Preriedené a unavené šíky národných pracovníkov vyhlasili v roku 1875 obdobie politickej pasivity, ktoré trvalo takmer 20 rokov. V predchádzajúcich rokoch smrť vyradila z boja mnohých známych a osvedčených bojovníkov. Zomrel biskup Štefan Moyses (1869), Michal M. Hodža (1870), Ján Palárik (1870), Ján Chalúpka (1871), Andrej Sládkovič (1872), Jozef Viktorín (1874) a ďalší. Iní pracovníci odchádzajú do dobrovoľného vyhnanstva do Ruska (napr. E.Černý v r. 1868, J. Hložanský v r. 1871). Nenašli tam, čo hľadali, ale domov vrátiť sa už neodvážili.
Ešte síce žili viaceré známe osobnosti z rokov meruôsmych, ale žili utiahnuto a v nečinnosti. Viliam Paulíny-Tóth odovzdal v r. 1874 vydávanie Národných novín Ambrovi Pietrovi a posledné dva roky svojho života do verejného diania takmer nezasahoval. Do pasivity prešiel aj kedysi taký energický pracovník ako Ján Francisci, ktorý po prepustení zo zamestnania sa v r. 1872 presťahoval do Turčianskeho Sv. Martina, kde bez väčšieho záujmu sledoval, ako okolo neho hasne slovenský život. Podobne sa utiahol do dobrovoľnej izolácie v Tisovci Štefan Marko Daxner. Janko Kráľ žil od r. 1862 v Zlatých Moravciach, kde utápal svoje žiale v alkohole a v r. 186 zomrel na týfus v chudobe a opustenosti.
Zo starých bojovníkov aktívnym bol iba Jozef Miloslav Hurban, farár v Hlbokom, z ktorého však udalosti urobili zatrpknutého a nevrlého konzervatívca. Niektoré jeho činy hraničili priam s reakcionárstvom, ako napr. keď začal vydávať almanach Nitra (ročníky 1876/77) v češtine. Len všeobecné odsúdenie a pohoršenie, ktoré onen krok na Slovensku vyvolal, ho prinútilo zanechať toto hazardné dobrodružstvo. No nikto a nič nemohlo zmeniť jeho odmietavý postoj k pokroku, k moderným myšlienkovým prúdom a k iným "novotám", najmä keď prichádzali zo Západu. Varoval: "Čím větší civilisace, tím více rozsobášencu, nezákonných dítek, nalezencu, uvězněných šidířu, bankrotářu, vrahú - tím více zoufalcu, samovražedníku a podobní havědě duchovní."
Žádné komentáře:
Okomentovat