V marci 1863 uväznili v Pešti a v niektorých vidieckych mestách viacerých popredných maďarských I'udí, proti ktorým viedli v tichosti vyšetrovanie až do februára 1865. Na smrť odsúdili Pavla Almášiho a Štefana Nedeského; iných na dlhé väzenie. Príčinou rozsudku bolo dokázané sprisahnie na oslobodenie Uhorska spod nadvlády Viedne pomocou Kossutha a zahra¬ničných mocností, francúzskeho cisára Napoleona III. a ta¬lianskeho král'a Viktora Emanuela. Viedenská vláda ich však omilostila už roku 1866 a po dualistickom vyrovnaní dostali ešte i vysoké, výnosné štátne služby.
Niet pochybnosti o tom, že i toto sprisahanie vplývalo na urýchlenie vyrovnania s Maďarmi, no vyrovnanie Viedne s Ma¬ďarmi by sa nebolo vydarilo bez zahraničných komplikácií. Ich vrcholom bola prusko-rakúska vojna o mocenský vplyv v Nemecku. Prusko si nárokovalo vedúcu úlohu v Nemecku. Rakúsko, ktoré si túto výsostnú pozíciu držalo dlhé roky, sa vzoprelo. Začala sa vojna, v ktorej Bismarckova obratná diplomacia a moderne vy-zbrojená pruská armáda spôsobila cisárskemu vojsku pri Hradci Králové ťažkú porážku. Tragický výsledok prusko-rakúskej vojny urobil koniec panovníkovmu váhaniu. Rakúsko sa muselo do¬hodnúť s Maďarmi. Tak roku 1867 rakúsko-uhorské vyrovnanie stalo sa skutkom. Dôležitú úlohu v procese vyrovnania hrala aj mladá, krásna cisárovná Alžbeta. Maďarská šl'achta ju vedela získať na svoju stranu. Darovala jej krásny zámok na okolí Pešti, zahrnovala ju poklonami a darmi. A tak i Alžbeta prispela svojou hrivnou k urýchleniu dohody medzi Viedňou a Pešťou.
Namiesto federatívneho zväzku štátov, ktorého sa dožado¬vali najmä slovanské národy habsburského mocnárstva, uskutoč¬nil sa dualizmus, ktorý rozdelil monarchiu na dve časti, rakúsku a maďarskú. Uhorsko dostalo vlastnú ústavu, samostatné mi¬nisterstvo na čele s grófom Júliom Andrássym, a cisár František Jozef sa dal korunovať za uhorského král'a.
V zmysle tohto vyrovnania rakúsko-uhorská monarchia tvorila navonok jednotný štátny celok, ale v skutočnosti to boli dva štáty. Okrem spoločného panovníka mali spoločnú zahraničnú politiku, spoločnú armádu a spoločné financie. O týchto spoloč¬ných veciach monarchie rokovali osobitné výbory, takzvané de legácie, volené z rakúskeho a uhorského snemu. Vo všetkých ostatných veciach boli obidve časti monarchie samostatnými štátmi. Pretože toto rozdelenie monarchie nebralo ohľad na práva a požiadavky ostatných národov, ktoré obývali územie tejto ríše, rakúsko-uhorský dualizmus znamenal počiatok nevyhnutného rozkladu monarchie.
Žádné komentáře:
Okomentovat