V porevolučnom období usmerňovateľom školskej politiky bol barón Leo Thun. V zákone, ktorého bol autorom (tzv. Thunov patent), sa povoľovalo zakladanie súkromných stredných škôl, v ktorých vyučovaciu reč určovali zakladatelia, prípadne patronát. Táto klauzula umožňovala Moysesovi poslovenčiť biskupské gymnázium v Banskej Bystrici a Zábojskému upevniť slovenský ráz učiteľského ústavu (preparandie) v Spišskej Kapitule, kde sa vyučovalo v bernolákovskej slovenčine už od 30-tych rokov 19. storočia. Súčasne boli založené tri gymnáziá: vo Veľkej Revúcej (1862), v Turčianskom sv. Martine (1867) a v Kláštore pod Znievom (1869).
Ale aj taká jednoduchá vec, ako bolo postupné zavádzanie slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na biskupskom gymnáziu v Banskej Bystrici, sa mohla rodiť veľmi pomaly a ťažko - bolo treba prekonávať všelijaké prekážky. V tomto úsilí sa mohol biskup Štefan Moyses oprieť o pomoc vynikajúceho pedagóga Martina Čulena, ktorý pôsobil na gymnáziu od r. 1851 ako profesor matematiky a od r. 1862 ako riaditeľ.
Podobne ako zaviedol biskup Štefan Moyses v Banskej Bystrici, zaviedol aj biskup Ladislav Zábojský od školského roku 1852 štúrovskú slovenčinu ako vyučovací jazyk na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. na Spiši to išlo ľahšie, pretože profesorský zbor nebol zmaďarizovaný a prvý riaditeľ tohto ústavu kanonik Juraj Paleš (bernolákovec a autor diela Pedagógia Slovenská, 1820) svojím pôsobením pripravil pôdu pre tieto zmeny. A je pozoruhodné, že tu sa slovenčina ako vyučovací jazyk pre slovenských študentov (a nemčina pre nemeckých) udržala až do r. 1879, t.j. štyri roky po zatvorení slovenských gymnázií.
Kým gymnázium v Banskej Bystrici a Učiteľský ústav v Spišskej Kapitule boli existujúce učilištia, gymnáziá vo Veľkej Revúcej, Turčianskom sv. Martine a v Kláštore pod Znievom boli nové ústavy založené a vybudované z nadšenia a obetí prebudeného národa.
Hybnou silou zriadenia Slovenského patronátneho gymnázia vo Veľkej Revúcej boli evanjelickí kňazi Gemerského seniorátu (August H. Škultéty, Samuel Reuss, Samuel Tomášik a ďalší) a neskôr aj Štefan M. Daxner, podžupan Gemersko-malohontskej stolice. Vyučovanie sa začalo v septembri 1862. Na slávnostnom otvorení prehovoril prvý riaditeľ ústavu A.H.Škultéty. Najprv so žiaľom poukazoval na to, že "žiaden na svete národ nepočítal natoľko odrodilých synov ako náš slovenský národ". Potom vytýčil ciele gymnázia: vychovávať vzdelancov v duchu evanjelického augsburského vyznania i v duchu národnom... "v duši mládeže rozohrievať cit lásky k národu, aby si za najsladšiu radosť a cieľ života pokladala posvätiť sa biednemu, opustenému, potupenému národu, neľutujúc k tomu obetovať svoj čas, sily, majetok i pohodlie".
Revúcky príklad povzbudil aj Turčiansky seniorát, aby aj tu zriadili (presnejšie povedané obnovili) nižšie gymnázium v Turčianskom Sv. Martine. Stalo sa tak v r. 1867 z iniciatívy V. Paulínyho-Tótha, i keď sa pri tom stretával s opozičnými hlasmi, ktoré mu vyčítali "drobenie síl", pretože vraj niet dosť žiakov a prostriedkov ani pre jestvujúce gymnázium v Revúcej.
Katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom bolo akoby pokračovaním banskobystrického gymnázia, ktoré od r. 1867 - keď sa sklamaný Štefan Moyses prakticky utiahol z národného života - bolo rýchlo pomaďarčené. Na scéne sa objavuje zlopovestný zvolenský podžupan Béla Grünwald. Martin Čulen a slovenskí profesori boli "preložení" a na ich miesta nastupuje Grünwaldom priateľ Dr. Ján Klamarik (ako riaditeľ) a maďarskí profesori.
Ale Čulen bol človek, ktorého nebolo možné zlomiť. Spolu s opátom Jánom Gotčárom a Františkom V. Sasinkom vyvinuli nadľudské úsilie, aby aj slovenskí katolíci mohli mať svoje vlastné gymnázium. Napriek mnohým prekážkam ich úsilie bolo korunované úspechom a v jeseni 1869 sa začalo vyučovanie v ústave, ktorého oficiálnym pomenovaním bolo Samostatné katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom. Takí boli jeho zakladatelia opatrní, že vynechali z názvu prívlastok "slovenské", pretože to by bol "pre šovinistických maďarónov casus belli". Riaditeľ Martin Čulen písal: "Cieľ gymnázia je z našich žiakov nábožných a bohabojných kresťanov, vlasť a národ svoj milujúcich občanov vychovávať a ich prirodzeným spôsobom v ich materinskej reči vyučovať".
(VNUK, F.: Sto päťdesiat rokov v živote národa. Slovensko v rokoch 1843-1993. Bratislava 2004, s. 68-70).
Žádné komentáře:
Okomentovat