V dvadsaťročí 1848 - 1867 sa odohrali rozhodujúce zápasy o podobu modernizácie spoločnosti v strednej Európe. Rozhodovalo sa, či sa v nej posilnia prvky harmónie, alebo sa znásobia protirečenia. Najmä v priebehu osemnástich revolučných mesiacov v rokoch 1848 - 1849 sa radikálne zmenili zásady organizácie spoločnosti. Odstránilo sa stáročné poddanstvo a feudálne rozdelenie na privilegovaných a neprivilegovaných a uzákonila sa (okrem iného) rovnosť pred zákonom. Padol absolutizmus a v monarchii sa prvý raz nastolilo konštitučné zriadenie. Revolúcia otvorila cestu kapitalizmu a občianskej spoločnosti. Novým princípom organizácie spoločnosti sa stal národ. Lenže život v nových pomeroch sa neharmonizoval, ale skomplikoval. Spôsobili to najmä rozpory medzi dovtedy tlmenými túžbami predstaviteľov Nemaďarov po národnej slobode, ktoré po marci 1848 razantne vystúpili na povrch, a cieľmi vodcu maďarskej revolúcie - reformne orientovanej strednej šľachty. Tá zachovala niektoré stavovské výsady, odmietala priznať práva ostatným národom Uhorska a presadzovala maďarizáciu. Národné hnutia sa už nedovolávali iba rečových a kultúrnych práv, ale autonómneho postavenia. Tieto rozpory, ako aj spory medzi košutovskou mocou a cisárskou Viedňou o kompetencie Uhorska vyustili do veľkej občianskej vojny. Na jednej strane v nej bojovala maďarská košutovská revolúcia, na druhej strane hnutia nemaďarských národov a cisárska Viedeň, ktorá sľubovala rešpektovať rovnosť všetkých národov a prebudovať monarchiu na moderný federatívny štát (austrofederalizmus).
Slovenská otázka sa prvý raz ocitla v centre politického diania. I keď nepatrila medzi hlavné problémy revolúcie, vážne sa ňou zaoberala "vysoká politika". Slovenské národné hnutie vytvorilo (aspoň nakrátko) prvý reprezentatívny politický orgán - Slovenskú národnú radu, viedlo ozbrojený zápas za národnú slobodu a prvý raz oficiálne žiadalo riešiť slovenskú otázku na štátoprávnej úrovni. Najskôr sa usilovalo o autonómiu Slovenska v rámci Uhorska, od jesene 1848 o jeho odčlenenie od Uhorska a autonómne postavenie v rámci monarchie. Predstavitelia Slovákov však mali slabé zázemie, preto naplnenie ich programu záviselo najmä od cisárskej Viedne. V monarchii však zvíťazili tradičné aristokratické sily, ktoré reprezentoval mladý cisár František Jozef I. Potlačili liberálne zásady (základné občianske slobody, zastupiteľstvo, voľby, federalizmus), uprednostnili overené hodnoty a presadili dôsledný centralizmus, ktorý vyústil do obnovy absolutizmu. Neoabsolutizmus síce oklieštil výdobytky revolúcie, hlavné z nich však rešpektoval a vytvoril predpoklady na modernizáciu priemyslu, dopravy a školstva. Slovenská reprezentácia vynaložila v revolúcií veľa energie, ale skromné výsledky tomu ani zďaleka nezodpovedali. Slovensko naďalej zostalo súčasťou Uhorska. V 50.rokoch slovenský národný život však maďarizácia neohrozovala. (Lexikón slovenských dejín. Bratislava 1997, s. 103 - 104).
Žádné komentáře:
Okomentovat