Dobro musí byť predmetom schopnosti žiadostivosti, zlo musí byť predmetom protivenia. Aby sme to mohli posúdiť, potrebujeme okrem zmyslov aj rozum. Rozum uvažuje o tom, čo je o sebe dobré a zlé. Rozum musí byť zmyslovo nezainteresovaný, aby svoje posudzovanie odlíšil od zmyslového a urobil ho najvyššou podmienkou dobra a zla.
Dobro a zlo podľa Kanta vždy znamená vzťah k vôli a to pokiaľ ju určuje rozumový zákon.
Dobro a zlo sa vzťahuje na konanie, nie na stav pocitov osoby. Dobré alebo zlé môžu byť iba konajúce osoby, nie veci.
Kant odmietal prírodnú a spoločenskú determináciu konania. Človek je podľa neho schopný potlačiť prírodné žiadostivosti a egoistické pohnútky. Jeho chápanie morálky je v protiklade s tradičným náboženským chápaním morálky aj s koncepciami utilitarizmu. O morálnej hodnote konania sa nerozhoduje ani na základe apriori náboženskej normy, ani na základe dôsledkov, ktoré z konania vyplývajú. Morálna hodnota konania závisí od motívov, zámerov, úmyslov, ktoré ku konaniu vedú. Dobro podľa Kanta treba konať pre samo dobro a to z povinnosti nie len voči sebe ale aj voči ostatným ľuďom. V tomto zmysel treba chápať aj Kantov príkaz: „Konaj tak, aby si ľudstvo v sebe i v osobe každého druhého človeka používal vždy ako účel a nikdy nie ako prostriedok“ (všetci ľudia sú cieľ sám o sebe).
Žádné komentáře:
Okomentovat