Altruizmus – tvrdí, že morálnou povinnosťou jednotlivca je usilovať sa o dobro iných bez ohľadu na svoje vlastné dobro. Kde egoizmus zdôrazňuje sebarealizáciu, tam altruizmus uprednostňuje sebaobetovanie. Rozdiel oproti univerzalizmu spočíva v zdôrazňovaní iných osôb.
Z biologického hľadiska sme všetci egoisti (starosť o vlastné prežitie, o prežitie potomkov, najbližších a až potom ostatných). Ale pripúšťajú aj existenciu „recipročného altruizmu“ – ja pomôžem iným, ale s predpokladom, že očakávam tiež pomoc od iných. (ja tebe-ty mne)
Spinoza – to zas nazýva rozumný egoizmus - najdôležitejší pre človeka je človek, a teda ak pomáhame ostatným, pomáhame tým sebe, pretože tak očakávame, že ľudia naopak pomôžu nám.
Podľa Milla – ak ľudia obmedzia svoju egoistickú stránku - rozvoj svojich záujmov, keď nemôžu uspokojiť svoje sklony, pretože by to bolo na úkor iných – príde iná náhrada v podobe rozvoja spoločenskej stránky jedinca. Pýcha z ponižovania iných, egoizmus, zlý mravný charakter – vyplýva z individuality vtedy, ak jednotlivec uprednostní svoje záujmy pred záujmami iných – to sú mravné necnosti, ktoré môžu byť prejavom pochabosti, nedôstojnosti, ale ak ide o neplnenie povinností voči iným sú predmetom morálneho odstúdenia.
Podľa Aristotela na reguláciu egoizmu slúžia zákony, politika, zákonodarstvo.
Kant je toho názoru, že ľudská prirodzenosť je schopná potlačiť egoistické pohnútky človeka na základe úcty k zákonu.
Žádné komentáře:
Okomentovat