Výsledky volieb boli nad očakávanie. Slovenskí voliči zvolili do parlamentu šesť ľudáckych poslancov (Blaho, Hodža, Jehlička, Juriga, Kollár, Skyčák) a jedného národniarskeho (Bella).
Ale za toto veľkolepé víťazstvo bolo treba platiť nielen prácou a obetami pred voľbami, ale aj utrpením po voľbách. Najväčšmi na to doplatil Andrej Hlinka, ktorý síce nakandidoval, ale veľmi agresívne a búrlivo kortešoval za Vavra Šrobára. V júni 1906 ho potrestala cirkevná vrchnosť tak, že spišský biskup Alexander Párvy ho suspendoval ab officio et ordine, t.j. pozbavil ho fary a výkonu kňazských povinnosti; v jeseni ho potrestala aj štátna vrchnosť trestom dvoch rokov väzenia a vysokou peňažitou pokutou. Ferdiš Juriga bol tiež odsúdený na dva roky žalára, Vavro Šrobár na jeden rok, 11 Ružomberčania spolu na 5 a pol roka väzenia, redaktor Anton Bielek na pol roka väzenia, pretože napísal brožúrku Za tú našu slovenčinu. Trestu unikol len tak, že sa vysťahoval do Ameriky. Cirkevná vrchnosť zakázala Katolíckym novinám používať označenie "katolícke" a od júna 1906 vychádzajú pod menom Ľudové noviny. Ale ani to nestačilo. V novembri 1907 prímas Uhorska dal noviny na index. To znamenalo, že katolíci ich nesmeli čítať, ani do nich prispievať...
Počet slovenských poslancov v budapeštianskom parlamente sa síce zdvojnásobil, ale ešte stále boli nepatrnou menšinou uprostred nepriateľskej väčšiny. Ich prítomnosť niesla však so sebou značnú váhu. Vedeli v pravý čas pozdvihnúť svoj protestný hlas proti sociálnym a národným krivdám. Dôležitú úlohu hrali v tzv. národnostnom posalneckom klube, ktorý pozostával z 26 rumunských, slovenských a srbských poslancov a ktorého tajomníkom ("zapisovateľom") bol Milan Hodža.
Maďarská poslanecká väčšina hľadela na národnostný klub s neskrývaným opovrhnutím. Na otvárajúcom zasadnutí snemu minister A. Apponyi ich ironicky privítal ako "vidieckych mládencov" a hneď im aj vyčítal, že "svojími hlasmi podporujú taký program, ktorý je nezlúčiteľný s integritou uhorského štátu a zachovávaním jeho maďarského národného charakteru". Aby túto "integritu a maďarský národný charakter" upevnil a posilnil, Apponyi predložil snemu svoje povestné školské zákony (č. 26 a 27 z r. 1907), ktoré mu snem s drvivou väčšinou schválil. Tieto dva zákony (doplnené nariadením z r. 1909, ktorým sa už aj náboženstvo muselo vyučovať po maďarsky) znamenajú prakticky zánik slovenského školstva na etnickom slovenskom území.
Národnostný klub si uvedomoval svoju bezmocnosť na pôde parlamentu, a preto sa snažil získať pomoc a sympatie v cudzom demokratickom svete. V tomto smere výdatným posilnením pre všetky utláčané národnosti bola podpora mladého škótskeho vedca Williama Seton Watsona, ktorý uverejňoval svoje vedecké práce a novinárske príspevky pod pseudonymom Scotus Viator (Škótsky cestovateľ).
Žádné komentáře:
Okomentovat