Katastrofálna kapitulácia maďarských vojsk, ktoré zložili zbrane v auguste 1849 pri Világoši za prítomnosti ruských ge¬nerálov, urobila síce koniec radikálnej, Kossuthom vedenej revo¬lúcie, ale maďarská konzervatívna aristokracia viedla ju inaďalej, zjavnou i tajnou agitáciou až do rakúsko-uhorského vyrovnania roku 1867.
Maďarská aristokracia v maďarských krajoch obsadených cisárskym vojskom vystupovala ako lojálna strana, prenasledo¬vaná Kossuthom, a všade osvedčovala svoju nezvratnú vernosť habsburskému trónu, osočujúca každého, kto nezastával jej politické náhl'ady.
Slovenský národný vývoj v rokoch po maďarskej revolúcii prebiehal v podmienkach, aké vytvorila viedenská vláda v snahe vybudovať jednotnú habsburskú monarchiu pod rakúskou nad¬vládou. Prvý úsek absolutizmu, obdobia, kedy sa viedenský dvor usiloval proti revolučným, samovládnym diktátom obnoviť centrali¬záciu štátnej moci, nazýva sa Bachovou érou. Činnosť rakúskeho ministra vnútra Alexandra Bacha, pravej ruky cisára Františka Jozefa, poznačila v tomto období politické, policajné, hospodár¬ske, ba i finančné záležitosti všetkých krajín a oblastí ríše. Bach sa stal symbolom diktatúry, ktorá po víťazstsve nad maďarskou revolúciou v rokoch 1848-1849 postihla všetky národy monar¬chie. Táto diktatúra bola pravým opakom toho, čo cisár František Jozef sl'uboval v kromefížskej ústave zo 4. marca 1849. Obsa-hovala mnohé slobodomysel'né ustanovenia. Ako základný kameň bola v nej vyslovená jednota ríše, ale sl'ubovala aj krajinské snemy, osobnú slobodu a rovnoprávnosť, náboženskú slobodu, slobodu tlače, oddelenia súdnictva od administratívy, porotné súdy a verejnosť súdneho pokonávania. Slovenskí národovci verili, že všetky tieto výhody dostanú aj Slováci. Tešili sa, že ustanovenia kroměřížskej ústavy vstúpia do života aj v Uhorsku. Ale na nemilé prekvapenie svojich národov panovník už v januári 1852 kro¬měřížsku ústavu odvolal.
Žádné komentáře:
Okomentovat