Štastie
Je hybný motív uvažovania od antiky. Úvodné kapitoly Etiky Nikomachovej tvorí tiež motív štastia. Ľudské štastie v Aristotelovej koncepcii o ňom uvažuje. Aristoteles hovorí, že ľudské štastie je konečným cieľom ľudského konania.
Kant hoovrí, že ľudské konanie je motivované pocitom štastia/eudaimon/ je etickou motiváciou.
Aristoteles rozlišuje štastie:
-štastie heidone /slasť/
- skutočné – blaženosť
Ľudské štastie spočíva v trvalej činnosti.Najdokonalejšia schopnosť človeka rozum. Aristoteles – štastie spočíva v rozumovej činnosti. V úvode EN Aristoteles rozlišuje predbežný a konečný cieľ. Ľudská činnosť je smerovaná, k niečomu smeruje. Človek nekoná bez cieľa . Čiastkové ciele sa nedajú reťaziť do nekonečna. Je hranica za ktorou už cieľ nieje. Konečný cieľ je ľudské štastie./blaženosť/ .Nie len zmyslová, to najvyššie je rozumová schopnosť. Štastie príma človek na základe rozumu.
Štastie spočíva v činnosti, ktorou sa rozum najviac zaoberá.
Predmet 2 rozumu:
- pravda uchopená v čistej teorii –štastie teoretického života
- pravda uchopená socialne- praktická pravda, štastie praktického a sociálneho života¨
Žádné komentáře:
Okomentovat