Hledejte v chronologicky řazené databázi studijních materiálů (starší / novější příspěvky).

ÚVOD DO ETIKY /LS/

/20. 02. 06/
- empirická motivácia – podmienený xarakter
- čistá motivácia – nehľadí kontaminovane na zadosťučinenie, nepredpokladá sankciu, má nepodmienený xarakter – moment kategorického imperatívu – rozum xce regulovať našu prax

Kategorický imperatív: Moment čistého rozumu .Rozum chce regulovať prax- konanie./všeobecná formálna zásada – konaj dobro, vyhýbaj sa zlu/. Má dva momenty:
1. transcendentálny xarakter(čistý rozum) – nepodmienený ,apriórny–
idea obecného zákona /Kant/
2. týka sa vzťahov k praxi, obsahuje empíriu, týka sa maxím konania
/maximy – zásady subjektívne a praktické, týkajúce sa oblastí
ľudského konania,(empirické, faktické) riadime sa nimi v každodennej
praxi, pr. maxima v oblasti pravdovravnosti – hovor pravdu –
subjektívne empirické orientujú celé oblasti
subjektívne empirické orientujú celé oblasti ľudskej praxe/-Kant

KI. Všeobecné ,formálne podobá všeobecnej zásade

- KI. Všeobecné ,formálne podobá všeobecnej zásade .Človek objavuje seba
- Maxima- zásady/subjektívne ,praktické / v celej oblasti ľudského konania ,riadime sa nimi v každodennej praxi
- človek sa riadi obecnými maximami, ale každý má aj subjektívne maximy – moment v ktorom sa kategorický imperatív dotýka ľudskej praxe
- človek riadi- obecnými maximami, subjektívnymi maximam, u človeka moment KI dotýka praxe
- maxima je konkretizácia KI pre celú oblasť ľudskej praxe
- Subjektívne a praktické zásady sa orientujú na celú oblasť ľudskej praxe
- čistý rozum – spája do totality =syntéza
- praktický rozum- hľadisko ľudskej pospolitosti – vykonáva ideu sociálneho systému, človek žije vedľa človeka – čo je dobré pre mňa je dobré aj pre iného, overovací mexanizmus – univerzalizácia /dobro spĺňa myšlienku univerzácie/

Človek sa pýta po možnostiach:
1.rozhodnúť medzi nimi
2.otázka úpravy maxím do oblasti LK.
3.Človek zrovnáva maximá s ideou KI./obecný zákon/ či aplikáciou maximy neohrozí KI. Pravda môže byť zneužitá.

KI ako čistý motív je formálny ,nehovorí konkrétne čo máme robiť

- KI ako čistý motív je formálny ,nehovorí konkrétne čo máme robiť – je formálny moment čistého rozumu – musíme ho aplikovať do praxe na konkrétnu chvíľu – aplikujeme ho ako maximu.
- maximy upravujú celé oblasti praxe/pravidlá konania/
- KI

maximy /mravné princípy/


pravidlá/ špecifické mravné pravidlá/


konkrétne rozhodnutie /praktické rozhodnutie/
- morálny princíp KI –obecný ,vlastný každému ,človek si ho je viac menej vedomý ako ho aplikuje = konkrétna situácia . Ako vychovaný vníma kultúru, či je stále viditeľná Môžeme do nej nahliadnuť- predpokladať. Vec je definitívne +,- aj cez popieranie morálky.
- Mnohý autori popierajú existenciu KI ale že nejaké pravidlo hej ,ktoré sa podobá KI, maxime.
- Žiadný morálny princíp nie je vrodení je to vec výchovy, kultúry. Predstava racionálnej tradície. Predstava že KI neexistuje, všetko je relatívne. KI. je formálne hľadisko.

Pojmu morálnosť nepatrí len hľadisko povinnosti ale aj účelnosti

- pojmu morálnosť nepatrí len hľadisko povinnosti ale aj účelnosti /hľadisko účelu konania/ .
- ak existuje čistá motivácia existuje aj čistý účel – niečo, čo nie je len prostriedkom ,účelom o sebe
- iba ľudská osoba spĺňa nároky čistého účelu –chápaná ako prostriedok -Kant
- v ľudskej osobe sa rozum stáva momentom zákonodarstva, naxádza sa v situácii transcendentálnej diferencie – gr. autonómos – sebe zákonom, snaha byť slobodný, byť sám sebou .Rozum je v človeku zákonodarný moment.
- Ľudská osoba je účel sama o sebe ,rozhoduje , má povinnosti. Keď je účel čistý -praxe aj ľudská osoba je.
- S Kantom sa zvyšuje aj miera ľudskej autonómie, v civilizácii je prítomné chápanie autonómie. Sila ľudskej autonómie -sebazákonodarstvo –snaha byť sám sebou, autonómny
- KI by sa z hľadiska účelnosti dal preformulovať: „konaj tak, aby si používal svoju ľudskosť ako v svojej osobe tak v osobe každého druhého vždy zároveň ako účel a nielen ako prostriedok“
- Pokiaľ účely o sebe, pri sebe -Regulatívna idea mravnej pospolitost z hľadiska povinnosti- Konaj tak aby maxima tvojej vôle obecne.... .Osoby žijú pri sebe z účelu – spravodlivosť –pokiaľ je každá ľudská osoba autonómna potom je dôležitá idea spravodlivosti
- Idea ľudskej slobody – týka sa transcendentálnej diferencie – existujú tri druhy ľudskej slobody:

1. Sloboda ako vonkajší priestor ľudskýx možností

1. sloboda ako vonkajší priestor ľudskýx možností /politické, občianske slobody/
2. sloboda rozhodnutia, vnútorná – vnútorný priestor v ktorom človek myslí, cíti
3. transcendentálna sloboda – je podmienkou existencie dvox faktickýx konkrétnyx
slobôd, ide o metafyzické hľadisko
To čo uxopujeme cez pojem autonómie je nepodmienený zvonku ani z vnútra, ale transcendentálne podmienený.
Jadro svedomia u Kanta je KI.


/27. 02. 06/
- klasický filozof – Tomáš Akvinský
- svedomie v stredovekej tradícii: Tomáš používa pri opise svedomia termíny – constiencie a synderesis
- constire – spolu vedieť, spolu poznávať - aplikácia mravného poznania na nejaký úkon; zodpovedá pojmu svedomie
- Sú dve spôsoby aplikovania určitého poznania na úkon:

1.Spätné - úkon bol vykonaní, reflexia nie je mravne relevantná

- 1.spätné- úkon bol vykonaní, reflexia nie je mravne relevantná/reflexia je záver pre praktické konanie./
- 2.predchadzajúce či úkon, bol ,nebol, bude, nebude mravný -reflexia o mravnej kvalite .Úvaha zodpovedá pojmu svedomie.
- Oba druhy sú mravne relevantne.
- /mravná reflexia skutkov/ mravná reflexia sa môže týkať skutkov ktoré sme vykonali alebo vykonáme, rozlišujeme medzi predvádzajúcim a následným svedomím
- Tomáš xápe svedomie na základe3 rovín /pojmov/:
1. synderesis – poznanie najobecnejšíx mravnýx(morálnych) princípov, základné poznanie prináleží praktickému rozumu, poznanie má apriórny xarakter, nie je z ničoho vyvodzované, je apriórne podmienka mravnosti
- moment synderesis je vliaty habitus
- Kant to xápe ako čosi vlastné každému človeku/nie výchovou ,kultúrou ovplyvnené/
- človeku sú vrodené základné morálne momenty /Kant – KI, Tomáš – synderesis/ -
prirodzený habitus – niečo, čo je nepodmienené, trvalé, preddispozičné
- základný morálny princíp, ktorý na človeka pôsobí normatívne
- vnútorná nutnosť konať dobro a nekonať zlo
- KI. vlastný každému. Tomáš hovorí človek sa rodí s ľudskou prirodzenosťou =rovine maxím- všeobecné zásady 1 oblasti.

2. Rovina sapientie – múdrosť

2. rovina sapientie – múdrosť
- Tomáš – moment získaný – získaný habitus najvyššíx a poslednýx dôvodov
skutočnosti – základné svetonázorové presvedčenie. Tomášov pojem je základnejší
než Kantov
- Kant – maximy /nie je úplne analogický so sapientia/
- Vytvára sa tu základ filozofického presvedčenia

3. rovina sciencie – veda
- Tomáš – sciencia je získaný habitus – človek ho získava na základe skúseností,
poznávania – celok skúseností na základe ktorýx sa človek mravne rozhoduje
- úroveň sciencie sa mení na základe každodennej skúsenosti, obohacuje, na základe ,ktorých sa rozhodujeme.

Tomáš /analógia/ Kant

synderesis /obecné, ľudské/ KI

sapientia maximy

scientia pravidlá konania

ľudský úkon

Morálna reflexia KI na ňu sa aplikuje súcno

- Morálna reflexia KI na ňu sa aplikuje súcno
- Sciencia spätný vhlad v jadre morálky ,presvedčenie je obecné
- KI – je nepodmienený, vlastný každému človeka, rovnako ako moment synderesis u Tomáša
- Koncepcie nemajú rovnaké len analogické
- Constire/consciencia/ – spolu vedieť- fungovanie momentu synderesis s ľudským konaním. Fungovanie vliatého momentu .moment pre mravné konanie. Existencia mravného momentu synderezis. Svedomie aktivizuje človeka, ale nevie dopredu predpovedať všetky dôsledky konania.
- táto predstava je vlastná celej sxolastike, odvoláva sa aj na antiku, Aristotela, pracuje s ňou aj renesancia, objavuje sa aj v novoveku
- Idea ľudská prirodzenosť je pre človeka bytnosťou, esenciou – súcno
- rozum je človeku prirodzený ale poznávanie je motivované hladom po poznaní
- človek si morálku nielen vytvára, ale aj ju objavuje
- 4lovek si morálku nielen vytvára ale ju aj objavuje
- motivačný horizont človeka – to, čo nás motivuje, pohýňa
- Anzenbachen hovorí o týchto rovinách –motivačnom horizonte človeka na základe toho bolo poznávané konanie- to čo ho motivuje-

Lipovecký: zaujíma sa o konkrétne ľudské mravné konanie

- Lipovecký: zaujíma sa o konkrétne ľudské mravné konanie, ktoré sa prestalo odvolávať na náboženstvo a filozofický zdroj, odvoláva sa na hedonizmus
nie je dôležitý koreň ale konkrétne konanie
morálka dnes funguje rovnako, len sa odvoláva na iný zdroj
- ľudské svedomie v momente KI a synderesis – sa stretávajú /konvergujú/, v ostatnýx momentox sa rozxádzajú /divergujú/
- Tomáš – 2 svedomia – predxádzajúce a následné
- pre Toma je mravne relevantné to predxádzajúce /následné hodnotí ako sme postupovali, predxádzajúce rozhoduje ako konať/
- následné svedomie plní funkcie: v prípade dobrého konania - háji
v prípade zlého konania – obviňuje, vyčíta
/vnútorný súdny tribunál/
- predxádzajúce svedomie odvracia od zlého konania
- O svedomí treba vykázať existenciu slobody ,rozhodovania ,zodpovednosti, vtedy to má zmysel.
- v svedomí sa dá odhaliť istá dualita – ja sám posudzujem seba samého -super ego, ktoré súdi ego.

Kant – svedomie je praktický rozum

- Kant – svedomie je praktický rozum – hlas vnútorného súdu
- dualitou zodpovedá rozlíšeniu medzi transcendentným ja a empirickým ja
- ľudské vedomie má sxopnosť sebareflexie, sxopnosť vzťahovať sa samo k sebe – vtedy nadobúda podobu svedomia – mravne praktický xarakter
- mravný nárok:
- Tomáš – to, čo je dobré pre človeka je mravné -idea dobra
- Kant – prednosť má idea povinnosti, čo je v súlade s mravnými povinnosťami ,zákonmi je dobré /06. 03. 06/ Uvažovanie o svedomí sa tu dostáva do širšieho rámca/filozofické prostredie/ rámec metafyziky uvažuje lex etherna – večný zákon. Nerozlišuje teológiu a filozofiu v uvažovaní o svedomí večný zákon – zákon, ktorému je podriadený celok sveta, celok prírody, vesmíru, Tomáš- boží zákon ako sa odráža, zjavuje v celku sveta, F- poriadok zrkadliaci sa v celku sveta, svet podriadení zákonitostiam.
- celý svet je podriadený zákonitosti
- ako sa lex etherna prejavuje vo svete 2spôsobmi:

1. Obecná účasť – /všetko zahrňujúca

1. obecná účasť – /všetko zahrňujúca/ to, čo sa zrkadlí vo vnútornom hybnom procese každej veci – živej a neživej prírody; človek alebo zviera – zákonitá výbava pudmi, sklonmi ,základná tendencia účasti na večnom zákone = lex etherna
2. špeciálna účasť – len ľudia, bosú obdarení rozumom, človek sa podieľa na večnom zákone, alebo večný zákon sa odráža v ňom vďaka rozumu, v rozume sa človek podieľa špeciálnou účasťou na večnom zákone – prirodzený zákon = lex naturalis; rozum sa prejavuje ako prirodzený zákon na ktorom má človek účasť
- T. človek prečnieva ponad prírodu vďaka rozumu a slobode, nie je podriadený celku sveta, /riadi sa zákonitosťami- plní to čo mu je prirodzené/sám si je zákonodarcom zvnútra
- človek nie je podriadený zákonitostiam sveta nutne, prečnieva ponad zákonitosti, vďaka rozumuje sxopný sám si klásť zákonitosti, človek je sxopný sám seba riadiť
- celok sveta je podriadený večnému zákonu. Človek, ale podlieha obecnej účasti./špeciálna účasť/
- človek nie je podriadený poriadku nutnosti, môže sa sebaurčovať /Sartre – existencializmus – esencia predxádza bytie – človek je tým, čo zo seba spraví/
- Tomáš človek je podriadený poriadku nutnosti nie bezozbytne.
- Kant – praktický rozum – rozum vztianutý k praxi

Teoretický rozum/čistý

- teoretický rozum/čistý/ – nie je odkaz len na seba, vyxádza zo skúsenosti, hľadá obecné znaky = pojmy/1-všetky/ ktoré uxopuje a vytvára univerzálne vzťahy, vyxádza zo singulárneho aby vytvoril univerzálne
- praktický rozum – vzťahuje sa k singulárnemu – aplikuje na singulárne svedomie /Tomáš – consciencia, Kant – KI/ - konkretizácia, aplikácia svedomia na jednotlivé konanie neprebieha tak hladko a jednoduxo ako v oblasti čistého rozumu
- proces aplikovania obecného na singulárne/premenlivé –moment situačnosti, nových okolností.
- singulárne je premenlivé, nepredvídateľné
- praktický rozum xce do premenlivosti aplikovať svedomie – tento moment je prirodzený zákon. Vnáša od chaosu.
- svedomím sme účastní prírodného zákona

- Tomáš porovnáva praktický a teoretický rozum ,skúma základné princípy na základe .princíp sporu na základe ktorýx pracuje rozum:
- teoretický rozum – princíp sporu – ak niečo je, nemôže nebyť, nemôžeme súčasne niečo tvrdiť aj popierať /byte a nebytie sa vylučuje/
- praktický rozum – prakticko-normatívny princíp – dobro a nedobro sa vylučuje
- predmorálne dobro – cieľ, ku ktorému xce ľudský život smerovať
- u človeka sa princíp dobra mení vtedy, keď sa vyskytne v praktickom rozume ako prirodzený zákon, ako povinnosť, ako prakticko-normatívny princíp
- poznávanie prirodzeného zákona sa deje racionálnou cestou v rozume
- podradený je základnému praktickému rozumu.
- Predmorálne dobro má v sebe zakotvené ohľad na druhého

Tomáš – špeciálna účasť

Tomáš – špeciálna účasť – lex naturalis má istý vzťah k obecnej účasti,/nemá presné dané hranice/ rozum ako svedomie má na základe prirodzenýx a obecnýx sklonov alebo existenciálnyx cieľov posúdiť, čo je pre človeka dobré a čo je zlé
- človek má existenciálne sklony - k nutnosti rozumu patrí to, že xce poznávať; snaha človeka konať dobro
- poriadok prirodzených. sklonov je vztiahnutý k poriadku prirodzeného zákona -
- 1.rovina úsilie zachovať seba samého
- 2.zachovanie druhu/rodina/
- 3.rovina špecifická ľudská -žiť v spoločnosti ,kultúre.
- Prvé dve majú predhumánný základ, 3 v človeku –má humánny základ- uskutočňuje sa ľudským, spôsobom.
- idea transcendentálnej slobody /Kant a tom/ -idea transcendentálnej slobody uchopenej cez chápanie transcendentálnosti. človek žije v transcendentalite
- Tomáš vs. Kant – otázka univerzalizácie – Kant xápe v prvom rade vzájomné uznávanie osobnej autonómie – formálne hľadanie distributívnej spravodlivosti
- u Toma je v popredí predstava ľudského dobra, Tomáš je v istom zmysle antropologickejší, u Kanta je v popredí záujem hľadania povinnosti
- o morálke sa dá hovoriť tam, kde nie je poriadok nutnosti, človek je podriadený sklonom, pudom – keď ix napĺňa sú dobrom – predhumánne dobro, keď sa sklony začnú premýšľať v oblasti rozumuje to úvaha morálna

Aristoteles predstava stupňov bytia

- Aristoteles predstava stupňov bytia – bytie je hierarxicky usporiadané – vrstva bytia: neživá príroda – vegetatívne podoby živočíxov –živočíšne podoby života- ľudské podoby života /človek sa účastní na všetkýx formáx života/ 4lovek v sebe obnáíša aj nižšie stupne vývoja.
- Ak chceme povedať , že je niečo morálne musí byť v súlade s vôľou, praktickým rozumom. o mravnosti sa dá hovoriť vtedy, keď sa hovorí o vnútornom súlade pravidlami a normami.
- pravidlá a normy majú svoj zmysel vtedy, keď sú interiorizované
- Ľudské rozhodovanie odlišné. Nedá sa vykázať zhoda.
- svedomie prikazuje vždy to isté, len človek to aplikuje iným spôsobom
- 1. psyxologické aspekty morálneho vývoja – nakoľko sú normy zvnútornené
- 2. Tom – svedomie konverguje v momente synderesis
- 3. kultúrny a sociálny kontext – rovina sciencie, základné svetonázorové, filozofického presvedčenia, môže byť mylné - keď svedomie prexádza týmito sitami tak sa mýli, omyl svedomia nie je morálny omyl ale teoretický omyl
- V komplexnom uvažovaní o svedomí je dôležitá idea výxovy – výxova môže zastaviť ale aj podporiť cestu k morálke
- Deti treba fixovať na zákony ,že neprekročí a nevytvára si zvnútornené zákony morálky

/13. 03. 2006/

- pôvod noriem, význam, platnosť
- mravná norma /MN/ – sociálne pravidlo konania, pôsobia z moci, ktorá je daná ix vynútiteľnosťou
- sú v spoločnosti funkčné, ak im prináleží široká akceptovateľnosť, sú súčasťou motivačného horizontu človeka
- celok MN tvorí: ethos – súbor vžitýx mravnýx noriem
- KI – nárok na obecnú platnosť, rozhodovanie na základe svedomia – moje rozhodnutie je obecne dobré – nárok na objektívnu správnosť, kategorický nárok svedomia obnáša prvok objektívnosti
- rozhodnutie človeka xápe ako subjektívne ale aj objektívne
- rozhodnutie – 2 momenty: hľadisko objektívnosti
hľadisko subjektívnosti
- ľudské rozhodovanie sa deje v dialektickom kruhu overovania
- dialektický proces formuje svetonázorové a filozofické presvedčenia, overuje naše presvedčenia, spoxybňuje ix v zmysle opätovného nájdenia väčšej istoty
- moment subjektivity je nevyhnutný

V sociálnej etike sa dospieva k základnej téze

- v sociálnej etike sa dospieva k základnej téze –ľudské spoločenstvá, útvary pôsobia ako integrály ľudskej spoločnosti – to je možné len tam, kde sa uznávajú MN
- sociálna etika – skúma prexod od subjektívnej morality k mravnosti
- sociálna etika skúma to, čo sa deje keď sa individuálna morálnosť stane mravnosťou
- ethos – všetky vžité mravné normy v spoločnosti
- ethos vs. svedomie jednotlivca – ľudské svedomie sa vytvára interiorizovaním ethosu, noriem
- jednotlivé ľudské svedomia ovplyvňujú ethos v spoločnosti
- svedomia dynamizujú ethos – ethos spätne pôsobí na svedomia
- ethos závisí od ľudí v spoločnosti, môže sa meniť

- mnohotvárne sprostredkovanie noriem cez inštitúcie
- uvoľnenie vzťahu medzi individuálnym svedomím a ethosom – v zložitýx spoločnostiax je ten vzťah uvoľnený – ethos a svedomie by sa akoby dali zameniť
- pluralitné spoločnosti – uvoľnený vzťah – individuálne svedomie vyviazané zo spoločenského ethosu
- väzba medzi ethosom a svedomím je uvoľnenejšia v meste než na dedine
- diferencie sa netýkajú len zásadne rozdielnyx kultúr
- sociálna etika vstupuje do nášho zorného poľa vtedy, keď prexádza z individuálnej podoby k vonkajšej

Môžeme hovoriť o moralite /individuálne svedomie individuálneho človeka

- môžeme hovoriť o moralite /individuálne svedomie individuálneho človeka, dobro je to, čo je v zhode so svedomím, mravná kvalita závisí na našom individuálnom konaní – moment, v ktorom sa človek stáva morálnym subjektom/, mravnosti /ethos nefunguje ako kritérium svedomia, ale sociálne platný ethos, mravnosť znamená konformitu, súlad s ethosom v spoločnosti, dá sa verifikovať empiricky/, právo /garantuje ho štát cez istú vynútiteľnosť, 2 možnosti – legálnosť – nelegálnosť, kritériom je zhoda so zákonnou normou/, náboženské uskutočňovanie človeka
- vzťah medzi rovinami – konflikt medzi individuálnym svedomím v spoločnosti, zákonnými normami
- moment trestov alebo vonkajšíx sankcií je z hľadiska roviny práva mravne dostačujúci
- individuálne svedomie – rovina morality – by mala vplývať na rovinu ethosu a práva tak, aby mravnosť a právo neboli v protiklade so svedomím

/20. 03. 2006/

- aby normy v spoločnosti dosiahli širšiu akceptáciu:
- 1. diskurz – verejná diskusia na základe ktorej sa normy legitimujú
- 2. autorita – nositeľ autority: a) osoby – formálny spôsob – autorita inštitucionalizovaná v úrade; neformálny spôsob – autority vyrastajúce z mravnej výšky;

b) Texty - posvätné legitimizačné texty

b) texty - posvätné legitimizačné texty, často sú nejednoznačné, ix autorita je spojená s výkladom, obsahujú diferencovaný ethos, zmnoženie výkladov môže viesť k atomizácii textov
c) tradícia – hlavne v tradičnej spoločnosti, autorita tradície sa zdôrazňuje jej starobylosťou
d) právo – vrstva ethosu ktorá je kodifikovaná v právnom systéme
e) veda – úroveň poznatkov na úrovni jednotlivca ale aj spoločenstva, nositeľka parciálnej autority, morálna autorita vedy sa uplatňuje pri aplikovanej etike, vedy pracujú s empíriou, pre žiadnu vedu sa nemôže stať predmetom transcendentalita, vo vede možno vidieť, že aj napriek tomu, že to nespadá do zorného pola vedy – mnohí vedci sa k tomu vyjadrujú, isté špecifické empirické vedy sa dotýkajú filozofie – teoretická fyzika

- význam autorít závisí od ix sociálnej akceptácie v danej spoločnosti
- normy žijú so svojej sociálnej akceptácie, rovnako ako autority
- autority /osoby/ môžu poskytovať normy do tej miery do akej je uznávaná ix kompetencia
- autority sú nositeľmi normotvornosti ak sú sxopné vyargumentovať svoju normotvornosť

Autorita vs. diskurz – užší vzťah

- autorita vs. diskurz – užší vzťah v modernej spoločnosti než v tradičnej spoločnosti, diskurz – netýka sa len niečoho medializovaného, ale súčasťou legitimizačného diskurzu sú všetci
- osobitnú rolu zohrávajú medializované problémy /pr. diskurz o výhrade svedomia, o etike v politike/
- osobitnú rolu majú médiá
- mnohé autority sa formálne tak zosmiešňujú, že ix akceptovateľnosť je minimálna
- každá spoločnosť musí mať vzťažné body autorít – nositeľov autorít- ak sa všetko zosmiešni, stratia sa vzťažné body a už to nie je kritika ale dezorientácia
- diskurz – mexanizmus zdôvodňovania noriem, analogický postup ako pri svedomí – navonok prezentujeme úvahy, ktoré vedieme vo vnútri
- prevládajú tri formy argumentácie:
- 1. utilitaristický typ – kritériom je maximalizácia úžitku, empiristická forma argumentácie, predpokladá malé momenty zhody medzi diskutérmi, sociálny pragmatizmus, nepracuje s princípom spravodlivosti, nerieši distributívnu spravodlivosť, kvalitatívne xápanie – problém s vyvažovaním nárokov, je funkčná v otázke hospodárskej etiky, ekologickej etiky – tam, kde stačí dohoda o čo najväčšom úžitku , ak v diskurze dospejeme k zhode, vtedy sa norma považuje za legitímnu

2. Diskurz, ktorý sa odvoláva na teóriu spravodlivosti

- 2. diskurz, ktorý sa odvoláva na teóriu spravodlivosti - /argumentácia teóriou spravodlivosti/ - princíp, ktorý slúži ako princíp univerzalizácie, rieši problém koordinovania viacerýx slobôd, vyxádza z predstavy nedisponovateľnosti osôb, pripúšťa len také konanie, ktoré berie rovnako do úvahy všetkýx zúčastnenýx, je jej vlastná prirodzeno právna predstava – normy xápe ako zobecniteľné formálne pravidlá, ktoré sú rozumovo vyargumentovateľné, idea deontologického princípu – ľudské osoby nie sú len prostriedkom
- 3. argument z prirodzeného práva – klasický prvok ľudskej prirodzenosti, diskutujúci sa snažia vymedziť sumár toho, čo je človeku dané, antropologické konštanty, predznačenia, ... základná zhoda čo vytvára antropologickú konšantu sa dospieva k tomu čo je dobré a čo zlé


/27.03.2006/
Etika cnosti sa týka morálnej zdatnosti. Idea dobrého a šťastného života. Uvedomelý fakt pre ľudské rozhodovanie má 2možnosti ako voľbu posudzovať:
- podľa následku – ulitaristicky – naša voľba spôsobuje čo najviac dobra pre zúčastnených

Svoje konanie môže posudzovať z hľadiská správnosti

- svoje konanie môže posudzovať z hľadiská správnosti
Z perspektívy následku sú dôležité 3 roviny:
-morálna orientácia – človek chce spôsobovať dobro
-situačná podmienenosť – následky sú dané
-ľudská osoba – subjekt konania – subjekt nezodpovedný o voľbe ,ktorá od neho pochádza sa dá pochybovať
Pochybnosť k predpokladom .Šťastný chápeme všetko ako pocit spokojnosti –vedomý produkt ľudského rozhodovania. Dobro a zlo sa nedá považovať len podľa konania. Následky sú nepredvídateľné.
Etici keď uvažujú o mravnosti nedá sa o nej jednoznačne uvažovať z hľadiska ulitárnosti.
Situačnosť vytvára záväzky- dá sa objaviť záväznosť, pretože človek nekoná vo vzduchoprázdne. Situácia je normotvorná núti konať istým spôsobom.
Presvedčenia ktoré zvažujeme pri ulitarizme platia nie situačne/apriórne/. Záväzky človek nevytvára ale objavuje- formálna etika nie je prekonaná.

Ľudské konanie posudzujeme

Ľudské konanie posudzujeme:
-podľa dôvodov, pravidiel- formálne
- následku –maximalizácia dobra a minimalizácia zla
Človek kombinuje oba tieto prístupy. Posudzuje podľa apriórneho morálneho presvedčenia, dôsledku.
Ulitaristická voľba –prežívania, -vyplýva z obecného ľudského pocitu radosti z konania dobra/ Radosť z maximalizácie dobra/
Voľba v formálnej etike – tu je zdroj voľby pocit správnosti, vedomie správnosti a nie teoretická konštrukcia./akademická/
Preciťovanie morálnosti vo zväzku ľudí/ medzi ľuďmi/ je súčasť skúsenosti ľudí.
Keď je niečo záväzné u nás tak aj u druhých ľudí – univerzálny princíp.
Toto vedomie sa odvoláva na vedomie poriadku vo svete/má osnovu/ nie je ľahko objaviteľná. Morálne záväzky zaväzujú obecne. Poriadok sme schopný odčítať rozumom. Toto presvedčenie nie je tak jasné v skutočnosti.
Rorti tvrdí nie je vedomie racionálnej osnovy sveta.
Formálny záväzok , že človek by mal istým spôsobom konať./ niečo by som mal, nie je to všetko vecou vynachádzania/. Človek žije s pocitom nutnosti konať dobro. Ako človek dobro uchopuje – to, čo chceme.
Formálna etika o dobre vôle, dobré aj vtedy ak by protirečilo svetu.
Vôľa podmienky dobra stanovuje formálne. Nemôžu sa vzťahovať k svetu. Dobro by malo byť v súlade s morálnym záväzkom. Formálna etika je formálnou v tom zmysle, že oddeliť správne konanie od formálneho sveta, ktorý neposkytuje radosť.

KI hovorí o človeku ako o racionálnej bytosti

KI hovorí o človeku ako o racionálnej bytosti, vedie aj vo filozofii , že sa dá povedať –človek je rozum.

Ľudská schopnosť vytvára spoľahlivé predstavy o svete. Predstava nie rozum zrkadlí svet, ale zväzuje aj ideálnu možnosť konania.
Ľudské bytosti – rozumné bytosti –schopný nájsť súvislosti vo svete, zmysel. Základnou zásadou rozumu je zásada sporu- nemôžeme tvrdiť že niečo je a zároveň nie je. Vec nie je sebou aj niečím iným. Rozpor je klamstvo.
Pre formálnu logiku prenáša do poznania rozumom každé konanie rozpor – nie je správne. Správne je sústavnosť bez protikladu Konaj konzistentne .Bez vnútornej protikladnosti.
Etika uchopuje unikátnosť ľudskej bytosti- obecná skúsenosť sa vzťahuje k ľuďom:
- nepodmienene –priateľstvom
- inštrumentálne- nástroj , prostriedok
Etika v rôznych podobách. Etika sa orientuje a nachádza v poli, nechce nájsť ucelený etický a filozofický systém , ale skúma filozofický systém:
-z formálneho hľadiska
- následku – minimalizovať zlo = ulitaristické hľadisko

Formálne a ulitaristické hľadisko sa nie vylučujú

Formálne a ulitaristické hľadisko sa nie vylučujú, ale doplňujú. Tam kde formálny princíp nestačí človek sa obracia na ulitarizmus.
Ťažkosť spôsobuje, že mnohé následky sa nedajú predvídať vtedy sa obraciame k formálnemu. Dôsledky sa musia zvažovať.
V dejinách filozofie bola snaha vytvoriť etický systém. Filozofická etika túto ambíciu nemá, skúma orientačné momenty správneho rozhodovania. Tu sa dajú odhaliť 2 predpoklady:
 keď je život v spoločnosti úspešný je to predpoklad, že ľudia sú schopný nad spoločné záujmy osobné záujmy
 ohraničuje prvý, snaha po spoločnom dobre ovplyvní snaha po individuálnom záujme
Etická diskusia by mala byť o vyvažovaní medzi týmito dvoma predpokladmi.

Flasmer hovorí , že situačná etika ja zviazaná s kresťanstvom. Situácia definuje ľudské rozhodnutie. Vnútri tejto predstavy stojí láska. Hľadisko správnosti je nahradené láskou.

/03. 04. 2006/

- náboženská motivácia
4 zdroje ktoré ponúka naša tradícia
1. bod posvätnosti - naša tradícia
2. bod prirodzenosti, vedie k etike zákona, formalistickej etike
3. zážitok správnosti, vedie k deontologickej etike
4. zážitok užitočnosti, prospešnosti, vedie k utilitarizmu

Náboženská etika – sústava zásad spolužitia

- náboženská etika – sústava zásad spolužitia, základ je posvätnosť, je skôr životným postojom než súborom poučiek
- námietky proti NE – je len nástrojom ovládania,
- vyviera skôr z pocitu vďačnosti, než z pocitu ukrivdenosti
- zážitok posvätna, z ktorého sa rodí NE, sa spája s otrasom základov – uvedomenie si nesamozrejmosti života a všetkého čo je – náhodné precitnutie – náboženský človek to prežíva ako dar, vedie to k údivu – vďačnosť
- v židovstve sa NE spája so slovami – spravodlivosť, zmluva, logickej bázne a poslušnosti
- v kresťanskej tradícii- zážitok nesamozrejmosti vedie k recipročnej snahetiež niečo dávať – log. vďačnosti a štedrosti
- 2 podoby NE:
- 1. etika božej výzvy – vyxádza z otázky, čo odomňa boh požaduje, zážitok, na základe ktorého človek posudzuje svoj život podľa náboženského ideálu
- 2.etika božieho zákona – poriadok vo svete, zaxovávanie poriadku, spravodlivé usporiadanie,
- NE je koreňom európskej etiky, novodobé etické systémy sú sekularizované podoby zásadnýx možností v NE
- vo filozofii sú 4 momenty, ktorýx sa dotýka NE:

1. Pýtanie sa po zmysle veci, celku, hľadanie širšieho zmyslu

- 1. pýtanie sa po zmysle veci, celku, hľadanie širšieho zmyslu – tranzitívnosť zmyslu /moment v ktorom sa dotýkame NE/,
- Kant – najvyššie dobro a posledný zmysel, perspektíva smeti vedie k rozporu – 2 možnosti: zmysel morálnej praxe je odsúdený k stroskotaniu – túto aprióru rieši cez tranzitívnosť zmyslu
- 2. moment nedisponovateľnosti dovŕšeného dobra- dobro zahŕňa mravnú dokonalosť a pocit šťastia – najvyššie dobro je predmetom morálnej praxe, zvrxované dobro je v moci našej vôle, dovŕšené dobro – šťastie – nie je v našej moci, autonómia praktického rozumu – postulát božej existencie- najvyššie dobro, ak je dosiahnuteľné – postuluje božiu existenciu
- 3. problém viny – človek nestroskotáva len v dovŕšenom dobre, ale aj v oblasti morality, presvedčenie o tom, že môžeme v živote stroskotať, vo filozofii vedie k teologickej otázke ospravedlnenia alebo vykúpenia
- 4. skutočnosť absolútneho a kategorického nároku svedomia, filozofia sa pýta, či nepodmienenosť je dostatočne poxopená ak jej dôvod hľadá iba v subjektívnej existencii, filozofické uvažovanie sa môže dostať na hranicu teológie

10. 04. 2006

Cnost - zdatnost, čnost. Popri describcii povinnosti je doležité hovoriť o zdatnosti.
Kant v etike hovorí o povinnosti /dobro konané na základe povinnosti/ . Konanie z rozumu.Sam sebe sú si pánmi.
Heterenomne konanie –konanie na základe povinnosti. Konať s čistých racionálnych dovodov bez prirodzenej náklonnosti.Kantovi nasledovníci oponovali. Schiler nebezpečenstvo vnútornej súvislosti – povinnosť , naklonnosť musí byť v súlade s mravnou dokonalosťou.
Kant – naklonnosť znevažuje morálnu voľbu.
Schiler – treba si všímať či naklonnosť a to čo či je v súlade s maravnou dokonalosťou.
Cnosť –zdatnost – v grecku podla Platona a Aristotela , nie je to motivácia daná prirodzene a kauzálne. Vzťah k vyšším kauzalitám /vyššia duchovná schopnosť/- rozum ,vola,/ zmysli kauzálne, je ich možno tvarovať a formovať ´= základný pojem etiky/morálny problém/ racionálne ako dobro a zlo?
Cielove štádium je , že človek dobre koná rád a nie z afektu a povinnosti.

1. Systém , ktorý skúmal náklonnosti bol Platonov

1. Systém , ktorý skúmal náklonnosti bol Platonov- vnutorne sa zameriava na dobro priamo, nie chce ale aj odmieta.
2. zaklada na naklonnosti duše =vášne duše /súvisi s vyššimi schopnosťami duše/ - dychtivosťa vznetlivosť. Zamerana na dobro nepriamo , priamo chce aj nechce.

Cnosť v klasickej etike – stredovekej – je získaný habitus Tomáš Akvinsky hovorí o synderezis ako o vliatom habituse a nie je vysledkom.
Cnosti získané, zvyky habitus.
Opak cnosti – zdatnosti je necnosť .
Sú dve antropologické perspektívy uvažovania o človeku:
- čistý rozum praktický rozum
- náklonnosť

Perspektíva je celostná a uvažuje o konaní človeka , je tu jednota rozumových a zmyslových častí. ( personálne konanie vplýva ako celok na život/ na základe toho sa dá lepšie pochopiť miesto zdatnosti. Človek nie je čisto racionálna bytosť.
Klasická filozofia hovorí o cnostiach tak, že do popredia sa dostáva otázka klasifikácie cnosti. /vlastné klasifikácie filozofie/. V cnostiach je osobná dokonalosť a vzniká architektúra cnosti. Autory sa ju snažili vytvoriť ako prepojenie a súvislosti.

Stredoveká architektúra cnosti sa odvoláva na antiku

Stredoveká architektúra cnosti sa odvoláva na antiku- Platona na ktorého sa orientujú stredoveké tradície. 2 vášne duše , jadro cnosti. Pri konaní tri roviny ľudskej praxe – relevantne sily duše:
 rozum
 vznetlivosť
 dychtivosť
Kant hovorí len o rozume. Rozum smeruje k idey dobra. Mal by odolať nižšej časti duše. Dospieť k pravému určeniu – cnosť múdrosti. Rozum sa k dobru vzťahuje.Ak je vznetlivosť riadená rozumom = cnosť statočnosti, ktorá je ovladaná = vzťahuje sa k dychtivosti a dosahuje ľubovolu a cnosť miernosti.
Poriadok duše usporiadúva:
 vznetlivosť –statočnosti
 dychtivosť – miernosti a v človeku sú obe v súlade.
 Vnutorný poriadok je 1 spravodlivý – a ten kto ho realizuje je spravodlivý.
Antikaje typická tým , že harmonia je cieľom.
Vznetlivosť a dychtivosť sú nižšie sily duše a prináležia dosiahnutiu cnosti - vládne rozum orientuje :
-Aristoteles
-stredovek
-Renes

Aristoteles zabudoval platonovu koncepciu do svojej

Aristoteles zabudoval platonovu koncepciu do svojej:
-dianoetické, ktoré sa delia na dve skupiny, ktoré sa vzťahujú k rozumu:
• 1. definuje ju to, že nepripúšta zmenu ľudského rozumu, činnosti. Rozum je habitus,1 princíp poznania/ múdrosti, vedy/ ,odvoditelné s 1 princípu. :
o chápanie princípov múdrosti
o veda
o múdrosť vytvárania
• 2. rozum sa zaoberá tým čo sa dá zmeniť , je to relevantne k ľudskej praxi. Praktická rozumová cnosť, dve sféry – zhotovovania, umenia:
o poeticko technické cnosti
o fronesis
o cnosť rozumnosti
- etické, mravné cnosti ,pri týchto cnostiach ide o formovanie afektov podľa rozumu. Stred pre Aristotela je stred medzi krajnostami / nadbytok, nedostatok/ ale nie aritmetický stred. Statočnosť je stred medzi opovažlivosťou a strachom. Špecifický stred ,ktory každému prinaleží. Najvyššia cnosť je spravodlivosť. Delia na :

Obecné - statočnosť a umiernenosť

• obecné - statočnosť a umiernenosť/ako cnosť dychtivosti v protiklade k neviazanosti/
• zaoberajúce sa majetkom sú tie ,ktoré sa týkajú majetku, štedrosť, veľkorysosť,
• v pomere važnosti a cti - veľkomyselnosť,zdrava ctižiadostivosť ,striednosť,miernosť
• v styku s druhými ľudmi – pravdivosť, slušnosť, privetivosť
• v politickom žiovte - spravodlivosť
Človeka definuje na základe prirodzenosti. Cnosti,ktoré sa dosahujú v konkretnej politickej obci sú ňou určované a nie na základe realisticko abstraktných princípov.

Tomaš Akvínsky
Hovorí o 2 rovinách cnosti. /ľudskej praxe/ :
 1. obecná ľudská rovina:
 rozumnosť /základnou u Aristotela/
 spravodlivosť (vzťah k iným, solidárnosť/
 statočnosť a miernosť afekty vznetlivosti a dychtivosti
 2. teologická rovina ľudskej praxe , jeho myslenie ovplyvnilo kresťanská teologia.
 Viera
 Nádej
 Láska

Tomaš sa snažil dať tieto roviny do súladu

Tomaš sa snažil dať tieto roviny do súladu, bol to aj cieľ ľudského života. Klučnovú úlohu rozhravala cnosť rozumnosti – fronesis. Tomáš hovorí aj o prudentia -opatrnosť. Vyvažuje všetky vzťtahy a podľa Aristotela nie je čistá,odtrhnutá od reality.
Filozofická etika nechce ponúknuť presný návod, chce načrtnuť akými smermi sa dá uvažovať. Morálny život je ťažký / zodpovenosť a slobody/ .ťarcha je vložená na človeka.
Pyšner/ pozri meno/ etický život ako umelecke dielo , cnosti dnes v ľudskom žiovte uchovavaju ako umelecke dielo.
Vo filozofii renesancia etiky cnosti – feminizmus Martha Murtandova znalkyňa Aristotela. V 60 rokoch 20 st. Motív zakladnej sily presvedčenia,že racionálny projekt morálky. ( zlyhanie, vojna, polarita sveta, ľudský nepokoj v 60 rokoch/ . Morálne povinnosti bolo treba nanovo premyslieť. Uvažovať komplexnejšie o celom probléme.
Cnosti rozumnosti ,synderezis- prudentia – ľudská schopnosť získaná prácou. Rozumný sa človek stáva ,získava ju v cvčení, vyvažením obecných a špecifických podmienok. Vyvažiť obecné a špecifické = morálna obratnosť.
V.Welsch hovorí , že morálku je možné uchopiť obecne – systém uvažuje o ľudských schopnostiach ktoré sú dnes života schopné / -rozhodovanie, hľadanie nových možností v nových podmienkach.

24.04.2006

Štastie

Je hybný motív uvažovania od antiky. Úvodné kapitoly Etiky Nikomachovej tvorí tiež motív štastia. Ľudské štastie v Aristotelovej koncepcii o ňom uvažuje. Aristoteles hovorí, že ľudské štastie je konečným cieľom ľudského konania.
Kant hoovrí, že ľudské konanie je motivované pocitom štastia/eudaimon/ je etickou motiváciou.
Aristoteles rozlišuje štastie:
-štastie heidone /slasť/
- skutočné – blaženosť
Ľudské štastie spočíva v trvalej činnosti.Najdokonalejšia schopnosť človeka rozum. Aristoteles – štastie spočíva v rozumovej činnosti. V úvode EN Aristoteles rozlišuje predbežný a konečný cieľ. Ľudská činnosť je smerovaná, k niečomu smeruje. Človek nekoná bez cieľa . Čiastkové ciele sa nedajú reťaziť do nekonečna. Je hranica za ktorou už cieľ nieje. Konečný cieľ je ľudské štastie./blaženosť/ .Nie len zmyslová, to najvyššie je rozumová schopnosť. Štastie príma človek na základe rozumu.
Štastie spočíva v činnosti, ktorou sa rozum najviac zaoberá.
Predmet 2 rozumu:
- pravda uchopená v čistej teorii –štastie teoretického života
- pravda uchopená socialne- praktická pravda, štastie praktického a sociálneho života¨

Reálne štastie spočíva v rovine

Reálne štastie spočíva v rovine :
- týka sa praktického aspektu života spoločnosti usporiadaného podla pravdy rozumu.Štasie je celok a obnáša oba tieto momenty. Štastie nie chudoba. Ale nie je to ani podstatné. Štastie je v činnosti,ktorú určuje rozum. Slasť nikdy nie je dostačujúca pre štastie. Aristoteles cnosť pre cnostného človeka je morálny život spojení s pocitmi uspokojenia –len sprievod a nie určujúca slasť. Nie je Kant v 100% protiklade s Aristotelesom. Kant hladieť treba na povinnosť a Aristoteles na usporiadanie ľudskej moralnej praxe na základe rozumu. Kant štasie ako v podobe uvažovania o najvyššom dobre. Najvyššie dobro ma dva momenty:
- zvrchované dobro- primerané vole a morálnemu zákonu,človek chce konať podla dobrej vole.Spadá pod pojem idealnej cnosti, mravnosti. To o čo človek usiluje je vo mne –chem alebo nechcem.
- dovršitelné dobro ako si umerné zvrchovanému dobru je v našej moci len čiastočne.Dosiahnuť len náhodnými momentami. Idea najvyššieho dobra je určená pre morálnu prax. Najvyššie dobro je posledny cieľ ľudského poznania., usudzuje možnosti ľudského konania. Človek siaha po ideály najvyššieho dobra.

Existencia Boha je potrebná aby bolo možné dosiahnuť ideál najvyššieho dobra. Kant sa tomuto momentu podrobne nevenuje. Od Kanta ľudské konanie sledu

Existencia Boha je potrebná aby bolo možné dosiahnuť ideál najvyššieho dobra. Kant sa tomuto momentu podrobne nevenuje. Od Kanta ľudské konanie sleduje ideáln najvyššieho dobra, otázky konečnej aporie. V moci sa uskutočnuje konečné dobro.
U Aristotela , že znak – moment slasti je len sprievodny a podradení. Cnosť je podmienkou. Na rozdiel od Aristotela Kant tak nekultivuje natoľko slasť/hedone/ sprievodny aspekt štastia.
Zvrchované dobro –cnosť , dovršené –čiastočné pomery.
Aristoteles chápe štastie vnútrosvetsky nedostáva do aporie. Kant hovorí o Bohu ako dovršiť harmoniu. Ľudský život je taký , že jeden je štastnejší a druhy menej. Aporiu tu nevidia. Dobro do harmonie problematicky –človeka objektívne kontrolovať. Kanta Boh tvorí poistku, že je to možné. Spojenie dovršeného a zvrchovaného dobra harmonia najvyššie dobro. Zameranosť ,cielovosť – dobra. Ciel dáva činnosti zmysel. Zmysel zameranosť na cieľ. Zmyslovo apriorna činnosť. Zmysloplnosť apriori praxe. Činnosť perspektíva zmyslu. Celok ľudskeho života. Špecifiká ľudského života uchopujú jednotu celku života. Zmysel ľudského života v oslabenej forme zmysel 1 obdobia. Človek vlastné hlada zmysel. Bez zmyslu by nebol natoľko schopný konať.

Frenkli vola zmyslu- vola vrodená po zmysle:
-potrebou chce usporiadať celý život
- tendencia organizovať – životu dávať zmysel.

Je to vyvážena ľudská schopnosť sebaprekročenie

Je to vyvážena ľudská schopnosť sebaprekročenie sa deje ako oddanie sa zmyslu života. V ľudskej praxi je štastie rozumne zameranie. Človek dáva svojmu konaniu rozne zmysly najvyšší je metazmysel, aj iné zmysly /úrovne/ . úrovne zmyslu:
-prírodne animálna – rovina na ktorej človeka motivuje z prírody. Motivácia na základe prirodzených pudov.Spoločná zo zvieratami . Nesprostredkovaná hedonizmoom- riadia sa ňou deti, neuvažujú čo bude ,bolo –sledujú bezprostredný zážitok. Sledujú prax ale na koniec vždy precitnu. Moment rozčarovania je viac ako slasť. Človek sa presunie k sprostredkovanému hedonizmu – uvedomí na základe negatív bezprostredného hedonizmu , neuvedomuje si čo odriekal aby to dosiahol vo vyššej miere. Keď človek dospieva odrieka si aby pocit slasti predĺžil a na vyššej úrovni si uvedomí bezprostrední hedonizmus je mu jedno komu ublíži.Lepšie je žiť bez konfliktu.Najvyššia úroveň realne sprostredkovaného hedonizmu – umenie žiť. Motivácia na tejto úrovni je empirická/vážnosť v spoločnosti,vplyv, moc, zdravie/ .
-stupeň humanity – človek štastie nie len na základe predchadzajuceho stupňaale uchopiť aj štastie, humanne uvažuje o otázkach zmyslu. Spolu so spůsobom. /umenie,politika/ usilím o dobro pre druhých/priatela, partnera/ .snaha o vlastnú dokonalosť. Človek kultivuje sám seba. /schopnosť vzdelávať/ .Aristoteles hovotí v EN o pratelstve, bez ktorého si štastie nevieme predstaviť. Idea priateľstva patrí do etiky. Priateĺov nie je veľa.

FILOZOFIA VÝCHOVY

1. ako by ste kriticky reflektovali tézu: úlohou filozofie výchovy je „obrat duše“
Platón chápe filozofiu ako záležitosť „vyvolených“, záležitosť aristokratickú, božskú – to je rozdiel medzi dnešným učiteľským povolaním a Platónových chápaním filozofickej výchovy
Úlohou FV je Pre Platóna nasmerovanie k dobru – to agathon – starosť o dušu. Využitie sokratovského dialógu – otvoreného dialógu vo výchove vedie k poznaniu dobra, je to cesta techné odhaľovania a odlíšenia dobra od zla. Naše vzdelanie predovšetkým dáva poznatky a mnohokrát sa ho môže týkať Platónov ironický výrok o vkladaní vedomostí do prázdnej duše ako o „vkladaní zraku do slepých očí.

2. Predmet a základné problémy FV
Predmetom FV je reflexia plurality bytia, odkrývanie vnútorných skúseností aj zmyslu pre fyzis, zmyslu pre nekategorizovateľné ľudské hodnoty (pre skúsenostné poznanie a nezištnú lásku). Predmetom je starosť o dušu – o životný pohyb.
Medzi základné problémy patrí pluralita názorov na výchovu, napätie medzi kontinuitou kultúry a otvorenosťou pre nové , napätie medzi nárokmi kultúry a individualitou. Problémom je pochopenie človeka. V rámci FV sa pýtame čo je bytie, čo je skutočnosť, aký vlastne je svet skutočnosti – je obmedzujúci alebo nie?

3. Interdisciplinárne ohniská záujmu FV

3. Interdisciplinárne ohniská záujmu FV
1. komplexný náhľad na svet výchovy, ktorý so sebou prináša koncepcie človeka a jeho vychovávateľnosti, rozvoja životného zmyslu, hodnotového postoja (toto ohnisko sa opiera o antropológiu)
2. metodologické otázky týkajúce sa výchovných javov a otázok možností a hraníc poznania (interdisciplinárne kotvenie v epistemológii)
3. etické otázky výchovy – súvisí to so stanoviskami k ľudskému životu, k svetu hodnôt, ktoré tvoria normatívnu štruktúru nevyhnutnú pre pochopenie cieľa a povahy výchovy)

4. Identifikácia pojmu výchova
Úzko súvisí s pokusom definovať človeka. Na základe pochopenia človeka je analogická modelácia výchovy ako:
- pomoc, vedenie človeka aby sa stal sám sebou
- formovanie, umelé aj násilné pretváranie a donucovanie k tomu, aby sa človek stal niečím iným, čím od prírody je
- výchova ako edukácia – výchovné pôsobenie relevantného prostredia

a) Príprava človeka na život

a) príprava človeka na život
b) rozvoj osobnosti
c) proces pretvárania a utvárania osobnostných štruktúr
- výchova ako preventívna terapia a prijatie primeraných filozofických postojov
- navodenie systematickej zmeny v psychike osobnosti
- najvyššia forma psychického pôsobenia, pozostávajúca zo 4 fáz: bipolarita, cieľavedomosť, obohacovanie, rozvíjanie
- prevýchova
- špecifický typ agógie – sociálne vedenie
- ako kultúrny prenos prostredníctvom jednotky imitácie – memu (analógia génu v sociobiológii)

5. Archetypy výchovy
- majú medzikultúrny charakter: trofé, paideia, educatio
trofé – v Gr. starostlivosť o deti, zahŕňa ošetrovanie, výživu, výchovu. Trofé je ukotvené v tradícii, ktorú bolo nutné bezpodmienečne dodržiavať
paideia – výchova v starom Grécku okrem iného znamenala aj vyvracanie minulej istoty spätej s techné odkrývať, odhaľovať
educatio – stredoveké educatio – latinský ekvivalent pre paideiu. Sv. Augustín považoval výchovu za prostriedok, ktorým vyvedieme človeka z hriešnosti

6. Platón – paideia a didaskalia

6. Platón – paideia a didaskalia
Didakalie – pravé učenie, to čo dovádza do platnosti a plnosti individuálnu dokonalosť, t.j. umenie života, umenie ako má človek žiť, čo je podľa Platóna základom výchovy.
Paideia (výchova) – je zameraná na zdatnosť duše, ktorou je spravodlivosť. Spravodlivá duša bude žiť dobre – je blažená, nespravodlivá je nešťastná. Paideia je teda zameraná na túto zdatnosť – učiť sa techné (spôsobilosti) byť spravodlivý – blažený.
Platón považoval za pravé ľudské umenie nie držbu statkov ale schopnosť správne používať zdatnosť a spôsobilosť, t.j. vedenie, ktoré chápe dobro ako základ konania

7. J.A. Komenský – Veľká didaktika a pansofia
Pansofia – vševeda, vševýchova. Jej súčasťou je filozofia – sú to korene, kmeňom je teológia a plodmi sú prírodné vedy.
Zásady výchovy vyvodzuje z utriedeného systému sveta a poznania. Základom pre toto vyvodzovanie je myšlienka o všeobecnej harmónii – panharmónii. Jeho vševeda – pansofia je syntézou (spojením) filozofie, náboženstva a prírodovedy. Komenský ponúka svoj sen o intelektuálnej jednote medzi prírodnými a spoločenskými vedami

8. J.J. Rousseau – projekt privátnej výchovy

8. J.J. Rousseau – projekt privátnej výchovy
- zakladateľ prúdu „Prirodzená výchova“
Človeka člení na prirodzeného (jeho ideál) a spoločenského.
Dielo: Emil, alebo o výchove - podľa R. má byť do 12. r. života jedinou vychovávateľkou príroda a žiadne násilné rozumové formovanie. Preferuje prirodzené výchovné zásady:
1. Každému vekovému obdobiu zodpovedajú osobitné formy výchovy (objaviteľ detstva)
2. výchova má rozvíjať samostatnosť a iniciatívu
3. z hľadiska postupnosti sa má najprv realizovať telesná vých. a potom tzv. rozumová vých. V tomto diele je zástancom tolerancie v oblasti vierovyznania.
Podľa neho človek je od prírody dobrý, ale v priebehu zospoločenšťovania a skultúrnenia je mravne skazený. Dieťa sa má rozvíjať prirodzene a izolovane od vplyvu spoločnosti. Každá podoba socializácie je naplnená nespravodlivosťou. Rozvoj dieťaťa (chovanca) sa má diať pod poručníctvom rousseauského pomocníka a ich jediným putom má byť láska, lebo iba láska nevyžaduje opätovanie, vďaku, záväzok, zatiaľ čo všetky ostatné spoločenské vzťahy sú budované na nejakom „obmedzujúcom“ záväzku voči inému.

9. J. Habermas – projekt výchovy ako komunikácie

9. J. Habermas – projekt výchovy ako komunikácie (čo je komunikatívna racionalita?)
Komunikácia vždy prebieha v kontexte racionálneho „žitého sveta“, ktorý je určovaný kultúrnou tradíciou, ktorá nám často vnucuje určité mravy, no človek, ktorý je zástancom komunikatívneho jednania sa musí pokúsiť o predporozumenie ostatných kultúrnych zámerov
Predpoklady reálneho diskurzu:
1. logická rovina – argumentujeme formálne, rozumne. Má kognitívno-normatívny charakter
2. dialektická rovina – má mravne-normatívny aspekt – kompletné a relevantné argumentovanie, ktorá dbá o pravdu
3. rétorická rovina – naplnená mravnou normatívnosťou, snaha o vytvorenie ideálnej rečníckej situácie. Diskurz by mal byť symetrický, bez monológu učiteľa.
10. Stratégia emocionalizácie ako cesta k ekofilozofickej reflexii a ekovýchove
Ekologický humanizmus v minulosti kráčal rozdielnymi cestami:
1. ekológia – ako hnutie sa sústredila na zdevastované životné prostredie
2. humanizmus – sa sústredil na zdevastovanú ľudskú bytosť
Ekológia je nedávne preformulovanie filozofie prírody, zatiaľ čo humanizmus je vyjadrením filozofie človeka.

Ekologický humanizmus

Ekologický humanizmus – ako súčasť ekofilozofie znamená návrat k pohľadu, v ktorom filozofia človeka a prírody sú vzájomnými aspektmi.
Tvrdí že:
1. nastávajúci vek treba chápať ako vek správcovstva (nie sme tu na to, aby sme vládli)
2. svet treba chápať ako svätyňu
3. poznanie treba chápať ako sprostredkovateľa medzi nami a tvorivými silami
Ekologickú osobu – možno tiež definovať ako zväzok senzitivít, ktoré sú v procese neustáleho zušľachťovania. Čím je sféra našich senzitivít širšia, o to bohatší život prežívame a o to bohatšia je realita okolo nás. Ekologická osoba akceptuje fakt, že ľudské hodnoty nie sú dané od boha a tiež nie sú vystavené ľudskému vrtochu. Hodnoty sú vyjadrenými a objasnenými formami vedomia. Ekologická osoba je výtvorom evolúcie, ktorá prebieha večne. Sme iba jednou z foriem života. Ekologická osoba – je bytosť, ktorá si uvedomuje, že trvalými riešeniami nemôžu byť okamžité riešenia. Prvou vecou, ktorú je potrebné urobiť je vnútorná rekonštrukcia – aby sme dosiahli určitú múdrosť.

11. Čím sú charakteristické dionýzovské črty západnej kultúry

11. Čím sú charakteristické dionýzovské črty západnej kultúry
Cnosť je presadzovaná ako úspech. S tým súvisí objasňovanie pojmu hodnoty. Pri jeho posudzovaní sa jediným kritériom stáva efektívnosť konania vo všetkých sférach ľudskej činnosti. Došlo k premene, pretvoreniu tradičných kultúrnych hodnôt, čo sa odrazilo aj v oblasti výchovy. Dnešný človek nechápe význam mnohých technológií a techník, napriek tomu ich stavia na piedestál privilegovaných reprezentácií

12. Popíšte scientizáciu a výkonnosť ako priority západnej kultúry vo výchove a vzdelávaní
Vysoko sa hodnotí výkon ale výchove k zodpovednosti dáva len malý priestor k naplneniu. Celý proces výchovy a vzdelávania je sústredený a orientovaný na kognitivitu. Je reflektované predovšetkým hľadisko pragmatickosti a scientizmu – poznať, verifikovať, zmocniť sa

13. Nový štýl výchovy – proprírodná výchova – výchova pre prežitie
Základom je dialóg medzi ľuďmi a prírodným svetom o princípoch riadiacich tieto vzťahy a určujúce ľudské povinnosti a zodpovednosť voči prírodnému prostrediu a jeho obyvateľom. Tu sa akceptuje príroda ako subjekt s vlastnou hodnotou a morálnym významom. Je to subjekt s vlastným oprávnením, nezávislým od ľudského druhu a kultúry. Musíme využiť svoju inteligenciu v prospech dlhodobej udržateľnosti kultúry. Sme zodpovední za kontinuitu života na Zemi.

1. Komparácia chápania morálky a etiky v rozličných etických koncepciách

1. Komparácia chápania morálky a etiky v rozličných etických koncepciách
V každodennej konverzácii často počujeme: je to dobré, zlé, správne, nesprávne. Hodnotová orientácia ľudí sa líši. Niekto niečo považuje za dobré, iný nie. Nie len jednotlivci, mravné subjekty, ale aj rozličné etické teórie rozličným spôsobom definujú čo je správne, nesprávne, dobré či zlé. Je to odraz diferentného videnia sveta morálky – teda rozdiely v chápaní toho čo je etika a čo morálka.
Etika filozofická - je všeobecnou teoretickou reflexiou morálky spoločnosti a mravnosti jednotlivca, ako aj miesta, úlohy a významu človeka vo svete morálky. Etiku ako filozofickú disciplínu chápeme ako filozofické skúmanie oblasti morálky, t.j. pýta sa na zdôvodnenie morálky.
Morálka – aktuálny stav mravného vedomia a mravných vzťahov, ktoré vládnu v spoločnosti. Na druhej strane súčasťou morálky sú morálne predstavy, ciele, mravné ideály, ktoré vyjadrujú určitú morálnu perspektívu. (spoločensky preferovaný súbor pravidiel správania)
Mravnosť – je subjektívnym vyjadrením étosu v kontexte morálky spoločnosti, ktorej je mravný subjekt členom. Étos vyjadruje univerzálne, všeľudské základy morálky, ktoré sa týkajú predovšetkým humánnosti a sú konkretizované v jednotlivých druhoch morálky. Jeho vplyv na jednotlivca závisí od stupňa jeho mravnej vyspelosti. Je niečo autonómne (dotýka sa dobra, povinnosti) – zaväzuje nás vybrať si z možností.
(individuálna reflexia morálky).

ETIKA

Podľa V. Gluchmana je E. humanistická náuka zaoberajúca sa skúmaním mravných aspektov konania, správania a rozhodovania M. S. Predmetom etiky môžu byť mravné aspekty života jednotlivca, soc. skupiny, či celej spoločnosti. Na základe toho delíme etiku na IE a SE. Vrámci pojmu, že E. je H. náuka, je vyjadrený prístup, zameranie i cieľ E. Ide teda hlavne o problém čl., jeho morálny problém, a podstata prístupu k človeku je v ľudskosti (riešenie na humánnom princípe).
Podľa P. Taylora – jedným z hlavných cieľov E. je nájsť racionálny základ pre podporu morálnych súdov, noriem, pravidiel a špecifikovať ich.
Podľa M. Schlicka – E je systém poznania a jej cieľom je pravda Otázky etiky sú čisto teoretické. Ich praktické aplikácie nespadajú do oblasti E. Keďže cieľom E. je pravda, tak nemôže produkovať morálku, prípadne dobro. Podľa neho hlavným problémom v E. je psychologický problém – teda motívy, zákony akéhokoľvek srpávania.
Monro – na rozdiel od Schlicka tvrdí, že mor. problém je rozdiel medzi ot. skutočnosti a ot. hodnoty, t.j. rozdiel medzi tým čo je a čo má byť!
G.D. Snell – Vyzdvihuje rozum – pokúša sa formulovať racionálnu etiku ako etiku, ktorá najlepšie slúži M. S. pre potreby používania. E. je humanistickej tradície založená na rozume a venovaná ľudskému blahu.

MORÁLKA

Podľa Taylora – je morálka všeobecné pomenovanie pre morálne súdy, normy a pravidlá správania – nezahŕňa len aktuálne veci, ale aj ideálne
W.K. Frankena – opisuje morálku ako sociálnu záležitosť, pretože existuje pred jednotlivcom tak ako jazyk, či štát. Jednotlivec nie je sociálny len z hľadiska bytia ale aj z hľadiska sankcií a funkcií.
Podľa Ch.H. Whitelyho – definícia morálky nemá byť hodnotená, či je správna alebo nesprávna, ale či je situačná či nesituačná. Existujú 2 spôsoby definície M.: 1. morálka komunity; 2. morálka z pohľadu subjektu
J. Vajda – M. je označenie spoločenského javu, predstavuje ľudské vzťahy aj ľudské vedomie, či činnosť z aspektu dobra a zla. M. je regulátor ľudského právania. Má vždy vychádzať z hierarchie hodnôt.
Pre Rawlsovu koncepciu spravodlivosti je typické, že právo a spravodlivosť sú nadradené morálnemu dobru. Vo svojej práci „Teória spravodlivosti“ vyčlenil tri typy morálky:
1. Morálka autorít, ktorú vzťahuje na vek dieťaťa, týka sa detí a ich podriadenosti voči príkazom rodičov ako morálnym normám a pravidlám, ktoré treba rešpektovať.
2. Skupinová morálka je založená na rešpektovaní morálnych pravidiel zdravého rozumu, ktoré sú prispôsobené špecifickému postaveniu určitého jednotlivca.
3. Morálka princípov je najvyšším stupňom vývoja morálky, jej základným východiskom je zmysle pre právo a spravodlivosť.

Fromm v práci „Človek a psychoanalýza“ vyčlenil 2 typy morálky

Fromm v práci „Človek a psychoanalýza“ vyčlenil 2 typy morálky:
1. autoritatívna moc – je založená na iracionálnej autorite, ktorá v skutočnosti bráni človeku poznať čo je dobré a zlé. Charakteristickou črtou je strach subjektu pred autoritou.
2. humanistická moc – ja založená na princípe, že dobré je to, čo je dobré pre život človeka.

Lillie vo svojej koncepcii vymedzil 3 typy morálky:
1. Morálka inštinktu – skôr predmorálne obdobie človeka
2. Morálka zvyku – tendencia k napodobovaniu
3. Morálka svedomia – mravný subjekt si aktívne volí mravné princípy svojho konania
Gluchman pod morálkou rozumie predovšetkým aktuálny stav mravného vedomia a mravných vzťahov, ktoré vládnu v spoločnosti. Súčasťou morálky sú morálne predstavy, ciele, prípadne mravné ideály sociálnej komunity a vlastne aj celej spoločnosti, ktoré vyjadrujú určitú morálnu perspektívu.

POROVNANIE:

POROVNANIE:
Filozoficko-etické koncepcie morálky – predstavujú teoretický rozmer chápania morálky – tento rozmer spočíva v definovaní mravných cieľov, teda hodnôt, ideálov, ktoré predstavujú morálnu perspektívu pre jednotlivcov, či soc. skupiny. Ale aj mravných noriem a pravidiel, ktoré sú vyjadrením prostriedkov na dosiahnutie morálnych cieľov. Snažia sa zdôvodniť morálku.
Morálno (sociálno)-psychologické koncepcie morálky – predstavujú praktický rozmer chápania morálky. tento rozmer spočíva v poznávaní a chápaní toho, čo je, teda aktuálneho stavu mravného vedomia a mravných vzťahov, ktoré jestvujú v spoločnosti. Na to aby sme mohli formulovať to čo má byť, musíme najprv poznať to, čo je.
Etik nemá pripravené hotové odpovede, ale ponúka určité prístupy k problému:
1. musí vysvetliť morálne hodnoty
2. musí analyzovať pojmy
3. pomáha pri zvažovaní rozličných mravných aspektov prípadu, najmä miery povinnosti a zodpovednosti.
Jednotlivec však musí sám sebe zodpovedať otázku, podľa akých princípov chce žiť.

2. Vzťah etiky, morálky a náboženstva

Objasniť vzťah medzi morálkou a vierou, viedlo Künga k zamysleniu sa z rôznych hľadísk: biograficko-psychologického, empirického, antropologického a typického. Jeho závery o človeku ako autonómnej rozumnej bytosti, schopnej chápať svoju zodpovednosť za seba i za svet a poukazujú na nutnosť rešpektovania viery a potrebu koalície veriacich a neveriacich v prospech svetového étosu. Küng hovorí, že náboženstvá majú podporovať hodnoty humánnosti a ľudskej dôstojnosti. Ak to nerobia, tak sú to zlé náboženstvá. Nemajú byť vo vzťahu človeka k ostatným ľudom, či spoločnosti brzdou. Majú ich podporovať k ich identite, ku hodnotám a zmyslu. Božské môže byť len humánne. „Humanita má byť základ étosu svetových náboženstiev, aby nedochádzalo viac kvôli viere k porušovaniu humánnosti.
Luther za základné sociálno etické východisko úsilia človeka považoval snahu o jeho mravnú očistu a premenu, pretože len tak človek bude schopný konať vo svete dobro. Konať dobro podľa Luthera znamenalo predovšetkým konať v súlade s vierou. Luther dal náboženský zmysel každej svetskej aktivite človeka, čím vlastne morálne ospravedlnil každú aktivitu človeka. Zmyslom celej Lutherovej etiky bolo, že kresťan má slúžiť všetkým tak, ako to robí boh.

Charakteristické pre teologický prístup k sociálnej etike

Charakteristické pre teologický prístup k sociálnej etike je zúženie predmetu skúmania predovšetkým na veriacich ľudí, ich vzťah k Bohu, ostatným ľuďom, spoločnosti a jej problémom. Teologický prístup sa líši od filozofického aj v chápaní najvyššieho dobra, ktorým je v teologickej etike boh. Spoločným menovateľom sú však vzťahy človeka. Sociálna etika sa vo všeobecnosti zaoberá postavením človeka v spoločnosti, jeho spoločenskými vzťahmi a vzťahmi ku konkrétnym spoločenským problémom. Soc. Etika zdôrazňuje pri riešení týchto otázok moment rozhodovania a konania.
Veriaci človek vie, čo je dobro, lebo dobro je dané od Boha. Teologická etika je etikou povinnosti, človek musí konať v súlade s vierou, musí sa riadiť prikázaniami, ktoré sú tiež dané od Boha. Čo na jednej strane pomáha veriacim orientovať sa v tom čo a ako konať, ale na druhej strane sa človek nerozhoduje pre určité konanie na základe svojho rozumu a svojej vôle. Náboženská etika je určité obmedzenie slobody. Náboženská etika tiež v určitom zmysle zbavuje človeka zodpovednosti za svoje konanie (napr. vojna – je to vôľa božia).
Podľa Kisa kresťania nemajú byť prísni deontológovia, ale majú byť deontológovia s prihliadnutím na situáciu. Nazýva to humanizovaná deontológia.

3. Človek ako mravný subjekt

Empiricky možno mravné subjekty rozdeliť do 2 kategórií:
1. na tých, ktorí sa správajú a konajú v súlade s mravnými normami platnými v danej sociálnej komunite a spoločnosti
a) konajú na základe svojho vnútorného presvedčenia
b) konajú tak preto, lebo sa to od nich vyžaduje (konformistické správanie)
2. na tých, ktorí konajú v rozpore s týmito mravnými normami a hodnotami. Túto kategóriu možno rozdeliť podľa toho, do akej miery je konanie mravného subjektu racionálne, či pudové.
Treba podotknúť, že morálnu realitu nemôžme chápať ako čirno-bielu, čiže na jednej strane sú ľudia úplne morálni a na druhej strane úplne nemorálni.
V zásade je možné vyčleniť 2 základné typy morálky súčasného človeka:
1. skupinová (príp. zvyková) morálka
2. reflexívna morálka
Základným eticko-filozofickým východiskom pre vymedzenie rozličných typov morálky je miesto rozumu a racionálneho uvažovania v aktivite M.S. a tiež úloha slobodnej vôle v procese uvažovania, rozhodovania a konania M.S.

V rámci uskutočňovania skupinovej morálky je možné

V rámci uskutočňovania skupinovej morálky je možné rozlišovať medzi konaním, ktoré je dobrovoľné v plnom súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z mravných noriem a hodnôt a na druhej strane môžeme vyčleniť konanie, ktorého súlad s požiadavkami je viac či menej vynútený.
Mravná sloboda jednotlivca sa prejavuje v možnosti slobodne si voliť mravné ciele a prostriedky na ich uskutočnenie bez toho, aby bol bezprostredne viazaný platnými mravnými normami v danej sociálnej komunite, či spoločnosti.
Podstatným momentom pre zaradenie sa mravného subjektu do určitého typu morálky sú jeho charakterové vlastnosti a vôľové schopnosti. Dôležitú úlohu v tomto procese sebaurčenia M.S. zohrávajú aj vonkajšie sociálnej faktory ako napr. sociálne prostredie, kultúrne vplyvy komunity, etnika, národa, či spoločnosti, historické tradície atď. Takisto podstatným faktorom formovania M.S. môže byť aj výchova a vzdelanie, ktoré však nemusia zohrať rozhodujúcu úlohu v konečnom procese mravného zaradenia sa subjektu.
V zásade možno vyčleniť individuálne a sociálne M.S.
IMS – je každý jednotlivec, ktorý je schopný rozoznať a pochopiť mravné normy a hodnoty, ktoré sú platné a fungujúce v soc. komunite, ktorej je členom. Teda nie každá ľudská bytosť môže byt M.S.
SMS – do ich rámca nemôžme zahrnúť všetky druhy soc. komunít a soc. inštitúcií. Vyplýva to z toho, že pod morálkou rozumieme aktuálny stav mravného vedomia a mravných vzťahov, ako aj mravné ideály, ktoré sú výsledkom dobrovoľnej a vedomej aktivity M.S., ktoré nesú aj morálnu zodpovednosť za svoje konanie.

Pod M.S. rozumieme subjekt morálky

Pod M.S. rozumieme subjekt morálky, ktorý dokáže rozoznať a pochopiť existujúci morálny status spoločnosti a je schopný vedomej a dobrovoľnej aktivity, za ktorú môže niesť zodpovednosť.
Ojektom morálky, t.j. premetom mravného záujmu a konania sú všetky ľudské bytosti a v určitej miere tiež zvieratá, živá i neživá príroda.
Cieľom E teórie má byť vytváranie takých všeobecne mravných pravidiel, ktoré by boli dostatočne flexibilné pre ich uplatňovanie v morálnej praxi (má vytvárať také konkrétne mravné normy, ktoré by uľahčovali a zjednodušovali poznanie toho, čo je dobro a zlo).

4. Jednotlivec ako subjekt a objekt morálky podľa J. S. Milla
Konanie človek sa má riadiť rozumom a nie chvíľkovými túžbami. Cieľom každého človeka má byť zdokonaľovanie individuálnych schopností, k tomu sú nevyhnutné 2 predpoklady: sloboda a mnohotvárnosť podmienok. Len z ich jednoty môže vzísť „originalita jednotlivca“.
Tradície a zvyky sú do istej miery odrazom skúsenosti človeka avšak:
1. skúsenosť iných môže byť veľmi obmedzená, alebo skúsenosť iných môže byť nesprávne interpretovaná
2. interpretácia skúsenosti môže byť správna, ale nemusí každému vyhovovať.
3. ak aj sú zvyky dobré a účelné, človek, ktorý sa im iba podriaďuje neutvára a nerozvíja v sebe nijaké vlastnosti, ktoré sú výlučne jeho nadaním

Duševné a morálne sily práve tak ako sily telesné

Duševné a morálne sily práve tak ako sily telesné sa zdokonaľujú len vtedy, keď sa používajú. Človek sa rozvíja úmerne k tej časti svojho správania, ktorú riadi on sám, v súlade so svojím myslením a cítením. Nie je dôležité len to čo ľudia robia, ale dôležitý je aj spôsob ako to robia.
V súčasnosti spoločnosť úplne prevláda nad individualitou. Nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje ľudskú prirodzenosť spočíva v nedostatku osobných vášní a preferencií.
Sloboda je jediným a trvalým zdrojom zdokonaľovania, pretože vďaka nej máme toľko zdrojov dokonalosti, koľko je jedincov. Zdá sa však, že ľudia sú pokrokoví len istý čas a potom strácajú svoju individualitu – sú príliš verní tradíciám, ktoré vytvorili. Mnohotvárnosť podmienok a sloboda sú podmienkou individuality. Ak by sa nedalo už nič nové vykonať, prestal by byť ľudský intelekt potrebný a ľudia by všetko robili len ako „stádo“. Ak človek disponuje priliehavou mierou zdravého rozumu a skúseností, jeho vlastný spôsob života je pre neho najlepší – ale nie pre to, že je najlepší sám, ale preto, že je mu vlastný.
Určité obmedzenia sú však potrebné, pretože, jednotlivec nesmie ostatným ubližovať, robiť napriek ani zasahovať do práv iných. Dodržiavaním príslušných pravidiel spravodlivosti kvôli dobru iných sa rozvíjajú city a schopnosti, ktorých cieľom je práve dobro iných. V mene spravodlivého zaobchádzania s každým podľa jeho povahy je podstatné, aby sa rozličným ľuďom umožnilo žiť rozličným spôsobom.

Človek ako súčasť nejakého spoločenstva

Človek ako súčasť nejakého spoločenstva, či spoločnosti môže rozvíjať svoju spoločenskú stránku len tak, že bude obmedzená jeho egoistická stránka. Vyvstáva tu otázka: Čo je oprávnenou hranicou suverenity jednotlivca nad sebou samým a kde začína moc spoločnosti? Koľko z ľudského života patrí jednotlivcovi a koľko spoločnosti?
Aj jednotlivec aj spoločnosť budú spokojní vtedy, ak budú mať v moci to, čo sa každého z nich najviac týka. Jednotlivcovi by mala patriť tá časť života, ktorá sa týka jeho samého. Spoločnosti zasa tá časť, ktorá sa týka jej prospechu.
Fakt, že žijeme v spoločnosti, nevyhnutne spôsobuje, že každý by mal vo svojom správaní voči ostatným záväzne dodržiavať určité medze. Ak jednotlivec svojím konaním spôsobuje iným utrpenie, či neberie na nich ohľad, aj keď nemusí ísť o násilné zasahovanie do ich zákonných práv, nemusí ho odsúdiť zákon ale verejná mienka
Ľudia sú povinní navzájom si pomáhať pri rozlišovaní D a Z, podporovať sa pri voľbe a vyhýbaní sa druhému. Je nevyhnutné aby sa dodržiavali všeobecné pravidlá väčšinou kvôli tomu, že ľudia majú vedieť, čo môžu očakávať, avšak vo svojich osobných záležitostiach môže jednotlivec slobodne prejavovať svoju spontánnosť.

, či spoločnosti môže rozvíjať svoju spoločenskú stránku len tak, že bude obmedzená jeho egoistická stránka. Vyvstáva tu otázka: Čo je oprávnenou hranicou suverenity jednotlivca nad sebou samým a kde začína moc spoločnosti? Koľko z ľudského života patrí jednotlivcovi a koľko spoločnosti?
Aj jednotlivec aj spoločnosť budú spokojní vtedy, ak budú mať v moci to, čo sa každého z nich najviac týka. Jednotlivcovi by mala patriť tá časť života, ktorá sa týka jeho samého. Spoločnosti zasa tá časť, ktorá sa týka jej prospechu.
Fakt, že žijeme v spoločnosti, nevyhnutne spôsobuje, že každý by mal vo svojom správaní voči ostatným záväzne dodržiavať určité medze. Ak jednotlivec svojím konaním spôsobuje iným utrpenie, či neberie na nich ohľad, aj keď nemusí ísť o násilné zasahovanie do ich zákonných práv, nemusí ho odsúdiť zákon ale verejná mienka
Ľudia sú povinní navzájom si pomáhať pri rozlišovaní D a Z, podporovať sa pri voľbe a vyhýbaní sa druhému. Je nevyhnutné aby sa dodržiavali všeobecné pravidlá väčšinou kvôli tomu, že ľudia majú vedieť, čo môžu očakávať, avšak vo svojich osobných záležitostiach môže jednotlivec slobodne prejavovať svoju spontánnosť.

5. Komparácia rozličných teórií mravného subjektu

John Rawls – vo svojej práci Teória spraodlivosti vyčlenil 3 typy morálky
1. morálka autorít – vzťahuje sa na vek dieťaťa na týka sa vlastne detí a ich podradenosti voči príkazom rodičov ako morálnym normám a pravidlám, ktoré je potrebné rešpektovať.
2. skupinová morálka – je založená na rešpektovaní morálnych pravidiel zdravého rozumu, ktoré sú prispôsobené špecifickému postaveniu určitého jednotlivca. Súčasťou skupinovej morálky je množstvo ideálov.
3. morálka princípov - je najvyšším stupňom vývoja morálky. Základným východiskom je zmysel pre právo a spravodlivosť. Úloha mravného subjektu spočíva v poznávaní kritérií spravodlivosi, ktoré platia v spoločnosti
Pre túto koncepciu je typické to, že právo a spravodlivosť sú nadriadené morálnemu dobru. Rawlsové kritérium je mimo mravný subjekt.
Erich Fromm – vo svojej práci Človek a psychoanalýza vyčlenil 2 typy morálky:
1. autoritatívna morálka – je založená na iracionálnej autorite, ktorá v skutočnosti bráni človeku poznať čo je dobré a zlé. Strach mravného subjektu pred autoritou, pocit slabosti a závislosti je charakteristickou črtou
2. humanistická morálka – je založená na princípe, že dobré je to, čo je dobré pre život človeka. Poznanie človeka je predpokladom stanovenia noriem a hodnôt. Človek nachádza naplnenie a šťastie len vo vzťahu k ľuďom v solidarite s nimi. Láska je vlastnou silou človeka, ktorá mu pomáha nájsť svoj vzťah k svetu.

Táto koncepcia vychádza z kritérií, ktoré sú obsiahnuté v človeku

Táto koncepcia vychádza z kritérií, ktoré sú obsiahnuté v človeku ako mravnom subjekte a v jeho záujmoch a potrebách.
William Lillie – vo svojej koncepcii vymedzi 3 typy morálky:
1. morálka inštinktu – predmorálne obdobie človeka. Tu ešte nemožno hovoriť o morálke
2. morálka zvyku – tendencia k napodobovaniu.
3. morálka svedomia – mravný subjekt si aktívne volí mravné princípy svojho konania, hľadá vlastné zdôvodnenie, prečo byť mravný.
V tejto koncepcii je M.S vymedzený. ako základné kritérium pre vyčlenenie jednotlivých typov morálky. Lillie si uvedomuje, že morálka svedomia je možná až na určitom stupni vývoja človeka a ľudskej civilizácie ako celku.
Medzi preferované psychologické koncepcie mravného vývinu patria Eriksonova a Kohlbergova koncepcia. Avšak Eriksonova koncepcia mravného vývoja sa pohybuje v „čierno-bielej“ schéme protikladných cností a postojov. Podľa Gluchmana mravnú kvalitu osobnosti v dospelosti nemožno vyjadriť cez také protikladné pojmy ako sú plodnosť a stagnácia.
Lawrenc Kohlberg – vyčlenil 3 základné roviny

1. predkonvenčá – heteronómna morálka

1. predkonvenčá – heteronómna morálka
- inštrumentálne relativistická orientácia
2. konvenčná – etapa neosobného súhlasu
- etapa sociálneho systému
3. postkonvenčná – utilitaristická orientácia
- etapa univerzálnych etických princípov – dosiahnutie najvyššej formy morálneho úsudku. Úsudok mravného subjektu je racionálny, principiálny, altruistický a autonómny.
Celá Kohlbergova koncepcia morálneho vývoja je založená na analýze procesu morálneho uvažovania z hľadiska uskutočňovania spravodlivosti a identifikácie jednotlivca s hodnotami spravodlivosti na úrovni spoločnosti.
R. M. Hare – hovorí o 2 typoch morálneho myslenia:
1. „prole“ – intuitívna rovina – rozhoduje sa len intuitívne, živelne. „Prole“ je osoba, ktorá má ľudské slabosti v extrémnej miere a spolieha sa na intuíciu a „prima facie“ princípy v zmysle pozrieš a vidíš???).
2. archaniel – kritická rovina – používa len kritické myslenie, analyzuje situáciu do posledného detailu, zhodnotí všetky možné dôsledky a potom sa rozhodne pre konanie,
V. Gluchman – hovorí o 2 typoch:
1. pasívny typ – konformný – otázka dobra a zla je riešená naučenými a osvojenými typmi formou socializácie. Nie je pre neho dôležité či je to správne.

2. aktívny typ – hľadá, či to, čo je

2. aktívny typ – hľadá, či to, čo je vo všeobecnosti pokladané za dobro je dobrom naozaj.
Vychádza zo schopnosti morálneho uvažovania M.S. ale na rozdiel od Hara sa pri svojej typologizácii neobmedzuje len na túto schopnosť. V konečnom dôsledku M.S. dvoch rozličných typov sú mravne rovnocenné z hľadiska východiskových predpokladov. O ich mravnej hodnote v konkrétnych situáciách rozhoduje konanie a predovšetkým dôsledky vyplývajúce z ich konania.

6. Psychologický a etický egoizmus

Problém vzťahu jednotlivca k určitej sociálnej komunite v sebe obsahuje aj aspekt vzťahu k jej členom.
Podľa Lillieho môžeme v tejto súvislosti uvažovať o prejavoch egoizmu, altruizmu a univerzalizmu.
V rámci egoizmu môžeme uvažovať o dvoch druhoch egoizmu, t.j. o psychologickom a etickom egoizme. Podľa psychologického egoizmu každý z nás sa chce mať dobre. Na druhej strane etický egoizmus tvrdí, že všetci ľudia majú právo byť egoistami. Rozdiel medzi psychologickým a etickým egoizmom spočíva v tom, že podľa psychologického egoizmu všetci ľudia sú, alebo dokonca musia byť egoistami.
Univerzalizmus – tvrdí, že morálnou povinnosťou jednotlivca je usilovať o dobro komunity ako celku, čiže usilovať sa o dobro svoje ale aj dobro iných. Ide tu o určitú kombináciu egoizmu a altruizmu.

Altruizmus

Altruizmus – tvrdí, že morálnou povinnosťou jednotlivca je usilovať sa o dobro iných bez ohľadu na svoje vlastné dobro. Kde egoizmus zdôrazňuje sebarealizáciu, tam altruizmus uprednostňuje sebaobetovanie. Rozdiel oproti univerzalizmu spočíva v zdôrazňovaní iných osôb.
Z biologického hľadiska sme všetci egoisti (starosť o vlastné prežitie, o prežitie potomkov, najbližších a až potom ostatných). Ale pripúšťajú aj existenciu „recipročného altruizmu“ – ja pomôžem iným, ale s predpokladom, že očakávam tiež pomoc od iných. (ja tebe-ty mne)
Spinoza – to zas nazýva rozumný egoizmus - najdôležitejší pre človeka je človek, a teda ak pomáhame ostatným, pomáhame tým sebe, pretože tak očakávame, že ľudia naopak pomôžu nám.
Podľa Milla – ak ľudia obmedzia svoju egoistickú stránku - rozvoj svojich záujmov, keď nemôžu uspokojiť svoje sklony, pretože by to bolo na úkor iných – príde iná náhrada v podobe rozvoja spoločenskej stránky jedinca. Pýcha z ponižovania iných, egoizmus, zlý mravný charakter – vyplýva z individuality vtedy, ak jednotlivec uprednostní svoje záujmy pred záujmami iných – to sú mravné necnosti, ktoré môžu byť prejavom pochabosti, nedôstojnosti, ale ak ide o neplnenie povinností voči iným sú predmetom morálneho odstúdenia.
Podľa Aristotela na reguláciu egoizmu slúžia zákony, politika, zákonodarstvo.
Kant je toho názoru, že ľudská prirodzenosť je schopná potlačiť egoistické pohnútky človeka na základe úcty k zákonu.

7. Egoizmus v Spinozovej etike

Princípy morálky vyzýval hľadať v podstate človeka. Podľa jeho názoru charakteristika ľudskej podstaty spočíva v úsilí o sebaobranu, ktorá je prvou a jedinou cnosťou. Úžitok a výhoda tvoria podľa neho hybnú silu ľudského konania. Spravodlivé je podľa neho to, čo je nevyhnutné k podpore a zväčšeniu výhody svojho postavenia. Cudzí záujem jednotlivec obhajuje do takej miery, v akej to zodpovedá jeho záujmu. Dobro je v jeho chápaní totožné s úžitkom jednotlivca a zlo je to, čo bráni dosiahnutiu osobného úžitku.
Úloha etiky spočíva podľa neho v tom, aby pomohla človeku zbaviť sa otroctva voči afektom, ktoré mu bránia konať podľa zákonov svojej prirodzenosti, bránia mu realizovať v plnej miere úsilie o sebaobranu.
Podľa Spinozovho názoru morálna hodnota činov závisí od toho, do akej miery sú postavené ma rozume, na správnom poznaní sveta, do akej miery sú oslobodené spod vplyvu pasívnych afektov. Rozum neručí nič, čo je zamerané proti prirodzenosti, ale požaduje od jednotlivca, aby mal rád seba , usiloval sa o svoj úžitok a sebaobranu. Tento egoizmus je podľa Spinozu morálny len ako rozumný egoizmus. Rast poznávajúcich schopností človeka, jeho schopnosť pohybovať sa od nižších stupňov poznania k vyšším sa javí ako proces morálneho zdokonaľovania. V Spinozovej etike poznanie je najvyššou cnosťou a konečným mravným cieľom. V rámci poznania najvyššou mravnou hodnotou je intuícia.

Podľa Spinozu keďže požiadavky rozumu neodporujú prírode

Podľa Spinozu keďže požiadavky rozumu neodporujú prírode, rozum nás žiada aby každý miloval sám seba, vyhľadával to, čo je mu skutočne na úžitok, a túžil po všetkom, čo človeka vedie k väčšej dokonalosti. Každý sa má usilovať o zachovanie seba samého. Keďže schopnosť znamená konať podľa zákonov svojej vlastnej prirodzenosti, z toho vyplýva, že základom schopnosti je snaha zachovať svoje vlastné bytie a na tom sa zakladá aj šťastie. Po schopnosti treba túžiť kôli nej samej, lebo nič iné nie je cennejšie a užitočnejšie. Musíme túžiť po veciach, ktoré sú nám užitočné. Pre človeka nie je nič užitočnejšie ako zasa človek. Ľudia, ktorí sa riadia rozumom, hľadajú to, čo je pre nich užitočné, netúžia po ničom, čo by neželali aj ostatným ľuďom, a preto sú spravodliví, verní a čestní. Málokto však žije podľa rozumu, väčšinou si ľudia závidia a sú si na ťarchu, lenže človek nemôže žiť sám.
Každý nevyhnutne podľa zákonov svojej prirodzenosti túži po tom, čo pokladá za dobré a zavrhuje to, čo pokladá za zlé.
Konať cnostne je konať pod vedením rozumu, žiť, zachovávať svoje bytie a to na základe toho, čo vyhľadávame, čo je pre nás užitočné.
Na základe rozumu sa usilujeme chápať, usilujeme sa o poznanie. Za užitočné pokladáme iba to, čo vedie k poznaniu.

Spinoza vo svojej etike na jednej strane potvrdzoval hodnotu

Spinoza vo svojej etike na jednej strane potvrdzoval hodnotu ľudského indivídua v jeho úsilí o sebaobranu, o jeho prežitie, v jeho úžitku. V jeho egoistických záujmoch vidí zdôvodnenie cnosti. Na druhej strane Spinoza za najvyššiu mravnú hodnotu vyhlasuje poznanie, pritom poznanie na takom stupni, keď človek stráca svoju individuálnosť a spája sa so substanciou.

8. Kultúrny a etický relativizmus

Podľa Garnera a Rosena je potrebné hovoriť o dvoch základných formách relativizmu, t.j. o kultúrnom a etickom relativizme.
1. Kultúrny relativizmus – znamená, že ľudia v rozličných kultúrach robia rozličné morálne hodnotenia určitého konania alebo činu, čiže jeden čin môže byť v jednej kultúre považovaný za správny a v inej zasa za nesprávny.
2. Etický relativizmus – netýka sa rozdielov hodnotenia, ale správnosti rozličných hodnotení. Teda podľa ich názoru etický relativizmus obsahuje tézy kultúrneho relativizmu a požiadavky týkajúce sa správnosti či pravdy. Z ER im potom vyplýva, že hodnotenie urobené v rámci určitej kultúry členom tejto kultúry sú vždy urobené správne.
Monro – upozorňuje na to, že mnohí ľudia sa nazdávajú, že relativistická morálna teória je vlastne amorálna a vedie k cynizmu. Podľa neho však ak „relativista“ hovorí, že konanie je nesprávne, neznamená to nič viac, len to, že to nie je v súlade s jeho základnými morálnymi princípmi

Downie

Downie – z jeho predstavy relativizmu môžeme hovoriť len o morálkach a nie o morálke, pretože pojem jednej morálky nám nedovoľuje vonkajšie hodnotenie jednej morálky oproti inej.
Wong delí ER na:
1. Deskriptívny – základné rozdiely sa týkajú všetkých podstatných hodnôt a princípov medzi jednotlivcami a skupinami v rámci jednej spoločnsoti. Teda existujú základné rozdiely v etickom presvedčení
2. Epistemologický – predpokladá, že sú základné rozdiely v pojmoch poznávacej hodnoty ako napr. pravda, ospravedlniteľnosť, či zdôvodniteľnosť. Tvrdí, že všetky etické kódexy sú pravdivé a zdôvodniteľné
3. Normatívny - tvrdí, že je eticky chybné dávať etické hodnotenie správania a praxe iného jednotlivca, skupiny, či spoločnosti s podstatne odlišným etickým kódexom.
Taylor tvrdí, že ER môže byť použitý v troch významoch:
1. faktuálny či empirický – všetky morálne normy sú relatívne vo vzťahu k určitým kultúram, v ktorých sú akceptované
2. normatívny – morálne normy sú považované za platné len v rámci spoločnosti, ktorá ich akceptovala ako časť spôsobu života. Z toho vyplýva, že nemožno v jednej spoločnosti hodnotiť ľudí na základe noriem inej spoločnosti

3. metaetický – morálne pojmy

3. metaetický – morálne pojmy jednej kultúry sú odlišné a tým bezvýznamné voči inej kultúre a rovnaké morálne hodnotenie môže byť zdôvodnené v jednej kultúre ale nie v inej.
Harman – zastáva názor, že ak je pre neho niečo nesprávne, nemusí to byť nesprávne pre každého. Nie každý musí akceptovať podstatné aspekty jeho morálky.

9. Teleológia a deontológia

Deontológia je veda o tom, čo je mravnou povinnosťou človeka a teleológia je veda o tom, čo je eticky účelné. Na prvý pohľad sa tieto dva etické princípy zdajú byť protirečivé, vzájomne sa vylučujúce. Buď platí jeden alebo druhy. Nemôžu platiť oba naraz.
Ak sa deontológia chápe absolútne, vylučuje teleológiu. Ak mám presne určené, čo mám vykonať, nemôžem uvažovať o tom, nakoľko je to účelné, ale musím to urobiť, lebo je to prikázané. Deontológia je teda etika povinnosti
Ak sa teleológia chápe absolútne, vylučuje deontológiu. Ak vychádzam z toho, čo je účelné, nemôžem vždy plniť to, čo je prikázané. Teleológia je teda etika dobra, a to buď dobra osobného (hedonizmus, etika egoizmu), alebo dobra celku (utilitarizmus, konzekvencializmus).

Extrémne chápaná deontológia je vlastne rigorózna

Extrémne chápaná deontológia je vlastne rigorózna (striktná) etika mravných prikázaní a noriem, ktorá nepozná výnimky. Povinnosť sa považuje za mravné dobro. Mravnosť sa chápe formalisticky. Povinnosť je treba plniť pre ňu samu. Predpokladá slepé vykonávanie morálnych príkazov bez ohľadu na ich dôsledky. Je v protiklade etiky konzekvencializmu, kde ide práve o dôsledky mravného konania. S extrémne pochopenou deontológiou sa stretávame u Kanta (kategorický imperatív), ale aj v katolíckom a protestantskom fundamentalizme.
O zmiernenie nedostatkov extrémnej deontológie sa snaží kazuistická etika. Pokúša sa aplikovať morálne normy na konkrétny prípad (kázus) a dať konkrétne smernice v prípadoch kolízie povinností. Negatívnou stránkou kazuistickej etiky je, že sa snaží postaviť pre každú situáciu pevnú všeobecnú normu; je neprehľadná a jednoduchý človek nieje schopný si jej poučky osvojiť a podľa nich sa rozhodovať.
Extrémne chápaná teleológia (etika dobier) – ide tu o účelové zdôvodnenie morálnej normy. Etika povinnosti je tu nahradená etikou dobier. Extrémna teleológia sa jednostranne orientuje na etiku dobier a podceňuje etiku hodnôt aj etiku povinnosti. Základnou chybou je, že neuznáva nijaké etické konštanty. Všetko je v pohybe. Etické požiadavky sa menia podľa situácie. V extrémnom prípade vedie situačná etika k „morálke bez noriem“. Extrémna situačná etika povie iba toľko, že človek má konať, ale nepovie ako má konať. Hrozí tu ľubovôľa.

Nebezpečné sú aj jemnejšie formulácie etiky dobier

Nebezpečné sú aj jemnejšie formulácie etiky dobier, kde ide o dosiahnutie osobného šťastia (hedonizmus a egoizmus); všeobecného blahobytu (hrozí tu vykorysťovanie iných), alebo najvyššieho dobra (hrozí tu náboženské skutkárstvo). Etika dobier je prístupná len vtedy, ak sa neoddelí od etiky humánnych hodnôt. Vtedy sa etika dobier môže pozitívne zmeniť na vlastenectvo, záujem o sociálne orientovanú ekonomiku, o humanizáciu civilizácie, o ekumenizmus (zjednotenie náboženstiev)
Humanizovaná teleológia – teleológia hodnôt:
– teória spravodlivosti J. Rawlsa – základná je hodnota spravodlivosti – nevýhoda je, že nie je vždy jasné, čo sa pod spravodlivosťou myslí
– etika sociálnych dôsledkov – etika zodpovednosti alebo konzekvencializmu – Max Weber
– existencialistická etika Sartra – „Konaj vždy tak, aby si v čo najvyššej miere zostal slobodný“
– etika J. Flechtera – „Vdanej situácii nech sa každý rozhodne tak, aby splnil príkaz lásky k blížnemu“
Humanizovaná deontológia v etike – Na deontológii (etike povinnosti) je pozitívne, že dáva konkrétne smernice ako sa má človek morálne zachovať. Negatívne je, že chápe deontológiu kŕčovite a prikázanie chce aplikovať bez ohľadu na situáciu. Niekedy totiž láska vyžaduje odkloniť sa od prikázaného a ak sa neodkloníme, práve vtedy budeme konať nemorálne.
Deontologický princíp je najpraktickejší pre určenie mravného konania. Praktická etika má mať deontologický základ, deontológia však musí byť zbavená strnulosti.

10. Kantov názor na teleológiu a deontológiu

Kant vychádza z rozčlenenia skutočnosti na zákonnú a mravnú.
Kantov všeobecný systém povinností je rozdelený na doktrínu práva , ktorá sa zaoberá vonkajšími zákonmi a doktrínu cnosti, ktorá nepripúšťa takéto zákony. Subjekt môže uvažovať o vzťahu účelu k povinnosti dvoma spôsobmi: buď vychádza z účelu v snahe nájsť maximu konaní , ktoré sú v súlade s povinnosťou alebo opačne, z maximy sa snaží nájsť účel, ktorý je zároveň povinnosťou. Doktrína práva sleduje prvý spôsob. Aký účel osoba navrhuje pre svoje konanie, to je jej slobodná voľba, ale maxima jeho konania je určená apriori. Podľa Kanta etika nemôže vychádzať z účelov, ktoré si človek môže sám navrhovať a nemôže určovať, aké maximy musí prijať, pretože to by bol empirický základ. V etike pojem povinnosti vedie k účelom a maximy zohľadňujú účely, ktoré musia byť založené na mravných princípoch .
Povinnosť, teda účel sám o sebe, nie je založená na pragmatickom (podmienenom) imperatíve, ale na nepodmienenom (mravnom) imperatíve. Najväčšou mravnou dokonalosťou človeka je robiť jeho mravnú povinnosť a robiť to z povinnosti (zákon nie je iba pravidlo, ale aj motív jeho konania). Mravnosť je založená na pojme slobody. Len vnútorná sloboda je etická a je podmienkou každej povinnosti cnosti.
Etické povinnosti sú predpokladané nie na základe empirického poznania akí sú ľudia, ale podľa racionálneho poznania, akí majú byť v súlade s ideou humanity.

Podľa Kanta „ Čin je správny alebo nesprávny podľa toho či je

Podľa Kanta „ Čin je správny alebo nesprávny podľa toho či je v súlade alebo v proti klade k povinnosti, bez ohľadu na obsah alebo pôvod, ktorý má povinnosť. Čin protikladný povinnosti je hriech. Len mravný zákon je sám osebe motív, .. a ten, kto ho urobí svojou maximou, je morálne dobrý.“
Na základe toho Kant dospel k záveru, že potom človek, ktorý konal na základe iných motívov,... hoci by uskutočňoval len dobré skutky, je vždy zlý človek“
Akceptácia apriórneho morálneho zákona je východiskový motív konania a konanie morálnej povinnosti vyplýva z tohto zákona. Dôsledky nemôžu byť motívom morálneho konania či kritériom posudzovania morálnosti konania . Kant odmieta vôbec možnosť akýchkoľvek úvah o dôsledkoch. Mravnosť je jednoznačne založená na konaní v súlade s mravným zákonom a na základe mravného zákona. Ide teda o konanie mravnej povinnosti vyplývajúcej z kategorického imperatívu. Motív konania vyplývajúci z mravného zákona je jednoznačne primárny.
Podľa Kanta konanie, ktoré je uskutočňované v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z mravnej povinnosti je dobré bez ohľadu na jeho dôsledky. Len v prípade iného druhu konania, ktoré nie je založené na uskutočňovaní mravnej povinnosti, ale len zákonnej povinnosti alebo dokonca v prípade konania v rozpore s akoukoľvek povinnosťou, je možné uvažovať o zohľadňovaní dôsledkov. V žiadnom prípade však podľa Kanta dôsledky nie sú kritériom morálnosti konania ani nevyjadrujú morálnu hodnotu rozumnej bytosti.

11. DOBRO

O mnohých veciach sa dá hovoriť, či je to dobré alebo zlé. Podľa autorov, jedny môžu byť dobré samy o sebe – vnútorné hodnoty (intrinsic), iné len ako prostriedok dosiahnutia niečoho – vonkajšie hodnoty (extrinsic).
Je tu však rozdiel medzi pojmami dobrý a dobrý, a preto treba poukázať na rozdiel medzi morálnym dobrom, či zlom a non-morálnymi charakteristikami.
Aristoteles – Podľa Aristotela je dobro to, k čomu všetko smeruje. Najvyššie dobro jednotlivca je totožné s najvyšším dobrom štátu, dobro štátu je však väčšie a dokonalejšie. Za najvyššie dobro Aristoteles pokladá blaženosť. Byť blaženým znamená to isté ako dobré žiť a dobre konať. Za dokonalejšie označujeme dobro, ktoré je samo pre seba hodné úsilia. Najdokonalejšie dobro si vždy volíme samo pre seba a nikdy nie pre akýsi účel.
Kant – dobrom rozumie nevyhnutný predmet schopnosti žiadostivosti. To, čo nazývame dobrým, musí byť podľa každého rozumného človeka predmetom schopnosti žiadať. D sa vzťahuje na konanie, nie na veci. D sa nesmie určiť pred morálnym zákonom, ale iba po ňom a ním. Teda nie pojem dobra ako predmetu určuje morálny zákon, ale až zákon určuje a umožňuje pojem dobra.
Spinoza - rozumie dobrom to, o čom s istotou vieme, že je prostriedkom, aby sme sa viac priblížili k vzoru ľudskej prirodzenosti, ktorý sme si stanovili. Dobrom je každý druh radosti a všetko, čo k radosti vedie a najmä to, čo uspokojuje našu túžbu, nech je akákoľvek. Najvyššie dobro je spoločné všetkým tým, ktorí idú cestou cnosti, a všetci sa môžu z neho tešiť rovnako.

W.K. Frankena

W.K. Frankena  morálne dobré alebo zlé môžu byť osoby alebo skupiny osôb, črty charakteru, dispozície... Všetko ostatné možno podľa jeho názoru považovať za non-morálne. Veci nikdy nie sú morálne dobré či zlé a tiež nemožno tieto vlastnosti pripisovať zvieratám, pretože nie sú schopné niesť zodpovednosť za svoje konanie.
G:E: MOORE  robí rozdiel medzi dobrom a dobrotou. Dobrotu chápe ako vlastnosť patriacu určitým veciam. Ak má niekto alebo niečo túto vlastnosť, nevyhnutne z toho vyplýva, že to musí byť dobré.
W.D. ROSS  bol presvedčený o rozdiele medzi vonkajšími a vnútornými hodnotami, dobortou. Vnútorné dobro podľa neho vyplýva zo samotnej podstaty veci. Ross sa nazdáva, že sú 4 veci vnútorne dobré: cnosť, príjemné, začlenenie príjemného k cnostnému a poznanie.
M. Schlick  si myslí, že je vôbec chybné úsilie nájsť objektívne kritérium hodnoty. Hodnota existuje len vo vzťahu k subjektu, a to je reálne. Pôjde však o metafyzickú realitu.
J. Vajda - je dobrom všetko to, čo vedie k rozvoju človeka, k umožneniu jeho človečenskosti, k naplneniu jeho ľudskosti. Dobro je všetko, čo prispieva človečenstvu ako celku

V. Gluchman

V. Gluchman  považuje za dobro všetko to, čo napĺňa život človeka radosťou, šťastím, pohodou, pokojom, spokojnosťou. Prispieva k napĺňaniu dôstojnosti človeka, k jeho uplatneniu sa v spoločnosti, rodine, povolaní. Uspokojuje jeho sociálne, kultúrne, duchovné a ekonomické potreby, a tiež potreby iných ľudí v jeho okolí, ale len za predpokladu humánnosti a spravodlivosti. Dobro môže byť dosiahnuté a založené len na spravodlivosti, inak dobro nie je možné.
Morálne dobro však objektívne neexistuje, teda neexistuje nezávisle na subjekte morálky, ale vždy vo vzťahu k určitému človeku, či sociálnej komunite.
Na základe názoru na dobro možno etikov rozdeliť na MONISTOV a PLURALISTOV
Monisti – len jedna vec má vnútorné dobro (Mill – šťastie je jediné dobro)
Pluralisti – najväčšie dobro tvorí viac vecí obsahujúcich vnútornú hodnotu (Moore, Ross).

12. Aristotelova koncepcia dobra

Podľa Aristotela je dobro to, k čomu všetko smeruje - je však rozdiel v účeloch, lebo tak ako sú činnosti podriadené iným činnostiam, tak aj ciele sú podriadené potrebnejším cieľom. Konečným cieľom všetkých činností je najvyššie dobro. Najvyššie dobro jednotlivca je totožné s najvyšším dobrom štátu, dobro štátu je však väčšie a dokonalejšie

Za najvyššie dobro Aristoteles

Za najvyššie dobro Aristoteles pokladá blaženosť. Byť blaženým znamená to isté ako dobré žiť a dobre konať. Podmienkou blaženosti je cnosť, t.j. schopnosť rozpoznať čo je dobré a podľa toho aj konať. Predstavy o blaženosti sa však rôznia. Jedni vidia blaženosť v bohatstve, iní v rozkošiach, ďalší v cti. K ozajstnej blaženosti smeruje život založený na rozumovej činnosti duše. Človek sa dobrým a teda aj blaženým stáva svojou činnosťou. Cieľavedomé konanie dobrých skutkov si vyžaduje rozvíjanie cností.
Aristoteles rozdeľuje 3 spôsoby života:
1. život pre rozkoš – nevzdelanosť
2. život pre službu štátu – cnosti, česť
3. život pre filozofiu – múdrosť
Ľudia sa teda rozhodujú pre ciele ako sú cnosti, česť a múdrosť, ale podľa Aristotela to nie sú tie pravé ciele. Už Platón hovorí o „dobrách o sebe“ a o „dobrách ako prostriedkoch k nim“
Dokonalé je to, čo si volíme samo pre seba a nikdy pre akýsi iný účel.

Blaženosť je najvyšším a konečným cieľom

Blaženosť je najvyšším a konečným cieľom, je sama o sebe hodná úsilia. Ostatné ciele môžu byť iba prostriedkom na dosiahnutie najvyššieho cieľa. Blaženosť je najvyšším dobrom, lebo tú si vždy žiadame pre ňu samu a nikdy nie pre čosi iné. Česť, rozkoš, rozum a každú cnosť si však žiadame jednak pre ne samy – lebo aj kedy z nich nič nevyplývalo, každú z týchto hodnôt by sme si žiadali pre seba, ale jednak aj pre blaženosť, lebo sa domnievame, že prostredníctvom nich budeme blažení. Blaženosť si nikto nežiada pre nejaký iný cieľ. To isté vyplýva aj z pojmu sebestačnosti, lebo dokonalé dobro si samo sebe stačí. Za sebestačnosť pokladáme to, čo samo o sebe robí život žiadúcim a plným. Blaženosť sa javí ako niečo dokonalé a sebestačné, lebo je konečným cieľom všetkého ľudského konania. Úlohou človeka je skutočná činnosť v zhode s rozumom.
Aristoteles delí dobro na:
1. vonkajšie
2. telesné
3. duševné
Najvyššími dobrami sú dobrá duševné. Konanie a duševné činnosti na základe toho pripisuje duši.

13. Dobro a zlo v Spinozovej etike

Spinoza zastával názor, že mravnosť je určitou podmienku osobnosti, že je to súčasť podstaty človeka.
Podľa neho v prírode niet ani dobra ani zla, pretože to nie sú prírodné vlastnosti, ale situácie človeka, spôsoby vysvetlenia prírody. Podľa jeho názoru absolútne dobro a absolútne zlo neexistujú. Spinozov etický relativizmus je zameraný proti teologickému dogmatizmu a proti náboženskej ideológii. Spinoza dáva ľudskému správaniu samostatný etický význam.
Pokiaľ ide o dobro a zlo, ak ich chápeme samy o sebe, nie sú nič iné než mody (spôsoby) myslenia alebo pojmy, ktoré si tvoríme tým, že veci navzájom porovnávame. Jedna a tá istá vec môže byť totiž v istom čase dobrá i zlá, i indeferentná (bezvýznamný, neodlíšiteľný).
Dobro je v jeho chápaní totožné s úžitkom jednotlivca a zlo je to, čo bráni dosiahnutiu osobného úžitku.
DOBRO - rozumie každý druh radosti, všetko, čo k radosti vedie a najmä to, čo uspokojuje našu túžbu, nech je akákoľvek. Dobrým nazývame to, po čom túžime. Dobrom rozumie to, o čom s istotou vieme, že je prostriedkom, aby sme sa viac a viac priblížili k vzoru ľudskej prirodzenosti, ktorý sme si stanovili. Dobrom je to, o čom s istotou vieme, že je nám užitočné.
Najvyšším dobrom – je navyššie dobro pre tých, ktorí idú cestou cnosti, a t.j. poznať BOHA. Konať cnostne znamená konať podľa rozumu, z toho vyplýva, že najvyššie dobro človeka je spoločné všetkým, a všetci sa môžu z neho tešiť rovnako. Dobro, po ktorom túži každý , kto ide cestou cnosti, bude želať aj ostatným ľudďom.

ZLO

ZLO – rozumie každý druh smútku a najmä ten, ktorý marí uspokojenie túžby. Zlom rozumie to, o čom s istotou vieme, že nám bráni, aby sme sa priblížili k vzoru ľudskej prirodzenosti. Zlom je to, o čom s istotou vieme, že zabraňuje, aby sme dosiahli nejaké dobro. Zlom nazývame to, k čomu cítime odpor.
Dobrom alebo zlom nazývame to, čo prospieva alebo škodí zachovaniu nášho bytia. Je to poznanie – idea radosti alebo smútku, ktorá nevyhnutne vyplýva zo samého afektu radosti alebo smútku. Takže poznanie dobra a zla, nie je nič iné než afekt radosti alebo smútku, pokiaľ si ho uvedomujeme, Každý usudzuje podľa svojho afektu, čo je dobré a čo zlé.
Kto sa rodí slobodný a ostáva slobodný, má adekvátne idey, a preto nemá nijaký pojem zla ani dobra. Z toho vyplýva, že keby sa ľudia rodili slobodní, nevytvárali by si pojem dobra a zla, tým by boli slobodní.

14. Kantovo chápanie dobra a zla

Dobro musí byť predmetom schopnosti žiadostivosti, zlo musí byť predmetom protivenia. Aby sme to mohli posúdiť, potrebujeme okrem zmyslov aj rozum. Rozum uvažuje o tom, čo je o sebe dobré a zlé. Rozum musí byť zmyslovo nezainteresovaný, aby svoje posudzovanie odlíšil od zmyslového a urobil ho najvyššou podmienkou dobra a zla.
Dobro a zlo podľa Kanta vždy znamená vzťah k vôli a to pokiaľ ju určuje rozumový zákon.
Dobro a zlo sa vzťahuje na konanie, nie na stav pocitov osoby. Dobré alebo zlé môžu byť iba konajúce osoby, nie veci.
Kant odmietal prírodnú a spoločenskú determináciu konania. Človek je podľa neho schopný potlačiť prírodné žiadostivosti a egoistické pohnútky. Jeho chápanie morálky je v protiklade s tradičným náboženským chápaním morálky aj s koncepciami utilitarizmu. O morálnej hodnote konania sa nerozhoduje ani na základe apriori náboženskej normy, ani na základe dôsledkov, ktoré z konania vyplývajú. Morálna hodnota konania závisí od motívov, zámerov, úmyslov, ktoré ku konaniu vedú. Dobro podľa Kanta treba konať pre samo dobro a to z povinnosti nie len voči sebe ale aj voči ostatným ľuďom. V tomto zmysel treba chápať aj Kantov príkaz: „Konaj tak, aby si ľudstvo v sebe i v osobe každého druhého človeka používal vždy ako účel a nikdy nie ako prostriedok“ (všetci ľudia sú cieľ sám o sebe).

Rozum človeka podľa Kanta „diktuje

Rozum človeka podľa Kanta „diktuje“ človeku správať sa tak, aby svojim správaním prispieval a smeroval k najvyššiemu dobru. Rozum nám káže konať dobro pre dobro samé. Všetci ľudia podľa Kanta majú „praktický rozum“, t.j. schopnosť rozumu, podľa ktorej vždy vieme, čo je morálne správne a čo nesprávne. Táto schopnosť je vrodená a tak majú všetci prístup k univerzálnemu mravnému zákonu, ktorý vystupuje v človeku ako bezpodmienečná platná požiadavka, ktorá predpisuje každému človeku ako má zamerať svoju vôľu, aby sa z nej zrodilo mravné konanie. Mravný zákon formuluje ako Kategorický imperatív „Konaj tak aby maxima tvojej vôle mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva“.
KI je založený na úcte k človeku a na viere v človeka ako bytosti, ktorá je obdarená rozumom a slobodnou vôľou.
Pojem dobra a zla sa nesmie určiť pred morálnym zákonom, ale iba po ňom a ním. Morálny zákon určuje a umožňuje pojem dobra. Mravný zákon je sám o sebe dobrý a ten, kto ho urobí svojou maximou je morálne dobrý. Človek, ktorý by konal na základe iných motívov, hoci by uskutočňoval dobré skutky, je vždy zlý človek.

15. Dobro, správne a nesprávne v Moorovej etike

G:E: MOORE  robí rozdiel medzi dobrom a dobrotou. Dobrotu chápe ako vlastnosť patriacu určitým veciam. Ak má niekto alebo niečo túto vlastnosť, nevyhnutne z toho vyplýva, že to musí byť dobré.
Moorova etická koncepcia naznačuje dve veci:
1. konanie sa nemôže zmeniť zo správneho na nesprávne a naopak,
2. nie je možné, aby určité konanie bolo v istom čase zároveň správne aj nesprávne
Tvrdí, že úmyselné konanie môže byť správne iba vtedy, keď produkuje maximum príjemného a nesprávne vtedy ak produkuje menej ako maximum.
Či je konanie správne alebo nesprávne závisí od jeho dôsledkov. A aké dôsledky bude konanie produkovať závisí na triede, do ktorej patrí, ale aj na konkrétnych okolnostiach, v ktorých je vykonané. V istých okolnostiach môže určité konanie produkovať dobré dôsledky , za iných okolností môže toto konanie produkovať zlé dôsledky. Pretože okolnosti sa vždy menia, je nepravdepodobné, že nejaké konanie, ako napr. vražda alebo cudzoložstvo, budú absolútne vždy správne alebo absolútne vždy nesprávne.

Moore rozlišoval medzi tým, čo

Moore rozlišoval medzi tým, čo je dobré samo o sebe a tým, čo je dobré ako prostriedok. Položil tým základy pre axiologické rozlíšenie vonkajšej a vnútornej hodnoty.
Moore uvažuje o kritériu správneho a nesprávneho konania iba v súvislosti s úmyselným konaním. Dôležitý je konkrétny akt vôle. Celkové množstvo príjemného a bolesti je rozhodujúce pre určenie toho, čo je správne alebo nesprávne.
Povinnosťou každého je uskutočniť za daných okolností také konanie spomedzi všetkých konaní, ktorého celkové dôsledky budú mať najvyššiu vnútornú hodnotu.
Príjemné a bolesť sú len jedným z množstva dôsledkov, ktoré vyplývajú z nášho konania. Čo je nesprávne, to by sme nemali vykonať a je našou povinnosťou to nevykonať. Hlavným kritériom pre posudzovanie celkových dôsledkov je množstvo príjemného, ktoré je v nich obsiahnuté. Žiadny dôsledok alebo skupina dôsledkov nemôže byť vnútorne lepšia ako iné, pokiaľ neobsahuje viac príjemného.

16. Zlo

Vo všeobecnosti je zlo etická kategória chápaná ako protiklad dobra. Zvyčajne je zlo tým, čo spôsobuje bolesť a cez kategóriu zla možno morálne hodnotiť vzťahy medzi ľuďmi.
W.K. Frankena  morálne dobré alebo zlé môžu byť osoby alebo skupiny osôb, črty charakteru, dispozície... Všetko ostatné možno podľa jeho názoru považovať za non-morálne. Veci nikdy nie sú morálne dobré či zlé a tiež nemožno tieto vlastnosti pripisovať zvieratám, pretože nie sú schopné niesť zodpovednosť za svoje konanie.
W.E. Mann – vyčlenil tieto základné typy zla:
- duševné týranie
- zlomyseľné postoje
- charakterové črty
- udalosti, konanie, prípadne zabudnutie
Všetky tieto typy zla podľa jeho názoru možno rozčleniť na dva základné druhy:
1. prirodzené zlo, napr. zemetrasenie
2. morálne zlo.

B. Spinoza

B. Spinoza zlom rozumie to, čo bráni človeku priblížiť sa k vzoru ľudskej prirodzenosti. Zlom je každý druh smútku, ktorý marí uspokojenie túžby. Je presvedčený, že človek opláca spôsobené zlo a nenávisť. Snaha spôsobiť zlo tomu, koho nenávidíme sa nazýva hnev a snaha odplatiť zlo, ktoré spôsobili nám sa nazýva pomsta.
Kant- tvrdí, že konanie je kvalifikované ako dobré alebo zlé vôľou. Tá je motivovaná buď z povinnosti, a potom je dobrá, alebo je motivovaná náklonnosťou a potom je zlá. Mravné dobro, je to, ktoré je v zhode so svedomím, mravné zlo je to, čo odporuje svedomiu. Mravná kvalita konania sa posudzuje len na základe vnútorného zmýšľania vôle. Nikto nemôže konať mravne zle pri dobrej vôli.
Dobro a zlo sa vzťahuje na konanie, nie na stav pocitov osoby. Dobré alebo zlé môžu byť iba konajúce osoby, nie veci. Pojem dobra a zla je určovaný morálnym zákonom. Mravný zákon je sám o sebe dobrý a ten, kto ho urobí svojou maximou je morálne dobrý. Človek, ktorý by konal na základe iných motívov, hoci by uskutočňoval dobré skutky, je vždy zlý človek.