Blaženosť je najvyšším a konečným cieľom, je sama o sebe hodná úsilia. Ostatné ciele môžu byť iba prostriedkom na dosiahnutie najvyššieho cieľa. Blaženosť je najvyšším dobrom, lebo tú si vždy žiadame pre ňu samu a nikdy nie pre čosi iné. Česť, rozkoš, rozum a každú cnosť si však žiadame jednak pre ne samy – lebo aj kedy z nich nič nevyplývalo, každú z týchto hodnôt by sme si žiadali pre seba, ale jednak aj pre blaženosť, lebo sa domnievame, že prostredníctvom nich budeme blažení. Blaženosť si nikto nežiada pre nejaký iný cieľ. To isté vyplýva aj z pojmu sebestačnosti, lebo dokonalé dobro si samo sebe stačí. Za sebestačnosť pokladáme to, čo samo o sebe robí život žiadúcim a plným. Blaženosť sa javí ako niečo dokonalé a sebestačné, lebo je konečným cieľom všetkého ľudského konania. Úlohou človeka je skutočná činnosť v zhode s rozumom.
Aristoteles delí dobro na:
1. vonkajšie
2. telesné
3. duševné
Najvyššími dobrami sú dobrá duševné. Konanie a duševné činnosti na základe toho pripisuje duši.
Žádné komentáře:
Okomentovat