potrhaná-zaplátaná Deklarácia sú obrazom našej vtedajšej podtatranskej biedy a politického zmätku. To najkrajšie, čo sa dá o nich povedať, je uznanie, že v poslednej minúte hodiny dvanástej sa ľud a národ slovenský odvážil prehovoriť - a tak ukázať, že ešte nevyhynul - aj utláčaný a ponižovaný doma. Ale politický význam Deklarácie je mikroskopický. Spolužitie s Čechmi bolo dohodnuté v Amerike Clevelandskou dohodou už v októbri 1915, spoločný štát Slovákov a Čechov bol medzinárodne uznaný západnými spojencami v lete 1918 a bol vyhlásený v Prahe 28.10.1918.
Tragickou iróniou osudu bolo, že v rokoch 1919-1938 sa Martinská deklarácia citovala na popieranie existencie slovenského národa a na zdiskreditovanie tých dôstojných podmienok spolužitia Slovákov s Čechmi, ktoré zaručovala Clevelandská a Pittsburská dohoda.
(VNUK, F.: Sto päťdesiat rokov v živote národa, s. 136-145).

Ferdiš Juriga

Ferdiš Juriga v svojej reči nemohol otvorene hovoriť o odtrhnutí Slovenska od Uhorska a o spojení s Čechmi. Ale dôraz na samourčovacie právo implicitne sa dotýkal týchto skutočnosti. Jurigovi odpovedal dňa 22.10.1918 Štefan Tisza, ktorý veľmi vášnivo polemizoval aj s tým, čo Juriga nesmel spomenúť. Česko-slovenský štát nazval "fantasmagóriou" a o Slovákoch hovoril ako o "našich slovenských bratoch", ktorí vraj "sú v prevažnej väčšine úplne verní a spokojní občania maďarského národného štátu... Slováci môžu stáť i na svojom národnom stanovisku, môžu predložiť požiadavky v mene Slovákov na území Uhorska a vyjde sa im v ústrety s najväčšou blahosklonnosťou. Slováci sa nechcú spájať s Čechmi..."
Ale tento vábivý hlas už nikto na Slovensku nechcel ani počuť. Slováci sa rozhodli ísť vlastnou cestou. Národné noviny priniesli dňa 24.10.1918 oznámenie o ustanovujúcom zhromaždení Slovenskej národnej rady, ktoré sa malo konať v Turčianskom Sv. Martine v stredu 30.10.1918.
Medzitým Český národný výbor v Prahe - bez ohľadu na Dulovu Slovenskú národnú radu - vyhlásil vznik Česko-slovenského štátu. Ohlas podpísali štyria Česi (Soukup, Švehla, Stříbrný a Rašín) a jeden čechoslovák - Vávro Šrobár. Nikomu z nich ani na um neprišlo poslať aspoň telegrafickú správu o oslobodení aj "ľudu česko-slovenskému" v Turčianskom Sv. Martine, kam sa už 29.10.1918 začali zhromažďovať delegáti slovenského národa. Pozvaných bolo asi 40, ale prišlo ich vyše 200, väčšinou z Turčianskeho Sv. Martina a okolia. Prichádzali obozretne, viac zo zvedavosti než z národnej povinnosti. O psychóze strachu svedčí aj to, že len polovička z nich mala dosť smelosti podpísať prezentačnú listinu.
Martinské zhromaždenie malo veľmi rušný priebeh. Účastníci nevedeli nič o tom, čo sa odohralo 28.10.1918 v Prahe, ani čo sa dialo v zahraničí. Už 29.10.1918 večer a 30.10.1918 ráno sa konali predporady, aby hlavné zhromaždenie trvalo čím kratšie a skončilo sa prv, než by ho mohol slúžny zakázať, alebo maďarské vojsko rozohnať. Zhromaždenie sa konalo v dvorane Tatra banky a nekonali sa nijaké voľby Národnej rady ani výkonného výboru. Zhromaždenie iba "ustálilo, tj. schválilo svoju 20-člennú Národnú radu, ktorú oprávnilo doplniť sa novými členmi bez obmedzenia počtu". Podľa zápisnice rečnil len Dula, Hlinka a Juriga. Medzi Hlinkovým a Jurigovým prejavom Samuel Zoch prečítal vopred pripavenú Deklaráciu, ktorú prítomní prijali s veľkým jasotom a výkrikmi: Sláva... Prisaháme... S tým stojíme i padáme...
Presné znenie takto nadšene prijatej Deklarácie nepoznáme, lebo táto deklarácia sa záhadne stratila. Text, ktorý bol uverejnený v Národných novinách (č. 128B z 31.10.1918), bol niekoľkokrát pozmenený, hlavne zásluhou M. Hodžu, ktorý prišiel do Turčianskeho Sv. Martina večer 30.10.1918. Následky týchto zásahov sú viditeľné v uverejnenom - a teda autorizovanom texte. Vyhlásenie má síce titul Deklarácia slovenského národa, hovorí sa v nej o "našom snaživom a nadanom slovenskom národe" i v mene "slovenského ľudu", ale konfúzia sa objavuje už pri pomenovaní organizácie, ktorá deklaráciu vydala: dvakrát sa hovorí o Slovenskej národnej rade, raz o Národnej rade slovenskej vetve jednotného česko-slovenského národa a raz dokonca o Národnej rade česko-slovenského národa v Uhorsku! A korunou všetkého je objavná múdrosť podľa ktorej vraj: "slovenský národ je čiastka i rečove, i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa."

Turčiansko-liptovskí vlastenci

Turčiansko-liptovskí vlastenci z udalosti na fronte síce vedeli, že monarchia sa dostáva do kritického položenia, ale nevedeli, že jej koniec je tak blízko. O zahraničnom odboji sa dozvedali len zo skúpych informácií viedenských a pražských Slovákov. Nevedeli, že 29.7.1918 francúzska vláda a po nej aj talianska, britská a 3.9.1918 aj americká uznali zahraničnú odbojovú organizáciu, Národnú radu česko-slovenskú za "základ budúcej vlády česko-slovenskej." A preto udalosti októbra 1918, ktoré zmenili tvárnosť strednej Európy, ich zastihli nepripravených.
Dňa 16.10.1918 budapeštiansky parlament vyhlásil osamostatnenie Uhorska od Rakúska. V manifeste adresovanom kráľovi Karolovi, ktorý po smrti Františka Jozefa I. v r. 1916 nastúpil na trón, sa hovorilo aj o národnostnej otázke, ktorá sa vraj bude riešiť v duchu Wilsonových zásad: "Štátnym občanom nemaďarského jazyka sa poskytne sloboda kultúrneho i hospodárskeho vývoja a zaručí sa im používanie ich jazyka v administrácii, školstve, v legislatíve a v samosprávnych orgánoch." Bolo to však primálo, neskoro a navyše, nebolo to úprimné. Nasledujúceho dňa sa stretli slovenskí predstavitelia M.Dula, V. Makovický a E. Stodola s grófom M. Károlyim a položili mu otázku, či garantuje autonómiu národnostiam. Dostali zápornú odpoveď.
Dňa 17.10.1918 prehovoril v parlamente Štefan Tisza a svoju reč začal slovami: "Vojna je prehratá..." Ale ani teraz nechcel pripustiť, že Maďari sú porazení a že porážku im spôsobila ich národnostná politika. Tvrdil: "Národnosti sme neutláčali a neutláčame ich ani dnes."
Do debaty sa zapojil aj gróf Albert Ápponyi dňa 18.10.1918. Vo svojom vystúpení okrem iného povedal: "V rámci národnej jednoty Uhorska sme ochotní úprimne vyhovieť oprávneným žiadostiam národností, ale dohoda, ktorá by oslabila územnú integritu alebo národnú jednotu Uhorska, je neprijateľná... Jednota Uhorska a integrita jeho územia sú príkazmi, ktoré budú platiť, kým bude žiť čo len jeden Maďar."
Do takejto atmosféry zátvrdlivosti, slepoty a neochoty priznať vlastné chyby zaznel dňa 19.10.1918 prejav poslanca Slovenskej ľudovej strany Ferdiša Jurigu. Bolo to prirodzené, že SĽS - strana, ktorá na konci 19. storočia prebudila slovenský ľud z pasivity, bola jeho politickým vyjadrením v 20. storočí - bude aj vykonávateľkou toho epochálneho činu, ktorým národ nastúpi svoju novú a nádejnú cestu do budúcnosti. V mene Slovenskej národnej rady a s odvolaním sa na samourčovacie právo národov Juriga medzi iným povedal: "Nateraz mimo Slovenskej národnej rady nikto nemôže byť oprávnený, aby vo veciach týkajúcich sa politického položenia slovenského národa o ňom a bez neho rokoval, prípadne proti nemu rozhodoval... Všetky uznesenia, alebo vyrozumenia, ktoré by sa zrodili bez pričinenia zhromaždenia slovenského národa, alebo z jeho stredu vyslaného orgánu - Slovenskej národnej rady, týmto vyhlasujeme za neplatné a pre slovenský národ nezáväzné... My stojíme stále pevne ako múry hradné. Žiadame samourčovacie právo na život a na smrť. S ním žijeme a s ním aj mrieme!"

18.1.1918

Medzitým sa však odohrali dve významné udalosti, ktoré dodali smelosti tým, čo sa o nich včas dozvedeli, tj. slovenskej skupinke vo Viedni a v Prahe. Prvou udalosťou bolo Wilsonových 14 bodov, ktoré predložil americkému kongresu 18.1.1918. V 10. bode svojho návrhu Wilson žiadal pre národy Rakúsko-Uhorska možnosť slobodného autonómneho vývoja. Druhou udalosťou bol kongres utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, ktorý sa konal v Ríme v dňoch 8.-10.apríla 1918 a ktorého sa zúčastnil aj M.R. Štefánik.
Veľavýznamné stretnutie 25 vedúcich národných pracovníkov sa konalo v Turčianskom Sv. Martine dňa 24.5.1918. Tu vystúpil na scénu aj Andrej Hlinka v svojej typickej póze nebojácneho muža činov. Váhajúcich a nesmelých politikov burcoval slovami: "Okolkovaním nedopracovali by sme sa nikdy k želanému cieľu. Tu je doba činov. Treba sa nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť." Toto stanovisko bolo prijaté a M. Dula ho mal oznámiť "českému dejateľovi v Prahe".
A teraz sa už veci dali do pohybu. Hodža v Slovenskom týždenníku stále naliehavejšie urgoval založenie Národnej rady a podobne aj Ferdiš Juriga v Slovenských ľudových novinách žiadal vytvoriť "jednotné národné predstaviteľstvo, aspoň aký-taký výbor, ktorý by nás pred svetom predstavoval, a v mene celého národa bez rozdielu náboženstva, stavov a strán hovoriť a konať mohol". I Robotnícke noviny, orgán sociálnej demokracie, vyhlasoval celkom jasne, že stoja "na stanovisku vytvorenia Slovenskej národnej rady".
Slovenská národná rada nevznikla presne podľa úradných predpisov a legálnych požiadaviek. Za jej začiatok možno pokladať poradu, ktorá sa konala v Budapešti dňa 12.9.1918 a ktorú zvolal Emil Stodola. Tu bol navrhnutý aj jej 12-členný výbor, ktorý tvorili 4 národniari, 4 ľudáci, 2 soc. demokrati a 2 nestranníci. Ale keď sa M. Dula vrátil do Martina a referoval o výsledkoch porady, jeho turčianski a liptovskí priatelia mali svoje pripomienky a výhrady k zloženiu výboru. Výsledkom týchto rozhovorov bol obežník M. Dulu z 23.9.1918, v ktorom sa vyhlasila fúzia ľudovej strany s národnou, nové zloženie výboru Národnej rady, ale neurčilo sa nijaké zhromaždenie, na ktorom by sa toto rozhodnutie schválilo a založenie Národnej rady a zvolenie jej výboru de iure potvrdilo. Obežník M. Dulu mal však dôležitú klauzulu: "Ak zhromaždenie nebudeme môcť zadržať, v tom prípade Národná rada provizorne... stane sa aj bez takéhoto schválenia definitívnym orgánom strany."
Zloženie Dulovej Národnej rady je pozoruhodné nielen tým, kto sa v nej nachádzal, ale väčšmi tým, kto sa do nej nedostal. Boli v nej: P. Blaho, M. Bella, A. Hlinka, F. Juriga, C. Kresák, E. Lehotský, V. Makovický, K.A.Medvecký, Ľ. Okánik, J. Ružiak, Ľ. Šimko, E. Stodola, J. Vanovič, M. Žuffa a M. Dula. Neboli v nej: M. Hodža, V. Šrobár, Š.Ivanka, A. Štefánek... nikto z mladej generácie a nikto z východného Slovenska.

Jesen 1914

Kým doma ľud pasívne mlčal, v Amerike už od jesene 1914 začala sa systematická práca na oslobodení Slovenska spod maďarskej nadvlády. Skúmali sa možnosti a kombinácie, ktoré by zaistili národu lepšiu budúcnosť. Z takýchto úvah sa vykryštalizovala myšlienska spoločného štátu s Čechmi.
Základy tohto spolužitia spočívali na dvoch dokumetnoch. Prvým dôležitým prejavom amerických Slovákov za prvej svetovej vojny bola Clevelandská dohoda, uzavretá 22. októbra 1915 medzi zástupcami Slovenskej ligy a Českého národného združenia v Clevelande. Žiadali spojenie českého a slovenského národa, úplnú autonómiu Slovenska, s vlastným snemom, s vlast¬nou štátnou správou, s úplnou kultúrnou slobodou, s plným právom používania slovenského jazyka a s vlastnou finančnou a politickou správou. V ďalšom sa žiadalo všeobecné, tajné a priame volebné právo. Formou vlády mala byť personálna únia s demokratickým zriadením štátu podobne ako v Anglicku . Dohoda stanovila, že jej jednotlivé body môžu sa doplniť alebo rozšíriť len so súhlasom obidvoch stránok. Po uzavretí dohody obrátila sa Slovenská liga na slovenskú verejnosť s Príhlasom, ktorým vysvetl'ovala základné podmienky českej a slovenskej spo¬lupráce.
Clevelandská dohoda neodstránila však nedôveru a mož¬nosti vzniku nedorozumení medzi Slovákmi a Čechmi. Keď v máji 1918 Spojené štáty severoamerické navštívil T. G. Masaryk, Slováci to považovali za vhodný čas, aby dostali vysvetlenie a úpravu k rozháraným pomerom medzi Čechmi a Slovákmi. Prvá porada zástupcov amerických Slovákov a Če¬chov bola 6. mája 1918 v Chicagu. Na tejto porade sa verejne konštatovalo len Masarykovo uistenie, že výhrady Slovákov na splnenie ich túžob spočívajú na pevnom podklade;, Masaryk mal vyhlásiť, že je za to, aby Slovensko, spojené s Ceskom, malo úplnú samosprávu, aby slovenčina vládla na Slovensku v školách, kostoloch, úradoch a všade. Po Chicagu Masaryk navštívil Cleve¬land a napokon Pittsburg. Tu sa Masaryk obšírne rozhovoril o spo¬ločných veciach Cechov a Slovákov v ich novom spoločnom štáte a usiloval sa 30. V. 1918 rozptýliť obavy prítomných na verejnom zhromaždení. Ešte toho dňa bola porada. Na tejto porade americkí Slováci predložili Masarykovi Clevelandskú dohodu a po jej prezretí Masaryk napísal novú dohodu, ktorú uzavierali predstavitelia slovenských a českých organizácií v Amerike, Slovenskej ligy a Českého národného združenia v prítomnosti Masaryka, ktorú dohodu aj sám podpísal. Dohoda určila, že Slovensko bude mať svoju vlastnú adminis¬tratívu, svoj snem a súdy, že slovenčina bude úradným jazykom v školách, úradoch a vo verejnom živote, že budúci štát bude republikou s demokratickou konštitúciou. Americkí Slováci neustále prízvukovali, že po¬mer medzi obidvoma národmi musí byť jasný a štátoprávne postavenie Slovenska v budúcom štáte sa musí už vopred zaručiť. Tajomník Slovenskej ligy v Amerike Ivan Daxner zhrnul podstatu dohovoru do jednej vety: "Áno, preč od Maďarov, nie však pod Čechov, ale ku Čechom!"

10. PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A VZNIK ČSR 1914-1918

Atnentát v Sarajeve, ktorému padol za obeť následník trónu František Ferdinand s manželkou Žofiou, ohromil nielen Rakúsko-Uhorsko, ale celý svet. Na Slovensku vychádzali osobitné vydania časopisov, v ktorých sa odsudzovala táto politická vražda a žialilo sa nad predčasnou smrťou "najväčšieho priateľa Slovákov" - ako písal Milan Hodža v Slovenskom týždenníku. A pokračoval: "Slovensko stihla pohroma, ktorou podlí vrahovia zničili našu najväčšiu nádej."
Tragédia mala však aj politické dozvuky. Rakúsko-Uhorsko žiadalo zadosťučinenie a 23. júla predložilo srbskej vláde 10-bodové ultimátum. Srbsko podmienky odmietlo, a tak 28. júla 1914 mu Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu.
Toto bol začiatok reťazovej reakcie. V priebehu jedného mesiaca do konfliktu vstúpilo, alebo bolo vtiahnuté aj Rusko, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, Belgicko, Japonsko, Čierna Hora; neskoršie Turecko, Taliansko, Bulharsko, Rumunsko, Portugalsko a v decembri 1917 aj USA. Vojna dosiahla svetové rozmery. Bojovalo sa nielen v Európe, ale aj v koloniálnych krajinách Afriky, Ázie a Oceánie, nielen na suchej zemi, ale aj na mori a vo vzduchu.
Na začiatku vojny cisár Viliam II. sebavedome predpovedal, že nemeckí vojaci sa víťazne vrátia z bojísk prv, než opadne lístie zo stromov. Vojna však trvala vyše 4 rokov a vyžiadala si nesmierne obete. Stáli proti sebe miliónové armády a aj z malého 3-miliónového Slovenska vyše 400.000 mužov si muselo obliecť vojenskú uniformu. Podľa úradnej štatistiky slovenské stráty predstavovali 69.700 mŕtvych, 170.000 ranených (z toho 61.000 trvalých invalidov), 42.700 vdov a 86.500 polosirôt. Slovenský ľud krvácal na bojiskách a strádal doma za tých, čo za posledných 50 rokov ho iba znevažovali, odnárodňovali a upierali mu tie najzákladnejšie politicko-národné práva.
Vojaci rukovali bez protestov a vodcovia národa sa jednoznačne vyslovovali za zachovanie monarchie. Vydávali vyhlásenia lojality a vyzývali národ, aby prinášal "na oltár vlasti" i tie najvyššie obete. Takúto výzvu "slovenskému pracujúcemu ľudu" vydala Slovenská sociálna demokracia, nasledujúc príklad svojej budapeštianskej centrály. V mene Slovenskej ľudovej strany tlmočil vernosť monarchii Ferdiš Juriga v Slovenských ľudových novinách. V martinských Národných novinách (zo 6.8.1914) Národná strana oznámila, že počas trvania vojny zastavuje svoju činnosť a nebudú sa konať ani tradičné augustové slávnosti. A potom nasleduje neuveriteľne horlivý prejav vlastenectva: "Nám záleží na tom, aby naša vlasť a naša monarchia v svojej celistvosti bola udržaná, vojnou nastávajúcou nijakej ujmy neutrpela a z nej víťazne vyšla. Za to sa zasadíme až po tie hrdlá a statky."
Slováci v Amerike, ktorí žili v slobodnejšom a demokratickejšom prostredí, hľadeli na toto konanie s nepochopením. Pokladali za potrebné vyjadriť skutočné zmýšľanie, potreby a túžby národa. Slovenská liga v Amerike - na ktorej čele vtedy stáli dvaja rozvážni a rozhľadení mužovia - Albert Mamatey a Ivan Daxner - vydala v mene Slovákov memorandum určené svetovej verejnosti, v ktorom sa hovorí: "Prehlasy, ktoré vydané boli skrze náčelných slovenských ľudí v Uhorsku a v ktorých vyslovuje sa - po istú mieru - spokojnosť s dosavadnými politickými pomerami, my povinní sme vyhlásiť za neplatné, pretože so skutočným zmýšľaním stoja v protive. S nimi slovenský národ naskrze nesúhlasí a považuje ich jedine za výplyv nesmierneho teroru zo strany terajšej vlády... Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na poli politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom."

ÚČASŤ AMERICKÝCH SLOVÁKOV V BOJI O OSLOBODENIE SLOVENSKA

Osudy slovenských vysťahovalcov v Spojených štátoch severoamerických a neskoršie aj v iných oblastiach Nového sveta treba pokladať za súčasť slovenských národných dejín. A to tým viac, že neraz úzko súviseli a mali určujúci vplyv i na osudy Slovákov pod Tatrami. Tí vytvárali v USA azda nové formy a spô¬soby života a v duchu známej amerikanizácie, ale nepretrhli zväzky a putá s domácim prostredím a najmä ostali zapojení na kultúrne tradície starej vlasti. Nadväzovali na tradíciu Matice slovenskej, zakladali noviny, osady, farnosti a spolky.
Politicky sa americkí Slováci začali hýbať až roku 1895. Slovenskí novinári v USA boli prví, čo podnikali akciu, aby sa bojovalo proti Maďarom. Koncom roku 1899 vypracovali memo¬randum a poslali ho uhorskej vláde. Opisovali v ňom všetky krivdy a žiadali, aby Slováci dostali všetky práva, na ktoré majú nároky. Je prirodzené, že pri tejto agresivite amerických Slovákov muselo prísť aj k bojom s americkými Maďarmi. Príležitosť sa naskytla pred odhalením pomníka Ľudovítovi Kossuthovi na jednom z význačných námestí v Clevelande, kde žili desaťtisíce Slovákov. Slováci si roku 1902 vymohli, že pomník potom umiestili na menej význačnom mieste. V tom roku zvolali schôdzu, kde odô¬vodnili svoj boj proti Maďarom a informovali americkú verejnosť o Kossuthovej osobe. Uhorská vláda, sledujúca úspešný boj Slo¬vákov v Amerike s tamojšími Maďarmi, ale i útoky na adresu Ma-ďarov v starej vlasti, vyslala do Ameriky svojho dôverníka.
Na schôdzu medziparlamentnej únie v St. Louis r. 1904 vyslal uhorský snem väčšiu delegáciu, vedenú grófom Albertom Apponyim. Ten narazil na odpor i v maďarských kruhoch pre politické pomery v Uhorsku a pre neslobodu tamojších národností. Slováci vypracovali a potom Apponyimu odovzdali memorandum, v ktorom poukázali na skutočnosť, že do Ameriky sa muselo vysťahovať asi pol milióna Slovákov. Vyčítali úplný nedostatok slovenských škôl v Uhorsku, volebné násilnosti a korupciu, neľudské odvážanie slovenských detí na Dolniaky, súdne procesy proti slovenským národovcom a vyhadzovanie slovenských žiakov z maďarských škôl. Poukázali na to, že v Amerike žije pospolu toľko národností a niet medzi nimi treníc.
V rozličných mestách Ameriky boli protestné zhromaždenia Slovákov, kde sa rokovalo o pomeroch a perzekúciách na Slo¬vensku. V máji 1907 bol slovenský kongres v Clevelande. Jed-ným z najcennejších výsledkov kongresu bolo založenie Sloven¬skej ligy.
Po druhej návšteve Apponyiho americkí Slováci zorganizo¬vali proti nemu akciu, ktorá tvorcovi krutých školských zákonov spôsobila nejednu trpkú chvíl'u za pobytu v Amerike. Slováci mu prichystali chladné privítanie v Chicagu, protestujúc pamätným spisom, v ktorom spomínali Černovú a iné prípady slovenského utrpenia. Apponyiho návšteva v Chicagu sa skončila demonštrá¬ciami a násilnosťami, pri ktorých bol Apponyi aj zranený.
Slovenskí národovci, ktorí viedli slovenský život v Amerike, rozhodli sa pokračovať v kultúrnej i osvetovej práci, ktorú na Slovensku maďarizačná politika uhorskej vlády znemožnila. Pod vedením veľkého národovca Štefana Furdeka založili roku 1893 Maticu slovenskú, ktorá v duchu zatvorenej Matice mala byť ohniskom národného života našich krajanov a súčasne podporo¬vateľkou kultúrnych podujatí na Slovensku. Americká Matica čoskoro zanikla, no americkí Slováci neprestali sledovať vývoj pomerov na Slovensku. Využili každú príležitosť, aby pomáhali svojmu národu v borbe o národné práva.
(ŠÁNDDORFI, R.: Buďme hrdí...,).

Éra vlády Khuen-Héderváryho

Éra vlády Khuen-Héderváryho sa skončila r. 1910. Posledné zasadnutie parlamentu sa konalo 21.3.1910 a bolo veľmi búrlive. Výkon slovenských poslancov v parlamentnom období 1906-1910 bol vystavený ostrej kritike martinského centra. Slovenskí poslanci potrebovali predovšetkým povzbudenie, a nie takú kritiku, ktorá aktívnych poslancov znechucovala a potencionálnych poslancov od kandidatúry odstrašovala. Potom sa stalo, že k voľbám, ktoré sa konali koncom mája 1910, zo siedmich poslancov kandidovali len piati. Do volieb r. 1910 kandidovalo spolu 9 Slovákov. Zvolení boli iba traja ľudáci (Blaho, Skyčák, Juriga). Aj táto skromná parlamentná reprezentácia sa v januári 1914 zredukovala na dvoch, keďže Ferko Skyčák z finančných dôvodov sa vzdal mandátu.
Andrej Hlinka bol prepustený z väzenia tri mesiace pred voľbami. Už predtým v marci 1909 ho pápež Pius X. oslobodil zo suspenzie, ktorú na neho uvalil biskup Alexander Párvy. Hlinka sa však volieb nezúčastnil.
Najtvrdší volebný boj vo voľbách r. 1910 sa odohrával v Stupave, kde kandidoval Ferdiš Juriga, a v Skalici, kde kandidoval ako nezávislý maloroľnícky kandidát miestny katolícky kňaz Ľudovít Okánik. Voľby v Skalici prešli do dejín ako škandalózny príklad uhorskej volebnej praxe. Tieto voľby pozoroval aj R. W. Seton Watson, ktorý v sprievode moravského kňaza a priateľa Slovákov Dr. Alojza Kolíska prišiel z Hodonína do Skalice, aby bol očitým svedkom typických uhorských volieb. Okánik mal za sebou väčšinu voličov, zatiaľ čo kandidát maďarskej Strany práce Dr. Kostyál mal za sebou vládnu moc. A moc zvíťazila nad právom. Asi 300 Okánikových voličov trpezlivo čakalo, aby ich pustili do volebnej miestnosti, ale žandári ich odtiaľ násilne vyhnali von a nedovolili im hlasovať. toto bol iba jeden prípad volebnej manipulácie v prospech vládneho kandidáta, ktoré Seton Watson predstavil západnému svetu v rakúskej, nemeckej a britskej tlači. O týchto voľbách vydal Seton Watson aj osobitnú monografiu v angličtine (Corruption and Reform in Hungary. London 1910) a v nemčine (Ungarische Wahlen; Beitrag zur Geschichte der politischen Koruption. Leipzig 1912).
Po voľbách r. 1910 bolo možno pozorovať určité zmalátnenie slovenského politického života. O beznádejnosti slovenského položenia hovorí aj skutočnosť, že za posledných 5 rokov pred vypuknutím vojny sa urobil iba jeden pokus o získanie toho, čo Slovákom v Uhorsku podľa platného zákona patrilo. V júni 1911 navštívila ministerského predsedu Khuen-Hederváryho 6-členná deputácia a odovzdala mu memorandum, v ktorom žiadala ozaj málo: aby v zmysle zákona č. 44/1868 zriadili slovenské základné a stredné školy a učiteľské ústavy a aby bola obnovená Matica slovenská. Ministerský predseda žiadosť prevzal, ale nepokladal za potrebné na ňu odpovedať. Slováci sa pokúšali predložiť svoje memorandum aj vo Viedni, ale cisár-kráľ im odkázal, že ich nemôže prijať.
Začiatkom r. 1914 bola v parlamente debata o národnostnom probléme, do ktorej zasiahli aj slovenskí poslanci (P. Blaho a F. Juriga). Ferdiš Juriga dňa 11.3.1914 obhajoval právo Slovákov používať vlastnú reč a vzdelávať sa vo vlastnej reči, odvolávajúc sa pri tom na Szechényiho výrok, že "národ žije v svojej reči". Na adresu ministra Ápponyiho povedal: "Poddanstvo prestalo r. 1848, demokracia vyžaduje, aby prestalo aj poddanstvo národností."
Medzitým na Slovensku došlo k výraznejšej polarizácii politického života. Dňa 29. júla 1913 sa zišli vedúci predstavitelia Slovenskej ľudovej strany v Žiline a zvolili si výkonný výbor. Predsedom sa stal Andrej Hlinka, podpredsedom Ferko Skyčák, tajomníkom Ferdiš Juriga a pokladníkom František Tománek. Strana sa dištancovala od svojich bývalých členov ako boli V. Šrobár, M.Hodža, P. Blaho, atď. Nové vedenie dostala aj Slovenská národná strana, kde po smrti predsedu Pavla Mudroňa (9.3.1914) za predsedu strany bol zvolený Matúš Dula a tajomníkom sa stal Jozef Gregor-Tajovský. A napokon treba zaznamenať aj existenciu reprezentantky slovenského robotníctva, sociálnodemokratickej strany, ktorú viedol Emanuel Lehotský. Jej prvý zjazd sa konal v júni 1905, ale nebola schopná samostatného života. Až do r. 1918 bola satelitom maďarskej strany.
Politická nejednotnosť Slovákov plodila bezradnosť a pozbavovala ľudí chuti a odhodlania. Na začiatku osudného roka 1914 baťko Vajanský videl situáciu Slovenska v samých čiernych farbách. V Národných novinách z 29.1.1914 písal: "Upadáme duchovne, umovo, tvorivo, padáme v iskrennosti rodolásky, v dielach našich rúk. Následky schválneho uhášania ducha začínajú sa javiť cele zrejme. Dve-tri mená - rozvoniavajúce ako ľalie uprostred smrdnutého bahna nízkosti, ploskosti, triviálnosti, podlosti, zrady, morálnej i umovej zvrhlosti - nemôžu byť dostatočnou korektúrou všeobecného úpadku. Rezultát: všeobecné umenšenie vôle, umenšenie skutkov, rozmrzelosť, nemota, hlivenie."
Do tohto dusivého a beznádejného položenia zazneli 28.6.1914 výstrely v Sarajeve.
(F. Vnuk: Sto päťdesiat rokov v živote národa, s. 122-130).

Maďarska propaganda

Maďarskej propagande, do ktorej sa veľmi aktívne zapájali pomaďarčení Židia a Nemci, sa totiž podarilo vytvoriť v cudzine obraz Uhorska ako "ostrova slobody". Toto klamstvo nadväzovalo na sympatie a obdiv, ktoré získal pre Maďarov Košút, Pulszky, Klapka a ostatní emigranti z r. 1849. Ale ani odhalenia Setona Watsona by neboli mohli zbúrať tento falošný obraz, keby práve v tom čase Maďari neposkytli svetu usvedčujúci príklad svojej krutovlády. Tým príkladom bola dedinka Černová, rodisko Andreja Hlinku.
Černová bola v r. 1907 malá obec, ale bez kostola. Na Hlinkov podnet a s jeho pomocou sa Černovčania postavili kostol a chceli, aby im ho vysvätil ich rodák Andrej Hlinka. Keďže Hlinka bol v tom čase suspendovaný a nesmel vykonávať nijaké kňazské funkcie, spišský biskup Alexander Párvy rozhodol, že vysviacku vykoná iný kňaz. Černovčania odpovedali, že oni radšej počkajú, lebo veria, že Rím sníme Hlinkovu suspenziu. Tým vlastne biskupovi naznačili, že pokladajú jeho suspenziu Hlinku za nezaslúženú. Urazený biskup bol tým pevnejšie rozhodnutý presadiť svoj úmysel. Nariadil, aby sa posviacka kostola konala 27. októbra 1907 a aby ju vykonal Martin Pazúrik, dakan v Likavke.
Dekan Martin Pazúrik spolu s troma ďalšími kňazmi a so slúžnym Zoltánom Pereszlényim prišli na dvoch kočoch do Černovej, kde už predtým stoličné predstavenstvo vyslalo 16 žandárov. Občania sa postavili kočom do cesty a nechceli ich do dediny pustiť. Na to slúžny Pereszlényi bez výstrahy nariadil strieľať do zhromaždených. Na mieste bolo 13 mŕtvych a vyše 30 ranených, z ktorých dvaja zomreli neskôr.
Správa o krviprelievaní v Černovej preletela celým svetom a upozornila na národnostný útlak v Uhorsku. Mala ohlas aj v parlamente, kde 30. októbra slovenskí poslanci Hodža a Blaho (za búrlivého pokriku maďarských poslancov "Vy ste buriči, vy ste vrahovia, vaše časopisy pobúrili ľud, vás by bolo treba povešať") interpelovali u ministra vnútra J. Andrássyho. Ten odpovedal, že žandári z nutnosti a sebaobrany použili zbraň a že štát musí udržiavať poriadok. A aby svojim slovám dal opodstatnenie, nariadil vyšetrovanie; nie však medzi strieľajúcimi žandármi, ale medzi obeťami streľby. Dňa 2. marca 1908 súd v Ružomberku odsúdil 40 občanov Černovej spolu na 37 rokov väzenia.
Krvavé udalosti v Černovej mali najväčší ohlas v českej a rakúskej tlači. Písal o nich aj Švajčiar William Ritter, známy spisovateľ a maliar. Udalosti prebudili záujem o Slovensko aj u následníka trónu arcikniežaťa Františka Ferdinanda, ktorý bol známy ako odporca maďarskej oligarchie. Sníval o prebudovaní monarchie a v tomto počítal aj s národnosťami. V svojej tzv. viedenskej politickej dielni sa obklopil poradcami nielen rakúskych, ale aj niektorých uhorských národností. Slováci však medzi nimi neboli. Až černovská tragédia vzbudila v ňom proslovenské sympatie. Požiadal Rumuna Vajdu-Voevodu, aby pozval na audienciu Milana Hodžu. Vo svojej knihe Federation in Central Europe Hodža opisuje toto stretnutie ako veľmi úspešné. A skutočne, to bol začiatok novej kapitoly, keď už nie slovenského, tak istotne Hodžovho politického napredovania. Hodža bol častým hosťom u následníka trónu vo Viedni i v jeho sídle v Konopišti a spriatelil sa s následníkovým šéfom kancelárie plk. Bardolffom. Hodžom Slovenský týždenník začal všetky nádeje Slovákov usmerňovať na následníka trónu, ktorý bol slovenskej verejnosti predstavovaný ako veľký priateľ a záchranca Slovákov. Tento kult osobností sa nestretol s pochopením u všetkých Slovákov a časopis Prúdy pokladal za potrebné pripomenúť Hodžovi: "V č. 36/1912 Slovenského týždenníka je zase jeden z tých divno-čudných článkov, ktoré prekypujú dvorilstvom a rojčia o následovníkovi trónu... Zdá sa nám naskrze neodôvodnené to stále kukučkovanie do Konopišťa, špeciálne len v Slovenskom týždenníku. Veď to je Príde baťuška cár v novom vydaní."