Druhá slovenská výprava

Onedlho sa však predstavitelia slovenského národného odboja chytili novej slamky. Po novom zostrení vzťahov medzi uhorskou vládou a viedenským dvorom a po novom prísľube ponovníka, že prizná rovnaké práva všetkým národom monarchie, uskutočnilo sa druhé a tretie dejstvo slovenského ozbrojeného odporu.
Čo bolo príčinou zhoršenia vzťahou medzi uhorskou vládou a viedenským dvorom?
V Pešti Maďari zavraždili kráľovského komisára Lamberga. To bol signál k maďarskému povstaniu (revolúcii). V samej Viedni vypukla 6. októbra 1848 revolúcia. Slovenskej veci pomáhal aj chorvátsky bán Jelasič, ktorý vyzýval Slovákov, aby znova povstali pomocou cisárskeho generála Šimuniča. Bán Jelasič spôsobil aj zmenu Windischgrätzovho stanoviska voči Slovákom. Ten nariadil generálovi Schlickovi postaviť v Tešíne pohyblivý vojenský zbor za účasti slovenských dobrovoľníkov, ktorí by zasiahli proti Maďarom na severnom Slovensku. Generál Šimunič pridelil Janečkovi a slovenským povstalcom pušky, ktoré zhabal Maďarom na západnom Slovensku. Jeho vojsko obsadilo 9. novembra 1848 Senicu a vyslobodilo slovenských väzňov. Jozef Miloslav Hurban rečnil na ľudovom zhromaždení vo Vrbovciach, kde sa mu podarilo zverbovať väčší počet dobrovoľníkov, ktorí sa spojili s Bloudkovým zborom v Tešíne.
Druhá slovenská výprava postupovala a bola činná na dvoch rozdielnych úsekoch vojenských operácií na území Slovenska. Jedna časť pod vedením cisárskeho plukovníka Frischeisena prešla začiatkom decembra 1848 Jablunkovským priesmykom cez Kysuce k Žiline, kde pri Budatíne sa zrazila s maďarskými vojskami. V januári 1849 dobyli Budatín a obsadiac Žilinu, prešli cez Rajec a Prievidzu do Turca. Frischeisenova skupina podnikala svoju väčšiu akciu súčasne s vpádom generála Schlicka, ktorý postupoval cez Dukelský priesmyk na východné Slovensko.
Na západnom Slovensku v tom čase prebiehali vojenské akcie pod Janečkovým vedením v rámci operácií generála Šimuniča, ktorý 16. decembra 1848 obsadil Trnavu. Túto skupinu posilnili dobrovoľníci z Gemera na čele so Štefanom Markom Daxnerom a Jánom Franciscim. Ten prevzal velenie po predčasnom odchode Janečka.
V jarných mesiacoch sa zastavili bojové operácie slovenských dobrovoľníkov. Ich prítomnosť v rôznych krajoch Slovenska dvíhala národné cítenie a sebavedomie slovenského obyvateľstva. Politika Viedne sa menila podľa vývinu celkovej situácie, nebola priama a úprimná voči Slovákom, to rozčarovalo vodcov i slovenských povstalcov. Preto zastavili vojenskú činnosť. (Šandorfi, R.: Buďme hrdí, s. 75 - 76).

Ani jedna skupina nezaznamenala chýrne vojenské víťazstvá. Podstatný význam postupu slovenských dobrovoľníckych jednotiek bol v tom, že prebúdzal a posilňoval slovenské národné povedomie i vedomie spolupatričnosti jednotlivých častí Slovenska. Ľudové zhromaždenia, na ktorých vystupovali najmä Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža, boli nielen miestami, na ktorých sa agitovalo za vstup do dobrovoľníckych jednotiek, ale najmä príležitosťou na prvé poučenia o právach ľudu a národa na slobodný život.