Existencia Boha je potrebná aby bolo možné dosiahnuť ideál najvyššieho dobra. Kant sa tomuto momentu podrobne nevenuje. Od Kanta ľudské konanie sleduje ideáln najvyššieho dobra, otázky konečnej aporie. V moci sa uskutočnuje konečné dobro.
U Aristotela , že znak – moment slasti je len sprievodny a podradení. Cnosť je podmienkou. Na rozdiel od Aristotela Kant tak nekultivuje natoľko slasť/hedone/ sprievodny aspekt štastia.
Zvrchované dobro –cnosť , dovršené –čiastočné pomery.
Aristoteles chápe štastie vnútrosvetsky nedostáva do aporie. Kant hovorí o Bohu ako dovršiť harmoniu. Ľudský život je taký , že jeden je štastnejší a druhy menej. Aporiu tu nevidia. Dobro do harmonie problematicky –človeka objektívne kontrolovať. Kanta Boh tvorí poistku, že je to možné. Spojenie dovršeného a zvrchovaného dobra harmonia najvyššie dobro. Zameranosť ,cielovosť – dobra. Ciel dáva činnosti zmysel. Zmysel zameranosť na cieľ. Zmyslovo apriorna činnosť. Zmysloplnosť apriori praxe. Činnosť perspektíva zmyslu. Celok ľudskeho života. Špecifiká ľudského života uchopujú jednotu celku života. Zmysel ľudského života v oslabenej forme zmysel 1 obdobia. Človek vlastné hlada zmysel. Bez zmyslu by nebol natoľko schopný konať.
Frenkli vola zmyslu- vola vrodená po zmysle:
-potrebou chce usporiadať celý život
- tendencia organizovať – životu dávať zmysel.
Žádné komentáře:
Okomentovat