Turčiansko-liptovskí vlastenci

Turčiansko-liptovskí vlastenci z udalosti na fronte síce vedeli, že monarchia sa dostáva do kritického položenia, ale nevedeli, že jej koniec je tak blízko. O zahraničnom odboji sa dozvedali len zo skúpych informácií viedenských a pražských Slovákov. Nevedeli, že 29.7.1918 francúzska vláda a po nej aj talianska, britská a 3.9.1918 aj americká uznali zahraničnú odbojovú organizáciu, Národnú radu česko-slovenskú za "základ budúcej vlády česko-slovenskej." A preto udalosti októbra 1918, ktoré zmenili tvárnosť strednej Európy, ich zastihli nepripravených.
Dňa 16.10.1918 budapeštiansky parlament vyhlásil osamostatnenie Uhorska od Rakúska. V manifeste adresovanom kráľovi Karolovi, ktorý po smrti Františka Jozefa I. v r. 1916 nastúpil na trón, sa hovorilo aj o národnostnej otázke, ktorá sa vraj bude riešiť v duchu Wilsonových zásad: "Štátnym občanom nemaďarského jazyka sa poskytne sloboda kultúrneho i hospodárskeho vývoja a zaručí sa im používanie ich jazyka v administrácii, školstve, v legislatíve a v samosprávnych orgánoch." Bolo to však primálo, neskoro a navyše, nebolo to úprimné. Nasledujúceho dňa sa stretli slovenskí predstavitelia M.Dula, V. Makovický a E. Stodola s grófom M. Károlyim a položili mu otázku, či garantuje autonómiu národnostiam. Dostali zápornú odpoveď.
Dňa 17.10.1918 prehovoril v parlamente Štefan Tisza a svoju reč začal slovami: "Vojna je prehratá..." Ale ani teraz nechcel pripustiť, že Maďari sú porazení a že porážku im spôsobila ich národnostná politika. Tvrdil: "Národnosti sme neutláčali a neutláčame ich ani dnes."
Do debaty sa zapojil aj gróf Albert Ápponyi dňa 18.10.1918. Vo svojom vystúpení okrem iného povedal: "V rámci národnej jednoty Uhorska sme ochotní úprimne vyhovieť oprávneným žiadostiam národností, ale dohoda, ktorá by oslabila územnú integritu alebo národnú jednotu Uhorska, je neprijateľná... Jednota Uhorska a integrita jeho územia sú príkazmi, ktoré budú platiť, kým bude žiť čo len jeden Maďar."
Do takejto atmosféry zátvrdlivosti, slepoty a neochoty priznať vlastné chyby zaznel dňa 19.10.1918 prejav poslanca Slovenskej ľudovej strany Ferdiša Jurigu. Bolo to prirodzené, že SĽS - strana, ktorá na konci 19. storočia prebudila slovenský ľud z pasivity, bola jeho politickým vyjadrením v 20. storočí - bude aj vykonávateľkou toho epochálneho činu, ktorým národ nastúpi svoju novú a nádejnú cestu do budúcnosti. V mene Slovenskej národnej rady a s odvolaním sa na samourčovacie právo národov Juriga medzi iným povedal: "Nateraz mimo Slovenskej národnej rady nikto nemôže byť oprávnený, aby vo veciach týkajúcich sa politického položenia slovenského národa o ňom a bez neho rokoval, prípadne proti nemu rozhodoval... Všetky uznesenia, alebo vyrozumenia, ktoré by sa zrodili bez pričinenia zhromaždenia slovenského národa, alebo z jeho stredu vyslaného orgánu - Slovenskej národnej rady, týmto vyhlasujeme za neplatné a pre slovenský národ nezáväzné... My stojíme stále pevne ako múry hradné. Žiadame samourčovacie právo na život a na smrť. S ním žijeme a s ním aj mrieme!"