Za najvyššie dobro Aristoteles pokladá blaženosť. Byť blaženým znamená to isté ako dobré žiť a dobre konať. Podmienkou blaženosti je cnosť, t.j. schopnosť rozpoznať čo je dobré a podľa toho aj konať. Predstavy o blaženosti sa však rôznia. Jedni vidia blaženosť v bohatstve, iní v rozkošiach, ďalší v cti. K ozajstnej blaženosti smeruje život založený na rozumovej činnosti duše. Človek sa dobrým a teda aj blaženým stáva svojou činnosťou. Cieľavedomé konanie dobrých skutkov si vyžaduje rozvíjanie cností.
Aristoteles rozdeľuje 3 spôsoby života:
1. život pre rozkoš – nevzdelanosť
2. život pre službu štátu – cnosti, česť
3. život pre filozofiu – múdrosť
Ľudia sa teda rozhodujú pre ciele ako sú cnosti, česť a múdrosť, ale podľa Aristotela to nie sú tie pravé ciele. Už Platón hovorí o „dobrách o sebe“ a o „dobrách ako prostriedkoch k nim“
Dokonalé je to, čo si volíme samo pre seba a nikdy pre akýsi iný účel.
Žádné komentáře:
Okomentovat