Pribina pri vyhnaní z Nitry

A preto je aj celkom logické, že Pribina pri vyhnaní z Nitry utiekol k príbuzným – k správcovi Východnej marky Ratbodovi. Ak si teda Pribina doviedol z Bavorska manželku (mohla byť kresťankou), nemožno vylúčiť jeho kresťanské pohnútky na stavbu kostola. Mnohí historici sa usilovali vykresliť Pribinu ako verného franského vazala, takmer ako prisluhovača franskej moci. On bol však skôr obeťou vládnej i cirkevnej franskej politiky. Najprv mal akiste sobáš priviesť Pribinu a jeho kniežactvo do kresťanského sveta. Potom sa o to usiloval arcibiskup Adalram, ktorý sa zaujímal o krajiny Slovanov nielen v Panónii, ale aj „za Dunajom“, v Nitriansku. Ani jemu sa však nepodarilo splniť tento cieľ. A tak to bola franská moc, ktorá asi stála v pozadí Mojmírovho útoku na Nitrianske kniežactvo a ktorej, resp. biskupovi Reginharovi sa podarilo Mojmíra i celým jeho moravským kniežatstvom pokresťančiť. Väčšina historikov sa pritom zhodla, že sa to stalo niekedy okolo roku 833, a tak sa tento dátum prijal sa časový údaj vzniku Veľkej Moravy.
Z historického pozorovania možno súdiť, že po zániku Samovej ríše musel v jej centre naďalej zotrvávať politicky organizovaný útvar centrálneho typu aspoň v dvoch podobách: jeden v Dolnomoravskom úvale a druhý v starom Nitriansku. Rozdiel bol len v tom, že tunajší Slovania, brániaci sa aj naďalej avarskému tlaku, posunuli svoje organizačné centrá z dunajskej limitnej čiary, ktorá zostala avarsko-slovanskou hranicou, smerom na sever – a teda aj do Nitry.

Pribina potom odchádza k Ratbodovi, ktorý ho iniciatívne predstavil panovníkovi Franskej ríše a podstúpil obligátny a zrejme vynútený krst. Potom ale nasledovalo odsunutie do úzadia. Pribina odchádza do Bulharska s nádejou že nájde spojenca ktorý by mu pomohol získať späť stratené územie. Bulhari však neboli ochotní sa exponovať a dávali prednosť dosť komplikovane dosiahnutému mieru s Franskou ríšou. Pribina odchádza a hľadá útočisko u chorvátskeho kniežaťa Ratimíra. Proti tomuto však v roku 838 tiahli bavorské vojská na čele s Ratbodom a vyhnali ho. Na úteku prekročili rieku Sávu a dostali sa až na územie korutánskeho grófa – Salacha. Ten Pribinovi navrhol jediné reálne východisko z danej situácie – zmieriť ho so správcom Východnej marky Ratbodom. Bolo to kruté, ale Pribina sa musel vrátiť tam odkiaľ pyšne zutekal. Na základe vplyvu cirkevných kruhov kráľ Ľudovít Nemec prepožičal Pribinovi istú časť dolnej Panónie okolo rieky Sála čo by dnes zodpovedalo južnej časti jazera Balaton v Maďarsku. Tu začal budovať pevnosť a zo všetkých strán zhromaždovať ľudí čím postupne splývala stará a nová vlasť nášho Pribinu. Prvou stavbou vo vnútri hradného areálu bol kostol, čím sa chcel zavďačiť svojím chlebodarcom, ale vidno tu aj politické a ideologické poučenie. Na jeho vysviacku pozval salzburského arcibiskupa Liuprama. Pribinovo úsilie charakterizuje 32 vybudovaných kostolov v kniežatstve, ktoré mal len v dočasnej držbe – v „prenájme“. A opäť to boli salzburskí duchovní, ktorí ovplyvňovali Ľudovíta, aby nejakým spôsobom vyriešil osobné, ľudské problémy Pribinu a jeho rodiny.
12. októbra roku 848 panovník na verejnom zasadnutí urobil dôležité vyhlásenie: Všetko, čo mal Pribina v prenájme ako dočasný správca sa stalo jeho skutočným vlastníctvom. Podmienkou bolo len rešpektovanie majetkových práv cirkvy. Pred smrťou musel Pribina prehltnúť ešte jednu horkú pilulku. Po Mojmírovi a vzbure ktorú zorganizovali Moravania, musel franský panovník riešiť otázku nového nástupcu na veľkomoravský trón a vtedy si franská moc na Pribinu ani len nespomenula. Za nového vládcu na Veľkej Morave ustanovila muža dovtedy neznámeho – Rastislava.