Samotný fakt formovania nového štátneho útvaru ČSR po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 nebol tak jednoznačný, a najmä na východe Slovenska bolo potrebné vynaložiť nemalé úsilie na to, aby aj východ Slovenska sa stal súčasťou novej republiky. Nostalgia za starými časmi bola silná aj u veľkej časti kňazom Košického biskupstva, ktorí sa ťažko zmierovali s novou situáciou. No aj medzi nimi sa našli niektorí, čo pochopili situáciu ako novú a výnimočnú príležitosť pre slobodnejší a hodnotnejší život Slovákom. K takýmto kňazom patrili traja dedinskí farári zo Šariša, a to František Majoch, Štefan Onderčo a Jozef Čársky, ktorý sa v roku 1925 stal prvým slovenským košickým biskupom.
Je všeobecne známe, že pokiaľ išlo o stabilizáciu pomerov a poriadku v novom štáte na východnom Slovensku bola veľmi zložitá situácia. Práve v tejto časti na prelome 19. a 20. storočia bola silná maďarizácia a s ňou prebiehajúci proces odnárodňovania slovenského obyvateľstva, ktoré pokiaľ ide o Košické biskupstvo, podporoval zvlášť intenzívne vtedajší košický biskup Žigmund Bubič. Protagonisti tohto procesu postupovali v duchu klasického Divide et impera! Pritom sa usilovali pôsobiť na verejnú mienku šírením teórie, že Slováci, ktorí žijú na východnom Slovensku, tvoria samostatný národ, ktorý je odlišný od tých Slovákov, ktorí žijú na západe Slovenska. Na šírenie týchto teórií mal slúžiť aj zvláštny denník pod názvom Naša zástava, ktorý od roku 1907 začal vychádzať v Prešove; vychádzal nie v spisovnej slovenčine, ale v šarišskom nárečí. Vedúcim redaktorom týchto novín bol okresný archivár z Prešova Viktor (Gyözö) Dvorcsák. Títo maďarskí cítiaci občania zvlášť zintenzívnili svoju činnosť po vyhlásení Československej republiky a po zverejnení martinskej deklarácie Slovenskou národnou radou. Túto činnosť mohli vyvíjať aj preto, lebo fungovanie nových mocenských a riadiacich štruktúr sa presadzovalo od západu na východ republiky postupne a so značnými ťažkosťami. Separatisti na východnom Slovensku dňa 2. novembra 1918 podali Maďarskej národnej rade v Budapešti správu o založení Vichodoslovenskej rady v Prešove, ktorá sa hlási k integrite Uhorska a zasadzuje sa za jeho neporušenosť a kontinuitu. Dňa 4. novembra 1918 vydali aj leták, na ktorom bolo prehlásenie k obyvateľom východného Slovenska: "Vichodne Slovjaci! Každý národ še rušel, každý národ hlašne žada svoje práva! Ta ľem mi vichodne Slovjaci bi nežadali našo práva?" Iniciátormi tejto akcie boli: župný archivár Viktor (Gyözö) Dvorcsák, evanjelický farár Lajos Liptay, redaktor časopisu Naša zástava J. Dessewfy, a advokát dr. Károly Bulissa. Zámerom tohto kroku bolo postupné pričlenenie východného Slovenska k Maďarsku.
Tieto iniciatívy však vyvolali vo väčšine obyvateľov východného Slovenska nesúhlas. V dôsledku toho, ako aj v dôsledku postupného napredovania československého vojska a obsadzovania územia ČSR, separatisti vedení Viktorom Dvorcsákom zmenili taktiku a prišli v novou iniciatívou. V snahe za každú cenu zabrániť definitívnemu pričleneniu východného Slovenska k novej ČSR vyhlásili dňa 11. decembra 1918 v Košiciach (v kaviarni Royal) tzv. Slovenskú ľudovú republiku. Za jej hlavné mesto určili Prešov. Do je vedenia vymenovali aj novú vládu. Prezidentom tejto republiky mal byť - podľa návrhu Viktora Dvorcsáka - Dr. Milan Hodža alebo Matúš Dula; ministrom zahraničia Dr. František Jehlička a ministrom vnútra Dr. Rumann.
Žádné komentáře:
Okomentovat