Svetozár Hurban Vajanský pristupoval k spisu Slovanstvo a svet bu¬dúcnosti až s posvätnou úctou, ako k vzácnym zvitkom, k Biblii . V súvislosti s Vajanského zoznámením sa s textom sa tradujú v našej spisbe dva názory. Podľa prvého sa s ním oboznámil v knižnici svojho otca Jozefa Miloslava Hurbana dávno pred inými na Slovensku. Podľa druhého názoru až počas svojej prvej návštevy Ruska, pričom exemplár dostal priamo od jedného z editorov spisu v Rusku roku 1867. Tým bol ruský slavista profesor Vladimír Ivanovič Lamanskij, ktorého si nesmierne vážil a v záležitostiach výskumu Slovanov ho považoval za najväčšiu autoritu. Kto sa pokúšal študovať a pochopiť Vajanského spô¬sob uvažovania o Slovanstve a o Rusku iste bude súhlasiť, že prebera¬nie spisu či už z rúk prvého alebo druhého muselo mať na Vajanského, vzhľadom na jeho vnímanie týchto osobností, vplyv ako iniciačný ritu¬át priam ako vstup medzi zasvätených. Sám dielo hodnotil ako "oprav¬dový duchovný závet", ako dielo, ktoré potvrdzuje veľkosť Štúra-spiso¬vateľa, zatiaľ čo jeho poézia by neobstála pri náročnejších umeleckých kritériách. Iste neprekvapí, že Jozef Škultéty zdieľal podobný názor. Tvrdil, že osud Slovákov bol prepojený so Slovanstvom, a to práve v tom ponímaní slovanskej otázky, aké vedecky fixoval Štúr.
Prvé vydanie spisu vyšlo v Rusku roku 1867, jedenásť rokov po Štúro¬vej tragickej smrti. Okruh osobností z radov ruských panslavistov, ktoré sa angažovali pri vydaní tohto literárneho pohrobka, pri jeho prezentácii a celkovom načasovaní ako jedného z vrcholov slovanskej akcie v Moskve a Petrohrade spôsobili, že Štúrovo meno sa dlho spájalo s podozrievaním ruských editorov z manipulácie s pôvodným textom. V prípade druhého vydania z roku 1909 v ruskom jazyku padalo podozrenie na ruských pre¬kladateľov, že priamo do Štúrovho textu vložili state s ich vlastnými poli¬tickými názormi. Etnografickú výstavu v roku 1867 a sprievodné akcie kon¬cipovali ruskí organizátori ako veľké slovanské podujatie. Pokúšali sa využiť ho na prezentovanie Ruska pred slovanskou verejnosťou ako veľmoci sto¬jacej na čele Slovanov, v silách ktorej je "bdieť nad každou piaďou slovan¬skej zeme". Doplnkové akcie hlavných podujatí sprevádzali hostiny a nekonečné toasty s patetickými vyhláseniami na adresu slovanskej vzá¬jomnosti. Kultúra dvíhania čaší, objímania sa a slovanských troj bozkov zažívala hviezdnu chvíľu. Nejeden z rečmkov si pri prípitku vypomáhal citátmi Štúrových textov, resp. ich zjednodušenými, z kontextu, vytrhnutý¬mi verziami. Inokedy zdržanlivému Františkovi Palackému vykĺzli pod doj¬mom tejto atmosféry slová o odvekej túžbe Slovanov žiť opäť spolu, ktoré však musel po návrate do Prahy dlho vysvetľovať. Nadšené hurá slovanské vyhlásenia z úst niektorých účastmkov moskovskej púte, ako sa v súdobej tlači účasť na výstave označovala, boli na hranici propagandy panslaviz¬mu. Spôsobili, že dokonca oficiálne politické kruhy museli vydať vyhláse¬nie v tom duchu, že Rusko v žiadnom prípade nepotrebuje ani o piaď roz¬širovať svoje územie ani počet obyvateľov .
Keďže Štúrov spis natoľko nekorešpondoval s jeho predrevolučný¬mi názormi, opakovane otváral diskusie spochybňujúce jeho autorstvo.
Žádné komentáře:
Okomentovat