Začiatkom septembra 1848 sa vo Viedni utvorila Slovenská národná rada, po prvý raz v dejinách slovenského národa ako jeho najvyššia politická reprezentácia a súčasne i orgán koordinujúci politické a vojenské akcie. Tvorili ju politickí predstavitelia Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža, členovia s vojenskými úlohami Bedřich Bloudek, Bernard Janeček a František Zach a tajomníci Bohuš Nosák a Daniel Jaroslav Bórik. Vo Viedni zriadili aj kanceláriu na nábor slovenských dobrovoľníkov. Utvorila sa asi 600 členná jednotka, ktorá na ceste Moravou rozrástla sa o ďalších 150 dobrovoľníkov. O prechode moravsko-slovenského pomedzia 18. septembra 1848 zaznamenal kronikár tých rokov priebeh zhromaždenia prislušníkov jednotky a občanov z dedín, ktoríich prišli sem privítať. Tu, "na návrší rozkošnom, pri dohárajúcej žiare k západu sa skloňujúceho slnka" sa Štúr takto prihovoril k prítomným: "Za tými vŕškami, tam leží Slovensko, rodin naša, národ ubiedený, utláčaný, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený, národ povrheľ... Ale ešte nevyhynul duch národný. Pozbavili nás všetkého, nepriatelia naši, lež túto vôľu nik odobrať nemôže, a táto vôľa nás vedie so zbrojou v ruke za tie vŕšky k národu nášmu".
Vodcom slovenského povstania proti uhorskej vláde ani dobrovoľníkom nechýbali nádeje, odhodlanie, presvedčenie o spravodlivosti tohto boja. Plán povstania rátal najprv s mobilizovaním a vyzbrojením ľudu Myjavy a okolia, odkiaľ sa iskra povstania mala preniesť cez Považie na stredné Slovensko. (K.M.-K.B.: História, cd.). Zbrane a strelivo, ktoré priniesli povstalci na Myjavu, uložili do kasárni čekopierovcov, cisárskeho vojska pozostávajúceho z talianskych oddielov. (Monarchia vtedy ovládala územia v severnom Taliansku). Maďarský veliteľ poslal medzitým posilu vojska na Myjavu a vyzval Slovenskú národnú radu a slovenských dobrovoľníkov, aby vyprázdnili Myjavu. Stal sa opak. Povstalci vnikli do kasárni, odzbrojili stráže a zmocnili sa vozov so zbraňami, strelivom a jedlom. Slovenská národná rada povýšili Štefanoviča na kapitána. (Šandorfi, R: Buďme hrdí..., s.74).
Prvé sídlo Slovenskej národnej rady na slovenskom území bolo na Myjave. Tu na ľudovom zhromaždení 19. septembra 1848 vyhlásil Ľudovít Štúr nezávislosť Slovákov od Maďarov a vypovedal poslušnosť maďarskému národu a jeho vláde. Slovenská správa prebrala vládu na Myjave a nálada pe účasť na povstaní značne vzrástla. Odtiaľto vychádzali aj prvé výzvy pre mestá a obce, aby sa zapojili do povstania. Takto sa podarilo zmobilizovať okolo 6.000 mužov. Čo však zmôže horúce srdce, keď v rukách sú ako zbraň iba vidly a upravené kosy, keď chýbajú vojenské skúsenosti. Aj pri veľkej obetavosti a odhodlanosti slovenských dobrovoľníkov v bojovom nasadení im chýbal pravidelný výcvik a dostatočná výzbroj. Nečudo, že po niekoľkých úspešných zrážkach nakoniec povstalci utrpeli na Poriadí rozhodujúcu porážku. Pod tlakom regulárnych oddielov a pred presilou sa dobrovoľnícky zbor dal na ústup. Časť bojovníkov sa rozutekala, časť ustúpila na Moravu, kde ich odzbrojilo cisárske vojsko. Zajatých účastníkov povstania uväznili, týrali, niekoľkých dali popraviť, iní sa zachránili len vďaka zhode náhod alebo za cenu sebaponižujúcich ústupkov.
Prvá výprava sa skončila neúspechom, ale morálne získala, nadobudla sebadôveru, hoci velitelia Janeček a Bloudek nepostupovali vždy svorne, žiarlili navzájom na seba a vojenská spolupráca často viazla. (Šandorfi, R.: Buďme hrdní..., s. 74 - 75).
Žádné komentáře:
Okomentovat