Vznik Ľudovej strany

Vznik Ľudovej strany privítal aj pápež Lev XIII. listom, ktorý poslal grófovi Zichymu. Toto pápežské odobrenie neobyčajne pozdvihlo prestíž strany v očiach kléru a veriaceho ľudu. Programom strany bola mravná obroda, riešenie sociálnej otázky v zmysle encykliky Rerum novarum a uplatnenie kresťanských zásad vo verejnom živote. V 13. bode svojho programu Ľudová strana vyhlasovala: "Strana naša s úplnou zdvorilosťou správať sa chce voči národnostiam a ich žiadostiam, nakoľko sa tieto s jednotou a národným rázom uhorského štátu zrovnávajú, uznáva ich práva a slušno chce s nimi zaobchádzať."
Takéto uznanie a takýto sľub nijaká iná politická strana voči nemaďarským národnostiam nevyjadrila. Aby svoju dobrú vôľu prejavila aj skutkom, Ľudová strana do volieb v r. 1896 postavila ako svojich kandidátov aj mnohých známych slovenských vlastencov. A čo bolo ešte potešiteľnejšie, neboli to iba slovenskí katolíci ako Černoch, Martinček, Veselovský a Kubina, ale aj evanjelici ako Krupec a Burján. Niet teda divu, že Ľudová strana mal svoje najsilnejšie voličské zázemie práve na Slovensku.
Rok 1896 Maďari oslavovali ako svoj "millénniarsky rok", t.j. 1000 rokov od príchodu maďarských kmeňov do Dunajskej kotliny. Celé Uhorsko žilo v znamení slávnosti, odhaľovania pomníkov a iných prejavov maďarského patriotizmu. V atmosfére tohto nadšenia vypísala liberálna vláda voľby. Predseda vlády gróf Dezider Bánffy rozhodol, že jeho strana ich musí vyhrať za každú cenu. Boli to voľby, ktoré prešli do uhorského politického folklóru ako bánffyovské voľby - synonymum korupcie, násilia a volebného teroru, akému v Európe nebolo páru.
Ľudová strana v týchto voľbách získala iba 17 mandátov, čo nebolo veľa, ale vzhľadom na volebné spôsoby bol to kvalifikovaný úspech. Zo slovenských kandidátov nebol zvolený ani jeden, i keď niektorí z nich mali za sebou väčšinu voličstva. V tomto ohľade bol zvlášť krikľavý prípad Jána Černocha (neskoršieho ostrihomského arcibiskupa a kardinála, prímasa), ktorý kandidoval v okrese Čadca. Pri voľbách získal 1200 hlasov a jeho oponent, liberál židovského pôvodu J. Lánczy, iba 189 hlasov. Volebná komisia však neuznala právoplatnosť Černochovej kandidatúry, a liberála J. Lánczyho vyhlásila za zvoleného poslanca.
I keď Slováci nemohli zvoliť do parlamentu ani jedného poslanca, získali cenné politické skúsenosti a odvahu do ďalších zápasov. Anton Štefánek vyhodnocuje tieto pozitíva takto: "Slovenský národný ruch bol značne posilnený. Tým, že néppártisti chodili medzi ľud, rečnili po slovensky a hodne opozične, budili odpor proti lžiliberalistickým oligarchom v Pešti, a predovšetkým tým, že umožňovali, aby naši poprední národovci pod firmou Ľudovej strany mohli prehovoriť svojím spôsobom k ľudu, vykonalo sa v prospech slovenskej politiky mnoho..."
Ešte výraznejšie to napísal R. W. Seton Watson: "Boli to katolíci, ktorí prví rozbili legendu o istých a nedobytných volebných okresoch liberálnej strany a ktorí sa nepriamo pričinili, že sa Slováci opäť prebudili... Slováci znovu nadobudli stratenú rozvahu, zanechali dovtedajšiu politiku pasivity, ktorú pred 20. rokmi začali a hlásali ich vodcovia, a na svojej malej lodičke znovu odvážne vyplávali na politické more."
Uvedomelé slovenské katolícke kňazstvo a obetaví laici ukázali pasívnym Martinčanom, ako z pokoreného ľudu možno vykresať živú iskru, a teraz je na všetkých, aby rozdúchavali slabý plamienok v mocnú vatru.
(VNUK, F.: Sto päťdesiat rokov v živote národa. Bratislava 2004, s. 96-101).