Dňa 13. apríla 1849

Dňa 13. apríla 1849 Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža a Jozef Miloslav Hurban podali vo Viedni ďalšiu petíciu na zriadenie samostatného Slovenska v rámci monarchie. Nátlak maďarskej šľachty a váhavosť cisárových poradcov zapričínili odkladanie akéhokoľvek konkrétneho kroku zo strany panovníka Františka Jozefa.
Dňa 8. mája 1849 katolícky kňaz Jozef Kozáček, farár vo Zvolene, ktorý mal dobré vzťahy k viedenskému dvoru a v marci viedol delegáciu Slovákov k cisárovi do Olomouca, podpísal spolu s Michalom Miloslavom Hodžom a Andrejom Radlinským novú petíciu, aby cisár vydal manifest pre slovenský národ, ktorým by uzákonil jeho národné a štátotvorné požiadavky.
Vládni činitelia sa radili a rokovali so slovenskými politickými predstaviteľmi, ale ani tí neboli jednotní v konkrétnych návrhoch na riešenie slovenskej otázky, ba neraz zaujímali podstatne rozdielne stanoviská. Viedenská vláda bola sklamaná aj pomerne slabou účasťou Slovákov v dobrovoľníckych oddieloch a ešte slabšou podporou ich akcií zo strany slovenského ľudu. To posilňovalo pozície konzervatívnej maďarskej šľachty a Slovákom nie príliš naklonených dvorných poradcov vo Viedni. (Ďurica, M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov, s. 82).

Dňa 13. augusta 1849 v bitke pri Világoši cisárske vojská, ktorým prispel svojou pomocou aj ruský cár Mikuláš I., porazili maďarské revolúčne vojská a likvidovali Kossuthovu revolúciu.
Slováci sa usilovali ďalšími petíciami, ba i stočlennou delegáciou dňa 7. októbra 1849 u samého cisára Františka Jozefa I. dosiahnuť splnenie svojich národných požiadaviek, ale viedenská vláda postupovala podľa svojich plánov voči celému porazenému Uhorsku: rozdelenie územia koruny na vojenské administratívne dištrikty, zavedenie nemčiny ako úradného jazyka, menovanie vojensko-civilného správcu (najprv barón K.G.Geringer, potom arciknieža Albrecht).
Dňa 1. novembra 1849 cisár František Jozef I. zrušil uhorskú ústavu z roku 1848, rozpustil uhorský snem a zrušil uhorskú vládu, ba i tradičnú župnú samosprávu a začlenil Uhorsko ako korunnú krajinu do jednotnej monarchie. Vyčlenil z neho iba Sedmohradsko, Chorvátsko-Slavónsko a Vojvodinu, ktoré dostali vlastnú samosprávu a boli podriadené priamo Viedni. Horlivým vykonávateľom tejto novej absolutistickej politiky viedenského dvora sa stal minister vnútra a spravodlivosti Alexander Bach. (Ďurica, M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov, s. 82).

Dňa 7. decembra 1849 panovník František Jozef I. prijal na osobitnej audiencii dôstojníkov zrušených slovenských dobrovoľníckych zborov a ubezpečil ich, že slovenské veci budú vyriešené na všeobecnú spokojnosť. To však bolo takmer všetko, čo dosiahlo slovenské povstanie z rokoch 1848 - 1849. Viacerí vedúci slovenskí činitelia sa potom dostali do vyšších úradov v slovenských župách a najmä v prvých rokoch rozvinuli a napomáhali dôležité iniciatívy na kultúrnom poli. (Ďurica, M.S: Dejiny Slovenska a Slovákov, s. 83).

V tejto súvislosti možno spomenúť fakt, že cisár ako prejav akejsi benevolentnosti voči Slovákom v tom čase sa pričinil o to, aby niektorí Slováci boli v rámci cirkevnej hierarchie boli menovaní do vysokých funkcii: Vojtech Bartakovič za arcibiskupa v Jágri, Ján Scitovský za arcibiskupa a prímasa v Ostrihome, Juraj Haulík za arcibiskupa a neskôr kardinála v Záhrebe, Štefan Mojzes do Banskej Bystrice, Jozef Kunst do Košíc a potom za arcibiskupa do Kaloče, Štefan Kolarčík do Rožňavy.

"Nový vek" - tak nadpísal Ľudovít Štúr úvodný článok uverejnený 31. marca 1848 v Slovenských národných novinách. Do "nového veku" vstúpil aj malý národ po Tatrami. Neveľmi šťastne. V dňoch, keď sa aj "ponad Tatrou zablýskalo", preukázal svoje odhodlanie postaviť sa na barikádu pokroku. Rozhodli však iní, mocnejší. Jedni ho bez viny vyobcovali, iní, tí nepraví, si ho planými sľubmi prisvojili. Jedni i druhí ho však chceli natrvalo prinútiť pokorne a ešte pokornejšie prosiť.
(KUČERA, Matúš - KOSTICKÝ, Bohumír: Slovensko v obrazoch. História. Martin 1990, s. 212 - 215).