Zhromaždenie

Zhromaždenie otvoril kňaz zo susednej farnosti v Hermanovciach František Majoch. Za predsedu zhromaždenia zvolili prítomní miestneho farára Štefana Onderča a za zapisovateľa účtovníka Tatra banky z Prešova. Po úvodných slovách privítania Štefan Onderčo predstavil prítomným hosťa z Ružomberka Karola Sidora, ktorého zároveň vyzval, aby predniesol svoj príspevok. Bolo to prvé verejné vystúpenie mladého Karola Sidora na verejnom zhromaždení takéhoto významu. Vo svojej reči dokazoval, že východí a západní Slováci spoločne si majú založiť základy svojej budúcnosti. Rozviedol myšlienku o potrebe v súčasných geopolitických pomeroch budovať spoločný štát s Čechmi. Povedal: "Svätopluk s prútikmi nám dokázal, že máme byť spolčení, aby nás ľahko nezlomili. Máme byť s Čechmi, lebo oni priateľmi nám boli i vtedy, keď o nás nikto nedbal. A keď priateľmi sa ukázali vo veľkej biede, teraz, keď sme slobodným národom, nemožmé je, aby sa stali našimi vrahmi." Po Karolovi Sidorovi vystúpil ako rečník miestny roľník Juraj Sopko, a po ňom s hlavným prejavom vystúpil farár zo Širokého Jozef Čársky, neskorší košický biskup. Hovoril na tému Slováci a ich duchovenstvo. Na záver pamätného Ňaršanského (Ražňanského) zhromaždenia bola prečítaná a prijatá rezolúcia, ktorá odsudzovala vznik separatistickej republiky, a deklarovala výzvu k všetkým Slovákom za ich spojenie sa pod vedením Slovenskej národnej rady v rámci ČSR.
Toto všetko na východnom Slovensku sa udialo v časoch, keď moc v rukách mala ešte maďarská štátna správa. To spôsobovalo isté obavy a riziká, ktorým boli vystavení všetci tí, ktorí vyvíjali akúkoľvek činnosť na podporu spoločného štátu Čechov a Slovákov. Tieto odvážne prejavy národného uvedomenia občanov východného Slovenska boli v silnom kontraste s aktivitami separatistov, a dovtedajšej maďarskej štátnej správy, ktorá kládla všemožné prekážky novým štátnym orgánom ČSR, ktoré mohli sa formovať iba za pomoci vojsk ČSR. O zložitej situácii na východe Slovenska a tiež o persekúcii tých, ktorí sa angažovali verejne za pričlenienie východneho Slovenska k ČSR píše Karol Sidor vo svojich spomienkach. O tom, ako dopadli študenti z Ružomberka na svojej misii v obciach Šariša spomína: "Maďarskí vojaci ich potom pri Prešove chytili; "vlastenecká" ulica v Prešove pľula a revala: Lampavasra velük, Cseh disznók! (na kandeláber s nimi, české svine!) a zaviedli ich na policajný kapitanát. Po prepustení pešo šli študenti z Prešova do Ňaršian, odtiaľ do Širokého, Kluknavy a do Spišskej Novej Vsi, kde stretli prvého českého vojaka. Zo Spišskej Novej Vsi, vyčerpaní z telesných síl, vrátili sa vlakom na Štedrý večer do Ružomberka."
Československé vojsko prišlo do Prešova dňa 28. decembra 1918. Jeho veliteľom bol podplukovník František Beran. Z balkóna mestskej radnice v Prešove ho privítal roľník z Prešova Andrej Tomáš. Po zaistení bezpečnosti v meste v dôsledku prítomnosti československého vojska prišiel do Prešova aj nový župan Dr. Pavol Fábry. Stalo sa tak dňa 11. januára 1919. Privítal ho Ján Onderčo, otec ňaršanského farára Štefana Onderča.