Charakteristické pre teologický prístup k sociálnej etike je zúženie predmetu skúmania predovšetkým na veriacich ľudí, ich vzťah k Bohu, ostatným ľuďom, spoločnosti a jej problémom. Teologický prístup sa líši od filozofického aj v chápaní najvyššieho dobra, ktorým je v teologickej etike boh. Spoločným menovateľom sú však vzťahy človeka. Sociálna etika sa vo všeobecnosti zaoberá postavením človeka v spoločnosti, jeho spoločenskými vzťahmi a vzťahmi ku konkrétnym spoločenským problémom. Soc. Etika zdôrazňuje pri riešení týchto otázok moment rozhodovania a konania.
Veriaci človek vie, čo je dobro, lebo dobro je dané od Boha. Teologická etika je etikou povinnosti, človek musí konať v súlade s vierou, musí sa riadiť prikázaniami, ktoré sú tiež dané od Boha. Čo na jednej strane pomáha veriacim orientovať sa v tom čo a ako konať, ale na druhej strane sa človek nerozhoduje pre určité konanie na základe svojho rozumu a svojej vôle. Náboženská etika je určité obmedzenie slobody. Náboženská etika tiež v určitom zmysle zbavuje človeka zodpovednosti za svoje konanie (napr. vojna – je to vôľa božia).
Podľa Kisa kresťania nemajú byť prísni deontológovia, ale majú byť deontológovia s prihliadnutím na situáciu. Nazýva to humanizovaná deontológia.
Žádné komentáře:
Okomentovat