Objasniť vzťah medzi morálkou a vierou, viedlo Künga k zamysleniu sa z rôznych hľadísk: biograficko-psychologického, empirického, antropologického a typického. Jeho závery o človeku ako autonómnej rozumnej bytosti, schopnej chápať svoju zodpovednosť za seba i za svet a poukazujú na nutnosť rešpektovania viery a potrebu koalície veriacich a neveriacich v prospech svetového étosu. Küng hovorí, že náboženstvá majú podporovať hodnoty humánnosti a ľudskej dôstojnosti. Ak to nerobia, tak sú to zlé náboženstvá. Nemajú byť vo vzťahu človeka k ostatným ľudom, či spoločnosti brzdou. Majú ich podporovať k ich identite, ku hodnotám a zmyslu. Božské môže byť len humánne. „Humanita má byť základ étosu svetových náboženstiev, aby nedochádzalo viac kvôli viere k porušovaniu humánnosti.
Luther za základné sociálno etické východisko úsilia človeka považoval snahu o jeho mravnú očistu a premenu, pretože len tak človek bude schopný konať vo svete dobro. Konať dobro podľa Luthera znamenalo predovšetkým konať v súlade s vierou. Luther dal náboženský zmysel každej svetskej aktivite človeka, čím vlastne morálne ospravedlnil každú aktivitu človeka. Zmyslom celej Lutherovej etiky bolo, že kresťan má slúžiť všetkým tak, ako to robí boh.
Žádné komentáře:
Okomentovat