Éra vlády Khuen-Héderváryho

Éra vlády Khuen-Héderváryho sa skončila r. 1910. Posledné zasadnutie parlamentu sa konalo 21.3.1910 a bolo veľmi búrlive. Výkon slovenských poslancov v parlamentnom období 1906-1910 bol vystavený ostrej kritike martinského centra. Slovenskí poslanci potrebovali predovšetkým povzbudenie, a nie takú kritiku, ktorá aktívnych poslancov znechucovala a potencionálnych poslancov od kandidatúry odstrašovala. Potom sa stalo, že k voľbám, ktoré sa konali koncom mája 1910, zo siedmich poslancov kandidovali len piati. Do volieb r. 1910 kandidovalo spolu 9 Slovákov. Zvolení boli iba traja ľudáci (Blaho, Skyčák, Juriga). Aj táto skromná parlamentná reprezentácia sa v januári 1914 zredukovala na dvoch, keďže Ferko Skyčák z finančných dôvodov sa vzdal mandátu.
Andrej Hlinka bol prepustený z väzenia tri mesiace pred voľbami. Už predtým v marci 1909 ho pápež Pius X. oslobodil zo suspenzie, ktorú na neho uvalil biskup Alexander Párvy. Hlinka sa však volieb nezúčastnil.
Najtvrdší volebný boj vo voľbách r. 1910 sa odohrával v Stupave, kde kandidoval Ferdiš Juriga, a v Skalici, kde kandidoval ako nezávislý maloroľnícky kandidát miestny katolícky kňaz Ľudovít Okánik. Voľby v Skalici prešli do dejín ako škandalózny príklad uhorskej volebnej praxe. Tieto voľby pozoroval aj R. W. Seton Watson, ktorý v sprievode moravského kňaza a priateľa Slovákov Dr. Alojza Kolíska prišiel z Hodonína do Skalice, aby bol očitým svedkom typických uhorských volieb. Okánik mal za sebou väčšinu voličov, zatiaľ čo kandidát maďarskej Strany práce Dr. Kostyál mal za sebou vládnu moc. A moc zvíťazila nad právom. Asi 300 Okánikových voličov trpezlivo čakalo, aby ich pustili do volebnej miestnosti, ale žandári ich odtiaľ násilne vyhnali von a nedovolili im hlasovať. toto bol iba jeden prípad volebnej manipulácie v prospech vládneho kandidáta, ktoré Seton Watson predstavil západnému svetu v rakúskej, nemeckej a britskej tlači. O týchto voľbách vydal Seton Watson aj osobitnú monografiu v angličtine (Corruption and Reform in Hungary. London 1910) a v nemčine (Ungarische Wahlen; Beitrag zur Geschichte der politischen Koruption. Leipzig 1912).
Po voľbách r. 1910 bolo možno pozorovať určité zmalátnenie slovenského politického života. O beznádejnosti slovenského položenia hovorí aj skutočnosť, že za posledných 5 rokov pred vypuknutím vojny sa urobil iba jeden pokus o získanie toho, čo Slovákom v Uhorsku podľa platného zákona patrilo. V júni 1911 navštívila ministerského predsedu Khuen-Hederváryho 6-členná deputácia a odovzdala mu memorandum, v ktorom žiadala ozaj málo: aby v zmysle zákona č. 44/1868 zriadili slovenské základné a stredné školy a učiteľské ústavy a aby bola obnovená Matica slovenská. Ministerský predseda žiadosť prevzal, ale nepokladal za potrebné na ňu odpovedať. Slováci sa pokúšali predložiť svoje memorandum aj vo Viedni, ale cisár-kráľ im odkázal, že ich nemôže prijať.
Začiatkom r. 1914 bola v parlamente debata o národnostnom probléme, do ktorej zasiahli aj slovenskí poslanci (P. Blaho a F. Juriga). Ferdiš Juriga dňa 11.3.1914 obhajoval právo Slovákov používať vlastnú reč a vzdelávať sa vo vlastnej reči, odvolávajúc sa pri tom na Szechényiho výrok, že "národ žije v svojej reči". Na adresu ministra Ápponyiho povedal: "Poddanstvo prestalo r. 1848, demokracia vyžaduje, aby prestalo aj poddanstvo národností."
Medzitým na Slovensku došlo k výraznejšej polarizácii politického života. Dňa 29. júla 1913 sa zišli vedúci predstavitelia Slovenskej ľudovej strany v Žiline a zvolili si výkonný výbor. Predsedom sa stal Andrej Hlinka, podpredsedom Ferko Skyčák, tajomníkom Ferdiš Juriga a pokladníkom František Tománek. Strana sa dištancovala od svojich bývalých členov ako boli V. Šrobár, M.Hodža, P. Blaho, atď. Nové vedenie dostala aj Slovenská národná strana, kde po smrti predsedu Pavla Mudroňa (9.3.1914) za predsedu strany bol zvolený Matúš Dula a tajomníkom sa stal Jozef Gregor-Tajovský. A napokon treba zaznamenať aj existenciu reprezentantky slovenského robotníctva, sociálnodemokratickej strany, ktorú viedol Emanuel Lehotský. Jej prvý zjazd sa konal v júni 1905, ale nebola schopná samostatného života. Až do r. 1918 bola satelitom maďarskej strany.
Politická nejednotnosť Slovákov plodila bezradnosť a pozbavovala ľudí chuti a odhodlania. Na začiatku osudného roka 1914 baťko Vajanský videl situáciu Slovenska v samých čiernych farbách. V Národných novinách z 29.1.1914 písal: "Upadáme duchovne, umovo, tvorivo, padáme v iskrennosti rodolásky, v dielach našich rúk. Následky schválneho uhášania ducha začínajú sa javiť cele zrejme. Dve-tri mená - rozvoniavajúce ako ľalie uprostred smrdnutého bahna nízkosti, ploskosti, triviálnosti, podlosti, zrady, morálnej i umovej zvrhlosti - nemôžu byť dostatočnou korektúrou všeobecného úpadku. Rezultát: všeobecné umenšenie vôle, umenšenie skutkov, rozmrzelosť, nemota, hlivenie."
Do tohto dusivého a beznádejného položenia zazneli 28.6.1914 výstrely v Sarajeve.
(F. Vnuk: Sto päťdesiat rokov v živote národa, s. 122-130).