Extrémne chápaná deontológia je vlastne rigorózna (striktná) etika mravných prikázaní a noriem, ktorá nepozná výnimky. Povinnosť sa považuje za mravné dobro. Mravnosť sa chápe formalisticky. Povinnosť je treba plniť pre ňu samu. Predpokladá slepé vykonávanie morálnych príkazov bez ohľadu na ich dôsledky. Je v protiklade etiky konzekvencializmu, kde ide práve o dôsledky mravného konania. S extrémne pochopenou deontológiou sa stretávame u Kanta (kategorický imperatív), ale aj v katolíckom a protestantskom fundamentalizme.
O zmiernenie nedostatkov extrémnej deontológie sa snaží kazuistická etika. Pokúša sa aplikovať morálne normy na konkrétny prípad (kázus) a dať konkrétne smernice v prípadoch kolízie povinností. Negatívnou stránkou kazuistickej etiky je, že sa snaží postaviť pre každú situáciu pevnú všeobecnú normu; je neprehľadná a jednoduchý človek nieje schopný si jej poučky osvojiť a podľa nich sa rozhodovať.
Extrémne chápaná teleológia (etika dobier) – ide tu o účelové zdôvodnenie morálnej normy. Etika povinnosti je tu nahradená etikou dobier. Extrémna teleológia sa jednostranne orientuje na etiku dobier a podceňuje etiku hodnôt aj etiku povinnosti. Základnou chybou je, že neuznáva nijaké etické konštanty. Všetko je v pohybe. Etické požiadavky sa menia podľa situácie. V extrémnom prípade vedie situačná etika k „morálke bez noriem“. Extrémna situačná etika povie iba toľko, že človek má konať, ale nepovie ako má konať. Hrozí tu ľubovôľa.
Žádné komentáře:
Okomentovat