Nebolo I'ahké nájsť vhodné mesto pre národné zhromaž¬denie. Vo väčšine miest na Slovensku nebol vykryštalizovaný slovenský život. Vážnou prekážkou v tomto smere boli mestské a župné predstavenstvá, zamerané proti slovenskému hnutiu. Napokon sa rozhodli pre Turčiansky Sv. Martin, kde predstaven¬stvo mesta súhlasilo s usporiadaním národného zhromaždenia. Pozvanie podpísal richtár Ondrej Koša a mnohí martinskí obča¬nia. Tak sa zišlo v Martine 6. a 7. júna 1861 asi šesťtisíc synov slovenského národa všetkých stavov a povolaní a tam ako "slo¬venské národné zhromaždenie" za predsedníctva Jána Franci¬sciho vypočulo a jednohlasne s vel'kým nadšením prijalo program Štefana Marka Daxnera ako svoje vlastné rozhodnutie. Toto zhromaždenie možno právom označiť za národné zastupiteľstvo nielen preto, lebo tu bol národ zastúpený a repreientovaný svojimi najlepšími synmi, ale i preto, že časť účastníkov prišla sem s po¬vereniami od obcí. Boli tam aj veľké zástupy slovenského I'udu. Tu predostreli martinské Memorandum slovenského národa.
V úvodnej časti Memoranda sa poukazuje na to, že Slováci sú na území ktoré obývajú, starým pôvodným národom, že tisíc rokov od začlenenia do uhorského štátu mali podiel na hospodár¬skom i kultúrnom rozvoji krajiny, ako aj na jej obrane.
V prvom bode Memoranda sa vyslovuje požiadavka, aby sa osobnosť slovenského národa a vlastníctvo jeho reči uznalo a za¬bezpečilo najvyššími ústavnými listinami tak, aby národ mohol skutočne uplatňovať svoju suverenitu. V druhom bode sa žiada uznanie národnej osobitosti v priestore hornouhorského slovenského okolia so zaokrúhlením stolíc podľa národností. Požiadavka Okolia sa zdôvodňuje tým, že je základným predpokladom ná¬rodnej rovnoprávnosti, a zároveň sa vyhlasuje, že neznamená ani separovanie sa od Maďarov, ani ohrozenie jednoty vlasti.
Ostatné požiadavky, ako zavedenie slovenského úradova¬nia v okolí, slovenského vyučovania na školách všetkých stupňov, vydávanie zákonov v slovenčine, slobodné zakladanie literárnych, hospodárskych a osvetových spolkov a ustanovizní, zriadenie slovenskej právnickej akadémie, boli len doplnkom prvých dvoch základných požiadaviek. Ani v týchto bodoch sa presnejšie a podrobnejšie neformuluje štátoprávne postavenie a vnútorné zriadenie Okolia. Bral sa tu ohľad na uhorský snem, ktorému sa malo Memorandum predložiť, čo sa prejavilo i v tom, že sa v ňom uznáva maďarčina ako diplomatická reč v Uhorsku. Nakoniec sa v Memorande vyslovuje solidarita so všetkými ostatnými utláča¬nými národnosťami Uhorska, ktorým sa Memorandum malo tiež odoslať. Ducha memorandového programu najlepšie vystihuje záverečné slovo: "Jednotná, slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť a bratstvo národov".
Žádné komentáře:
Okomentovat