Podľa Aristotela je šťastie (eudaimonia) - cieľ, o ktorý sa usilujeme v celom živote, dokonalé a sebestačné dobro a konečný cieľ jednania.. Rozlišuje medzi šťastím (blaženosť, eudaimonia) a zmyslovou slasťou (hédoné). Šťastie podľa Aristotela môže byť dosiahnuté iba rozumovou činnosťou. Iba rozum môže určovať konanie smerujúce k šťastiu, nie slasť.
Aristoteles rozlišuje 2 najdokonalejšie predmety rozumu a podľa toho 2 alternatívne možnosti šťastia:
1. pravda zachytávaná v čistej teórii. K tomuto predmetu sa vzťahuje šťastie teoretického života
2. dobrý život a konanie v spoločnosti a polis. K tomuto predmetu sa vzťahuje šťastie praktického života.
Šťastie sa teda uskutočňuje v rozume a spravodlivo usporiadaných oblastiach sociálneho a politického života.
Epikuros - Za začiatok a koniec šťastného života Epikuros považuje príjemnosť , v ktorej vidí kritérium blaženosti.
Príjemnosť sú predovšetkým telesné a duševné slasti. Duševné slasti považuje za dôležitejšie ako telesné. Príjemnosť tiež vymedzuje ako neexistenciu bolesti či utrpenia. Príjemnosť teda charakterizuje ako neexistenciu telesného utrpenia duševného nepokoja. Je to hedonistické chápanie toho, čo je dobro, čo je hodnotné.
Žádné komentáře:
Okomentovat