J. Palkovič

Podnietil J. Palkoviča k znovuvydávaniu Tatranky, ako jej spolure¬daktor združil okruh autorov. Udržiaval styky s chorvátskymi a srbskými vlastencami a účastníkmi zasadnutí uhorského snemu i českými priateľmi, slovenskými národovcami obidvoch konfesií. V lete 1841 navštívil J. Hollého v Maduniciach a viacerých duchovných na sev. Slovensku, ktorých povzbudzoval v národnej aktivite. Táto jeho národnobuditeľská činnosť prekážala predstaviteľom maďarského reformného hnutia, ktorí od začiatku 40. rokov presadzovali maďarizáciu hlavne v evanjelickej cirkvi, na ich nátlak ho koncom 1843 zbavili funkcie námestníka prof. v Bratislave. Na protest proti tomuto aktu národného bezprávia opustila časť slov. študentov lýceum a šla študovať do Levoče, pri ich odchode sa zrodila dnešná slov. hymna Nad Tatrou sa blýska ...
Na základe poznania politickej situácie prehodnotil dovtedajšiu ideológiu, prax a taktiku slovenského národného hnutia. Upustil od radikálnych postojov, ďalekosiahlej, no nereálnej koncepcie. Dokázal presnejšie vyjadriť potreby rodiacej sa modernej slovenskej spoločnosti, nachádzal praktickú cestu k riešeniu problémov, o ktorých uvažovala najmä obroden¬ská generácia. Jeho pričinením začala vychádzať činnosť národného hnutia výlučne z uhorskej štátnej platformy. Usmerňoval ho tak, aby v prvom rade aktívne pôsobilo v širokých neprivilegovaných vrstvách, obhajovalo ich záujmy a opieralo sa o ne. Zároveň prehodnotil pomer Slovákov k Uhorsku a okolitým národom. Vyčleňoval ich z rámca Slovanstva, ale i zo štátneho uhorského a československého národného celku.
Už v 30. rokoch si uvedomoval, že čeština ako spisovný jazyk a idea československej národnej jednoty nepovzbudzuje rozvoj nár. života Slovákov, netvorí hrádzu proti maďarizácii, je prekážkou spolupráce s bernolákovcami, čím sa znemožňuje ich národná jednota. Počas pôsobenia na katedre spolu s tvorbou novej koncepcie slovanskej vzájomnosti hlbšie zdôvodňoval i národnú svojbytnosť Slovákov, ku ktorým sa tradične hlásili bernolákovci. Slovenčinu považoval za samostatný jazyk, najbližší praslovančine, vyzdvihoval vlastnú históriu, kultúru, spôsob života Slovákov, čím otváral možnosť úzkej spolupráce s bernolákovcami, formovanie národnej jednoty a posilnenie národného povedomia. Keď sa presvedčil, že slovenské národnoemancipačné snahy na rozdiel od maďarských sa nemôžu opierať o podporu a vôbec nie o vodcovstvo šľachty, činnosť hnutia orientoval na občianske a národné prebudenie, spoločenskú aktivizáciu, duchovné a hmotné povznesenie mešťanov, remeselníkov, inteligencie a roľníkov, čím vytváral základy masového zázemia hnutia. Úzkou spätosťou so záujmami najširších ľudových vrstiev zvýraznil hlboký demokratický obsah hnutia, jeho protiaristokratický rozmer, ktorému vtláčal silný mravný a humánny základ.
Pretože nemal možnosť presadzovať základy občianskej spoločnosti a národnú jednotu politickou silou, jej absenciu nahrádzal publicistikou, organizačnou činnosťou, výchovným pôsobením a drobnou prácou. Spolu s M. M. Hodžom a J. M. Hurbanom po dôkladnej príprave, konzultáciách s evanjelickou inteligenciou a bernolákovcami, po návšteve J. Hollého kodifikovali v júli 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom nový spisovný jazyk na báze stredoslovenských nárečí. Precízne ideové zdôvodnenie nového spisovného jazyka i národnej svojbytnosti Slovákov podal v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846); jeho gramatický systém s fonetickým pravopisom zverejnil v Náuke reči slovenskej (1846). Nový spisovný jazyk považoval za najvhodnejší nástroj na povznesenie vzdelanosti a kultúrnosti širokých vrstiev spoločnosti, za základný predpoklad vytvárania modernej slovenskej národnej, občianskej pospolitosti a politických snáh hnutia. Integračné prvky v slovenskej spoločnosti mala posilňovať i širšia organizačná základňa hnutia; v tomto smere preukázal výnimočnú myšlienkovú invenciu a organizač¬no-praktické schopnosti. Z jeho podnetu národné hnutie bolo zamerané na osvetu a ľudovýchovu. Vypracoval i návrh na vytvorenie prvej celonárrodnej kultúrnej inštitúcie Tatrín, na pôde ktorého sa mali riešiť všetky kľúčové problémy slovenského života a hnutia; od r. 1844 bol Ľudovít Štúr členom jeho vedenia.