Cnosti sú „strednosťami“ medzi dvoma krajnosťami.
Cností delí:
1. etické (mravné) – štedrosť, striedmosť, pokojnosť, spravodlivosť
2. dianoetické (rozumové) – múdrosť, rozumnosť, vedenie, umenie
Rozumová cnosť vzniká z učenia, preto potrebujeme skúsenosť a čas, mravná cnosť vzniká zo zvyku.
Cnosti sa vzťahujú na jednotlivé činnosti a pocity. S každým pocitom a činnosťou sa spája príjemnosť a nepríjemnosť, preto má cnosť vzťah k pocitom príjemnosti a nepríjemnosti.
Duševné javy sú trojaké:
1. city – všetko, s čím je spojená príjemnosť či nepríjemnosť (hnev, strach, radosť, láska)
2. vrodené schopnosti – nimi sme prístupný citom, napr. schopnosť hnevať sa
3. stavy – to, pomocou čoho sa vzhľadom na city správame správne alebo nesprávne
City nie sú cnosťami, ani chybami, lebo nie sme cnostní, či zlí na základe citov. Cnosti tiež nie sú vrodenými schopnosťami, lebo dobrými či zlými nie sme len na základe toho, že sme schopní citov. Cnosti sú teda stavy.
Mravné cnosti podľa Aristotela nie sú vrodené, sú výsledkom nášho konania.
Pojem stredu – aby bolo konanie cnostné, nesmie upadnúť ani do jednej z dvoch krajností, z ktorých jedna je charakterizovaná nadbytkom a druhá nedostatkom. Napr. medzi márnotratnosťou a lakomosťou je štedrosť. Pozícia stredu je výsledkom zmyslu pre mieru. Správna miera určuje pozíciu stredu. Ale takto vymedzený stred nemožno dosiahnuť v každej činnosti, a teda niekedy musíme voliť aj menšie zlo.
Cnosť chápal v kontexte s dobrovoľnosťou. O cnostnom konaní môžeme hovoriť iba vtedy ak je dobrovoľné. Za rozhodujúcu časť činov je človek zodpovedný sám, lebo sú výsledkom jeho konania, rozhodovania, povahy. Významnú úlohu tu zohráva výchova a vzdelanie.
Žádné komentáře:
Okomentovat