Maďarskej propagande, do ktorej sa veľmi aktívne zapájali pomaďarčení Židia a Nemci, sa totiž podarilo vytvoriť v cudzine obraz Uhorska ako "ostrova slobody". Toto klamstvo nadväzovalo na sympatie a obdiv, ktoré získal pre Maďarov Košút, Pulszky, Klapka a ostatní emigranti z r. 1849. Ale ani odhalenia Setona Watsona by neboli mohli zbúrať tento falošný obraz, keby práve v tom čase Maďari neposkytli svetu usvedčujúci príklad svojej krutovlády. Tým príkladom bola dedinka Černová, rodisko Andreja Hlinku.
Černová bola v r. 1907 malá obec, ale bez kostola. Na Hlinkov podnet a s jeho pomocou sa Černovčania postavili kostol a chceli, aby im ho vysvätil ich rodák Andrej Hlinka. Keďže Hlinka bol v tom čase suspendovaný a nesmel vykonávať nijaké kňazské funkcie, spišský biskup Alexander Párvy rozhodol, že vysviacku vykoná iný kňaz. Černovčania odpovedali, že oni radšej počkajú, lebo veria, že Rím sníme Hlinkovu suspenziu. Tým vlastne biskupovi naznačili, že pokladajú jeho suspenziu Hlinku za nezaslúženú. Urazený biskup bol tým pevnejšie rozhodnutý presadiť svoj úmysel. Nariadil, aby sa posviacka kostola konala 27. októbra 1907 a aby ju vykonal Martin Pazúrik, dakan v Likavke.
Dekan Martin Pazúrik spolu s troma ďalšími kňazmi a so slúžnym Zoltánom Pereszlényim prišli na dvoch kočoch do Černovej, kde už predtým stoličné predstavenstvo vyslalo 16 žandárov. Občania sa postavili kočom do cesty a nechceli ich do dediny pustiť. Na to slúžny Pereszlényi bez výstrahy nariadil strieľať do zhromaždených. Na mieste bolo 13 mŕtvych a vyše 30 ranených, z ktorých dvaja zomreli neskôr.
Správa o krviprelievaní v Černovej preletela celým svetom a upozornila na národnostný útlak v Uhorsku. Mala ohlas aj v parlamente, kde 30. októbra slovenskí poslanci Hodža a Blaho (za búrlivého pokriku maďarských poslancov "Vy ste buriči, vy ste vrahovia, vaše časopisy pobúrili ľud, vás by bolo treba povešať") interpelovali u ministra vnútra J. Andrássyho. Ten odpovedal, že žandári z nutnosti a sebaobrany použili zbraň a že štát musí udržiavať poriadok. A aby svojim slovám dal opodstatnenie, nariadil vyšetrovanie; nie však medzi strieľajúcimi žandármi, ale medzi obeťami streľby. Dňa 2. marca 1908 súd v Ružomberku odsúdil 40 občanov Černovej spolu na 37 rokov väzenia.
Krvavé udalosti v Černovej mali najväčší ohlas v českej a rakúskej tlači. Písal o nich aj Švajčiar William Ritter, známy spisovateľ a maliar. Udalosti prebudili záujem o Slovensko aj u následníka trónu arcikniežaťa Františka Ferdinanda, ktorý bol známy ako odporca maďarskej oligarchie. Sníval o prebudovaní monarchie a v tomto počítal aj s národnosťami. V svojej tzv. viedenskej politickej dielni sa obklopil poradcami nielen rakúskych, ale aj niektorých uhorských národností. Slováci však medzi nimi neboli. Až černovská tragédia vzbudila v ňom proslovenské sympatie. Požiadal Rumuna Vajdu-Voevodu, aby pozval na audienciu Milana Hodžu. Vo svojej knihe Federation in Central Europe Hodža opisuje toto stretnutie ako veľmi úspešné. A skutočne, to bol začiatok novej kapitoly, keď už nie slovenského, tak istotne Hodžovho politického napredovania. Hodža bol častým hosťom u následníka trónu vo Viedni i v jeho sídle v Konopišti a spriatelil sa s následníkovým šéfom kancelárie plk. Bardolffom. Hodžom Slovenský týždenník začal všetky nádeje Slovákov usmerňovať na následníka trónu, ktorý bol slovenskej verejnosti predstavovaný ako veľký priateľ a záchranca Slovákov. Tento kult osobností sa nestretol s pochopením u všetkých Slovákov a časopis Prúdy pokladal za potrebné pripomenúť Hodžovi: "V č. 36/1912 Slovenského týždenníka je zase jeden z tých divno-čudných článkov, ktoré prekypujú dvorilstvom a rojčia o následovníkovi trónu... Zdá sa nám naskrze neodôvodnené to stále kukučkovanie do Konopišťa, špeciálne len v Slovenskom týždenníku. Veď to je Príde baťuška cár v novom vydaní."
Žádné komentáře:
Okomentovat