Podobné ciele i priebeh, ale v podstatne menšom rozsahu, plnila tretia slovenská výprava zorganizovaná v lete 1849 Štefanom Markom Daxnerom a Jánom Franciscim. Spory medzi Pešťou a Viedňou sa prehlbovali v apríli 1849, kedy Ľudovít Kossuth vyhlásil zosadenie Habsburgovcov z uhorského trónu. Zásluhou Štefana Marka Daxnera a Jána Francisciho sa zorganizovala tretia, tzv. letná výprava. Slovenské národné vojsko pod velením cisárskeho dôstojníka majora Henrika Lewartovského sa verbovalo znova v podjavorinskom kraji. V prvej polovici augusta 1849 sa nábor skončil.
Viedeň po zabezpečení ruskej pomoci, nebola už odkázaná na pomoc slovanských národov Rakúska a tým sa dá vysvetliť jej neochota vyhovieť slovenským požiadavkám.
Slovenskí dobrovoľníci nastúpili 11. augusta 1849 cestu do Žarnovice, kde pomáhali očisťovať kraj od maďarských povstalcov. Lewartovski sa dostal ku koncu augusta do Kremnice a čistil jej okolie od maďarských skupín až po Prievidzu. Potom nadväzoval spojenie s dobrovoľníkmi, ktorých organizoval Michal Miloslav Hodža v Liptove, z poverenia ruského generála Grabbeho. Hodžovi dobrovoľníci chránili cestné prechody zo Spiša a Liptova do Gemera. Lewartovskému sa dostalo pochvaly za úspešné vedenie slovenských dobrovoľníkov. Viedenská vláda rozhodla 25. októbra 1849 dobrovoľnícke zbory. Dňa 10. novembra 1849 odišli z Banskej Štiavnice do Bratislavy, kde ich 21. novembra 1849 rozpustili po defilírke pred svojimi vodcami Jánom Franciscim a Štefanom Markom Daxnerom. (Šandorfi, R.: Buďme hrdí, s. 76).
Medzi týmito výpravami sa konala aj okázalá audiencia u panovníka. K mladému 18-ročnému na trón nastúpiacemu ponovníkovi Františkovi Jozefovi sa 20. marca 1848 dostavila do Olomouca deputácia slovenských politikov vedená Jozefom Kozáčkom. Priniesla Prosbopis, aby sa v pripravovanej reorganizácii monarchie nezabudlo na slovenský národ. Tento Prosbopis obsahoval šesť hlavných požiadaviek slovenského národa. Žiadali,
- aby boli Slováci uznaní za samobytný národ, zrovnoprávnený s ostatnými národmi monarchie,
- aby bolo vymedzené nimi obývané územie ako osobnitná správna jednotka ríše, ktorá by nepodliehala Uhorskej vláde, ale bola spravovaná priamo z Viedne ako osobitné Veľkokniežatstvo slovenské, o ktoré mal byť rozšírený aj úradný titul rakúskeho cisára a ktorého volení zástupcovia mali byť členmi ríšskeho snemu, kým vnútorné slovenské veci mal riešiť vlastný provinciálny snem.
- Úradným vyučovacím jazykom Slovenského veľkokniežatstva mal byť jazyk slovenský.
Podstatou Prosbopisu bola teda snaha o obnovenie slovenskej štátnosti v takej forme, akú vtedajšia situácia pripúšťala.
Cisár deputáciu vľudne prijal a ubezpečil ju, že uskutoční národnú rovnoprávnosť vo svojej ríši. Jeho minister vnútra a školstva F. Stadion vyslovil súhlas s požiadavkou slovenskej úradnej reči, ba dokonca aj s odtrhnutím Slovenska od Uhorska, ale za podmienky, že si to bude priať celý slovenský národ.
Gróf F. Stadion pozval Jána Kollára za vládneho dôverníka do Viedne a v lete ho vláda menovala aj za profesora slovanských starožitnosti na viedenskej univerzite. Do funkcie vládnych dôverníkov pre slovenské otázky Stadion menoval aj právnikov Jána Handricha z Banskej Štiavnice a Jána Hlaváča z Prešova. Všetci traja, hoci neboli exponovaní v slovenskom národnom hnutí, predložili viedenskej vláde návrhy na riešenie slovenskej otázky v zmysle blízkom Prosbopisu. (Ďurica, M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava 1995, s. 81 - 82).
Žádné komentáře:
Okomentovat