Ferdiš Juriga v svojej reči nemohol otvorene hovoriť o odtrhnutí Slovenska od Uhorska a o spojení s Čechmi. Ale dôraz na samourčovacie právo implicitne sa dotýkal týchto skutočnosti. Jurigovi odpovedal dňa 22.10.1918 Štefan Tisza, ktorý veľmi vášnivo polemizoval aj s tým, čo Juriga nesmel spomenúť. Česko-slovenský štát nazval "fantasmagóriou" a o Slovákoch hovoril ako o "našich slovenských bratoch", ktorí vraj "sú v prevažnej väčšine úplne verní a spokojní občania maďarského národného štátu... Slováci môžu stáť i na svojom národnom stanovisku, môžu predložiť požiadavky v mene Slovákov na území Uhorska a vyjde sa im v ústrety s najväčšou blahosklonnosťou. Slováci sa nechcú spájať s Čechmi..."
Ale tento vábivý hlas už nikto na Slovensku nechcel ani počuť. Slováci sa rozhodli ísť vlastnou cestou. Národné noviny priniesli dňa 24.10.1918 oznámenie o ustanovujúcom zhromaždení Slovenskej národnej rady, ktoré sa malo konať v Turčianskom Sv. Martine v stredu 30.10.1918.
Medzitým Český národný výbor v Prahe - bez ohľadu na Dulovu Slovenskú národnú radu - vyhlásil vznik Česko-slovenského štátu. Ohlas podpísali štyria Česi (Soukup, Švehla, Stříbrný a Rašín) a jeden čechoslovák - Vávro Šrobár. Nikomu z nich ani na um neprišlo poslať aspoň telegrafickú správu o oslobodení aj "ľudu česko-slovenskému" v Turčianskom Sv. Martine, kam sa už 29.10.1918 začali zhromažďovať delegáti slovenského národa. Pozvaných bolo asi 40, ale prišlo ich vyše 200, väčšinou z Turčianskeho Sv. Martina a okolia. Prichádzali obozretne, viac zo zvedavosti než z národnej povinnosti. O psychóze strachu svedčí aj to, že len polovička z nich mala dosť smelosti podpísať prezentačnú listinu.
Martinské zhromaždenie malo veľmi rušný priebeh. Účastníci nevedeli nič o tom, čo sa odohralo 28.10.1918 v Prahe, ani čo sa dialo v zahraničí. Už 29.10.1918 večer a 30.10.1918 ráno sa konali predporady, aby hlavné zhromaždenie trvalo čím kratšie a skončilo sa prv, než by ho mohol slúžny zakázať, alebo maďarské vojsko rozohnať. Zhromaždenie sa konalo v dvorane Tatra banky a nekonali sa nijaké voľby Národnej rady ani výkonného výboru. Zhromaždenie iba "ustálilo, tj. schválilo svoju 20-člennú Národnú radu, ktorú oprávnilo doplniť sa novými členmi bez obmedzenia počtu". Podľa zápisnice rečnil len Dula, Hlinka a Juriga. Medzi Hlinkovým a Jurigovým prejavom Samuel Zoch prečítal vopred pripavenú Deklaráciu, ktorú prítomní prijali s veľkým jasotom a výkrikmi: Sláva... Prisaháme... S tým stojíme i padáme...
Presné znenie takto nadšene prijatej Deklarácie nepoznáme, lebo táto deklarácia sa záhadne stratila. Text, ktorý bol uverejnený v Národných novinách (č. 128B z 31.10.1918), bol niekoľkokrát pozmenený, hlavne zásluhou M. Hodžu, ktorý prišiel do Turčianskeho Sv. Martina večer 30.10.1918. Následky týchto zásahov sú viditeľné v uverejnenom - a teda autorizovanom texte. Vyhlásenie má síce titul Deklarácia slovenského národa, hovorí sa v nej o "našom snaživom a nadanom slovenskom národe" i v mene "slovenského ľudu", ale konfúzia sa objavuje už pri pomenovaní organizácie, ktorá deklaráciu vydala: dvakrát sa hovorí o Slovenskej národnej rade, raz o Národnej rade slovenskej vetve jednotného česko-slovenského národa a raz dokonca o Národnej rade česko-slovenského národa v Uhorsku! A korunou všetkého je objavná múdrosť podľa ktorej vraj: "slovenský národ je čiastka i rečove, i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa."
Žádné komentáře:
Okomentovat