Po dramatickom odchode do Prahy

Po dramatickom odchode do Prahy podieľal sa na formulovaní programu Slovanského zjazdu, patril medzi jeho najaktívnejších účastníkov. Ostro kritizoval politiku cisárskej Viedne i koncepciu austroslavizmu, bol za vytvorenie slobodných slovanských obcí, ale túto ideu konkrétnejšie nerozviedol. Po vypuknutí pražského povstania sa zúčastnil bojov na jeho barikádach, po jeho porážke musel pred perzekúciou utekať z Prahy do Záhrebu, kde uverejnil v novinách Slavenski jug sériu článkov o medzinárodnej situácii, postavení a úlohách Slovanov a Slovákov. Na základe rokovaní s predstaviteľmi Chorvátov, Srbov a českých vlastencou sa rozhodol organizovať ozbrojené povstanie Slovákov proti politike Pešti, za ich národnú slobodu a demokratické premeny. Od Chorvátov a srbského kniežaťa M. Obrenoviča získal finančnú pomoc. Koncom augusta 1848 odišiel do Viedne, kde sa organizoval dobrovoľ¬nícky zbor. Bol iniciátor vytvorenia a člen Slovenskej národnej rady - prvého politického orgánu Slovákov a najvyššieho orgánu povstania. Počas povstania, ktoré malo mať celonárodný charakter a odohrať sa na celom Slovensku, bol jeho najprednejším predstaviteľom, organizátorom ľudových zhromaždení, agi¬tátorom. Po neúspešnom povstaní nastal obrat v orientácii slovenskej politiky. Pretože Pešť nebola ochotná urobiť Slovákom nijaké ústupky, s Hurba¬nom začal hľadať spojencov v cisárskej Viedni. Priklonil sa i ku koncepcii austroslavizmu, t. j. k prebudovaniu monarchie na federatív¬ne národné celky. Ako člen SNR sa zúčastnil zimnej výpravy slovenských dobrovoľníkov. Od decembra 1848 do marca 1849 organizoval na strednom a východnom Slovensku verejnú správu, vysvetľoval ciele slovenských ozbrojených snáh, prebúdzal národné povedomie a vytváral pre národné hnutie pevnejšie masové zázemie. Patril medzi zostavovateľov prosbopisu, a bol členom delegácie, ktorá ho v marci 1849 predložila panovníkovi Františkovi I. v Olomouci a ríšskej vláde vo Viedni. Požadovali v ňom odčlenenie Slovenska od Uhorska a vytvorenie samosprávnej slovenskej korunnej krajiny podriadenej priamo orgánom vo Viedni. Počas jari a leta aktívne pôsobil v slovenskej verejnosti i v ríšskych orgánoch, od ktorých požadoval spravodlivé riešenie slovenskej otázky v duchu prosbopisu z marca 1849, zachovanie demokratického práva zlepšenie sociálneho postavenia roľníkov. Vo vystúpeniach a viacerých písomných elaborátoch ostro kritizoval maďarských a pomaďarčených šľachtických starokonzervatívcov, ktorí za pomoci Viedne obsadili verejnú správu na Slovensku a bránili rozvoju slovenského národného života. Počas letnej dobrovoľníckej výpravy ako ľudový dôverník menova¬ný vládou pôsobil v Trenčianskej a Nitrianskej stolici. V septembri 1849 bol inšpirátorom a hlavným organizátorom masového petičného hnutia, ktoré sa spontánne rozšírilo skoro po celom Slovensku. Bezprostredne ho pripravoval v oblasti Trenčína, Nového Mesta nad Váhom a v podjavo¬rinskom kraji. Z tohto hnutia vzišli početné deputácie zložené z predstaviteľov ľudových vrstiev, požadujúce spravodlivé riešenie slovenskej otázky vo Viedni. Slovenské požiadavky sa však splnili len minimálne. Po revolúcii odmietol ponuku nižších verejných funkcií. Nepodarilo sa mu obnoviť ani slovenské noviny s názvom Slovan ani veľkorysejšie vybudovať slovenské školstvo. Už od marca 1849 bol viedenským aristokratickým politikom a maďarským konzervatívcom nepohodlný. Po porážke revolúcie, podobne ako iní slovenskí demokrati, žil pod policajným dozorom, čo znemožnilo jeho ďalšie politické účinkovanie. V októbri 1851 sa ešte zúčastnil na porade o hodžovsko-hattalovskej reforme spisovnej slovenčiny v Bratislave, 1854 na odhalení náhrobného pomníka J. Hollého na Dobrej Vode, kde vystúpil s rečou a zložil nápis na jeho náhrobník.