Žiadosti slovenského národa

Na ľudových zhromaždeniach v prvej polovici roka 1848, najmä na západnom Slovensku, spájali požiadavky sociálne s národnými. Tak to bolo na zhromaždeniach v Myjave, vo Vrbovciach a hlavne v Brezovej, kde 28. apríla 1848 na veľkom ľudovom zhromaždení prijali Žiadosti slovenského národa v Nitrianskej stolici.

Najúžšie spojenie slovenských národných požiadaviek s požiadavkami národnými všeobecne demokratickými obsahoval najvýznamnejší dokument tých čias - Žiadosti slovenského národa. Pripravili ich na porade 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši a na druhý deň ich aj verejne predniesli na veľkom ľudovom zhromaždení. (Kučera, M. - Kostický, B.: Slovensko v obrazoch. História, cd.). Text zostavilo 28 popredných predstaviteľov slovenského národného hnutia pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu, Marka Daxnera, Jána Francisciho.
Zhromaždenie formulovalo Žiadosti slovenského národa v štrnastích bodoch:
1. Slovenský národ sa dovoláva rovnosti, slobody, bratstva pre všetky národy Uhorska.

2. Požaduje celouhorský snem, s právom pre zástupcu každého národa hovoriť národnou rečou.

3. Žiada osobitné národné snemy pre jednotlivé národy žijúce v Uhorsku a ohraničené podľa národných hraníc.

4. Zástupcovia jednotlivých národov na celouhorskom sneme mali sa spravovať podľa úprav, ktoré dostali od tých, čo ich na snem vyslali. V opačnom prípade mal ich stíhať trest.

5. Pri rokovaniach o verejných veciach sa mala používať materinská reč.

6. Zriadenie národných škôl, od základných, meštianskych, reálnych, dievčenských ústavov až po učiteľské semináre, vyššie literárne kňazské ústavy, gymnáziá, lýceá, akadémie, polytechnický ústav a jednej univerzity.

7. Slovenčina sa mala zaviesť do všetkých škôl, počnúc ľudovými a končiac univerzitou. Maďarské stolice mali zakladať vo svojich školách katedry slovenskej reči pre Maďarov a slovenské stolice zasa katedry maďarskej reči pre Slovákov, aby sa oba národy vzájomne zblížili.

8. Žiadosti žiadali odstrániť v Uhorsku panovanie jedných národov nad druhými národnosťami. Žiadosti spomínajú aj slobodné používanie národných farieb. Veliteľmi národných gárd na Slovensku mali byť Slováci a veliacou rečou mala byť slovenčina.

9. Slováci žiadali všeobecné volebné právo. Úradníkmi mali byť len verní synovia národa a odrodilstvo sa malo trestať ako zrada na národe a vlasti.

10. Požadovala sa i sloboda tlače, zhromažďovacie a spolčovacie právo, ako i zabezpečenie osobnej slobody pri cestách po krajine.

11. Usporiadanie agrárnych pomerov: lesy, kopanice, lúky a pastviny, ktorých sa ľud zmocnil v prvých dňoch slobody, a ktoré im páni znovu odobrali, mali sa ľudu vrátiť.

12. Prepustenie slovenských národovcov, Janka Kráľa a Jána Rotaridesa, väznených preto, že v Príbelciach verejne poučovali slovenský ľud o nových zákonoch.

13. Uvoľnenie poľského národa v Haliči, aby sa mu konečne dostalo milosti a spravodlivosti.

14. Mikulášske Žiadosti slovenského národa pokladali splnenie týchto spravodlivých Žiadosti za podmienku šťastia slovenského národa a zabezpečenia jeho národnosti.

Referentom a prednášateľom Žiadosti slovenského národa bol Ján Francisci. Žiadosti slovenského národa sledovali čo najširšie uplatnenie práv slovenčiny v rozličných oblastiach národného a štátneho života. Celkove sú preniknuté princípom národnostnej rovnoprávnosti medzi národom slovenských a maďarským. Tento princíp pokladali pôvodcovia Žiadosti slovenského národa za podmienku ďalšieho jestvovania Uhorska, v ktorom rovnoprávne národy nebudú môcť utvoriť jednotný uhorský národ a jednotný uhorský štát. Tento štát sa má nahradiť federalistickým usporiadaním na národnostnom základe.

Oproti rozličným národno-politickým prejavom majú mikulášske Žiadosti slovenského národa tú prednosť, že ich koncipovali a schválili zástupcovia celého národa. Podľa odbornej mienky profesora dr. Daniela Rapanta, Žiadosti slovenského národa z vecnej stránky znamenajú nielen súhrn, ale i stupňovanie a dobudovanie návrhov na usporiadanie národnostných pomerov v Uhorsku vôbec. Sú vrcholom slovenského národného snaženia. Boli významným činom, lebo vyjadrili slovenskú túžbu po národnej osobitosti. Slováci sa usilovali pritom o riešenie slovenskej otázky v uhorskom rámci a súčasne Žiadosti slovenského národa boli i programom pre ďalšiu slovenskú činnosť v nasledujúcich desaťročiach.

V pohnutých a búrlivých časoch roku 1848 Slováci nestáli stranou, ale sa rázne dožadovali svojich práv. Keď maďarská vláda Žiadosti slovenského národa surovo odmietla, slovenskí vodcovia neváhali zorganizovať povstanie proti Maďarom so zbraňou v ruke a vynútiť si Bohom dané práva slobody a samostatnosti. (ŠANDORFI, Rudolf: Buďme hrdí na dejiny Slovákov. Toronto - Ružomberok 1992, s. 72 - 74).