Predstaviteľkou politického života

Predstaviteľkou politického života bola naďalej Národná strana, ktorej predsedom po smrti Viliama Paulínyho-Tótha bol Pavol Mudroň. Strana zotrvávala v pasivite, ale aj naďalej sa hlásila k programu Memeranda z r. 1861. Pretože nebolo ani najmenšej nádeje, že maďarská vláda memorandové požiadavky zohľadní, ich modlitby sa obracali k Bohu a ich zraky na Rusko. Po ruskom zásahu v prospech Srbov a Bulharov na Balkáne tieto očakávania vzrástli, prenikli všetky vrstvy národa a viedli k nezdravému fatalizmu. Štefan Janšák (v knihe Život Pavla Blahu, 1947) charakterizoval situáciu týmito slovami: "Mesianizmus, fatalizmus a nádej v ruskú pomoc stáli pri kolíske slovenskej politickej pasivity ako tri Sudičky. Vo všetkých týchto národných vierach prevládal prvok náboženský nad ostatnými a nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že mnohí naši protestanti uspávali alebo aspoň uspokojovali svoje politické svedomie i zle vykladanou cirkevnou dogmou o postačiteľnosti samej viery pre spasenie - viery bez skutkov."
Jediným skutkom hodným zmienky z obdobia pasivity bola početná účasť Slovákov na Kongrese národností, ktorý sa konal v Budapešti v auguste 1895. Slovenskú 240-člennú delegáciu viedol Pavol Mudroň a Svetozár Hurban-Vajanský. Zjazd (na ktorý neprišli predstavitelia Rusínov a Nemcov) vydal rezolúciu, v ktorej žiadal národnú autonómiu, volebnú reformu, slobodu zhromažďovania a tlače. Delegáti zjazdu sa veľmi obozretne vyhýbali formulácii, ktorú by vláda nejakým spôsobom bola mohla označiť za sprisahanie, alebo ohrozenie celistvosti územia Svätoštefanskej koruny. Len opatrne naznačili, že k upevneniu uhorského štátu by prispelo zrovnoprávnenie národností, aby nikto nemal pocit, že v Uhorsku je jeden vládny národ a niekoľko ovládaných národností.
Predseda vlády Dezider Bánffy označil zjazd za zhromaždenie bezvýznamných politikov, ktorí hovoria iba za hŕstku nespokojencov. Vyhlásil, že také riešenie, ktoré by smerovalo k federácii Uhorska, nie je ani mysliteľné, pretože "nijaký Maďar s tým súhlasiť nebude".
Toto bol ďalší príklad, ako maďarskí politici na vlastnú škodu nevedeli čítať znamenie časov. Ale znamenie časov nevedeli čítať ani starší slovenskí politici. Pre nich bol tvrdohlavý postoj vlády ďalším dôvodom zotrvávať v pasivite.
Takáto filozofia a takéto myslenie nemohlo vyhovovať mladej, politicky dospievajúcej generácii, ktorá sa hlásila k slovu v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia. Ovplyvnení modernými myšlienkovými prúdmi a posmelení príkladmi iných národov v podobnom položení neslobody vystupujú s kritikou... Títo mladí aktivisti rozhýbali stojaté vody a ich pričinením na konci storočia dochádza k oživeniu slovenského verejného i politického diania.
Podnet k vystúpeniu z politickej pasivity vyšiel z radov katolíckeho kňazstva, ktorému impulzom k činnosti bola katolícka uhorská Ľudová strana (Néppárt). Táto politická strana vznikla z iniciatívy ostrihomského arcibiskupa Klaudia Vászáryho a založili ju v novembri r. 1894 gróf Ferdinand Zichy a gróf Mikuláš M. Eszterházy.
Cirkevné kruhy, ktoré boli sponzormi Ľudovej strany, so znepokojením hľadeli na politický vývoj v Uhorsku. Vládna liberálna strana svojím zákonodarstvom zasahovala do oblastí, v ktorých sa dostávala do konfliktu s Katolíckou cirkvou (napr. zavedenie civilného sobášu). Katolícka hierarchia došla k presvedčeniu, že aj v Uhorsku bude treba obhajovať katolícke záujmy na parlamentnej pôde tak, ako to v Nemecku už dávno robila Strana stredu (Zentrumpartei).