Revolučná vlna, korá sa od prvých dní roku 1848 začala valiť Európou, nemohla nezasiahnuť triednymi a národnostnými konfliktmi habsburskú monarchiu. Tá sa začala otriasať vo svojich základoch. Marcové revolúčne búrky vo Viedni, ktoré zmietli nenávideného kancelára Klemensa Metternicha a od vystrašeného cisára Ferdinanda V. vymohli prísľub ústavy, sa takmer súčasne prejavili aj v ostatných častiach monarchie. V Pešti sa búrili ľudové vrstvy a študentská mládež. V Bratislave poznamenávali rokovania uhorského stavovského snemu. Na ňom už niekoľko mesiacov hľadali cesty k hospodárskemu, sociálnemu i politickému prebudovaniu Uhorska. K najdemokratickejším a najradikalnejším predstaviteľom patril Ľudovít Štúr, "vyslanec" za mesto Zvolen. Od svojho prvého vystúpenia sa stal žalobcom za útlak poddaného sedliaka, za odbúrané práva miest, za odoprenie základných práv utláčaným národom. Svojimi demokratickými postojmi a návrhmi na riešenie ťažiskových problémov doby o hlavu predstihol všetkých vtedajších "snemových vyslancov", vrátane príslušnikov maďarskej liberálnej šľachty, ktorá - mávajúc zástavou s heslami o slobode, rovnosti a bratstva - pasovala sa za vodcu revolučného pohybu v Uhorsku.
Strach z revolúčneho prívalu a úsilie o jeho vtesnanie do koryta bezpečného pre mocných narýchlo nadiktovalo pánom v uhorskom sneme vyše tridsať zákonov primäli ich za ne hlasovať. A tento strach viedol aj ruku panovníka pri ich podpisovaní. Uhorskej liberálnej šľachte sa dostala do rúk šanca na skutočné hospodárske a sociálne prebudovanie Uhorska. Nevyužila ju však, lebo ju využiť nechcela. Uhorský snem sa pousiloval čo najmenej oslabiť hospodársku a politickú moc šľachty a vykonal všetko, aby zakonzervoval jej nadvládu, i keď v čiastočne modernejšom odeve. Prijaté zákony síce podťali hlavné korene feudalizmu a otvorili cestu kapitalistickému vývoju, zostali však na polceste.
Najvýznamnejším spomedzi marcových zákonov bol zákon o zrušení poddanstva. Jeho polovičatosť spočívala najmä v tom, že
- od služobných povinnosti oslobodil len časť roľníctva a ani tú nie od všetkých,
- že šľachte zabezpečil finančné odškodné a zachoval jej obrovské veľkostatky,
- že nevyriešil užívanie lesov, spoločných pasienkov, neurbárskej pôdy, kopaníc a tzv. zmluvnej pôdy.
Polovičaté boli aj ostatné zákony. Napríklad zdanlivo demokratický princíp ľudového zastupiteľstva sa stal iluzorným, keď zákon priznal volebné právo len piatim-šiestim mužom zo sta a ani jednej žene. Zákon o slobode tlače a prejavu čoskoro zviazala povinnosť zložiť kauciu a predpisy o cenzúre.
Jednoznačne nedemokraticky sa postavil snem k požiadavkam nemaďarských národov. Nielenže neriešil národnostnú otázku a nepriznal nemaďarským národom ani základné práva, ale naopak, odhlasoval dva zákony, ktoré upevnili postavenie maďarského národa ako jediného panujúceho národa v Uhorsku.
Zákon o zrušení poddanstva nemohol uspokojiť roľníkov, najmä tú časť, ktorá sa nedostala k pôde. Na Slovensku sa na čelo nespokojných roľníckych más postavili predstavitelia radikálnej demokratickej inteligencie, akými boli revolučný básnik Janko Kráľ, a "buričský" učiteľ Ján Rotarides. Pod ich vedením sa búril ľud Hontianskej stolice. Pod vedením iných, ale zväčša i bez vedenia, prejavovali nespokojnosť roľnícke masy v Gemeri, Turci, Šariši, vo Zvolenskej či Nitrianskej stolici. Vedno so symbolickým pálením derešov zaberali pôdu, lesy, pasienky, odopierali robotovať a odvádzať poplatky.
V prvom revolučnom roku vstúpil na scénu aj proletariát. Koncom marca sa domáhali sociálnych výdobytkov slovenskí banskí a hutnícki robotníci v Banskej Štiavnici a na okolí. Žiadali zvýšenie mzdy, jej pravidelné dvojtýždenné vyplácanie, zníženie cien potravín, ba i prevzatie banskej správy robotníctvom a utvorenie "baníckej republiky". Hnutie, ktoré ideovo korenilo v myšlienkach francúzskych utopistických socialistov, potlačilo vojsko. V Bratislave štrajkovali krajčírski tovariši, vo viacerých mestách sa búrila chudoba.
Žádné komentáře:
Okomentovat