Patril medzi najaktívnejších kňazov Košického biskupstva, ktorý sa angažoval aj na poli národnom i politickom. Dobový lexikón významných osobností o ňom podáva takúto charakteristiku: "Bol známy pred prevratom ako slovenský národný buditeľ a kultúrny pracovník na východnom Slovensku... za prevratu (1918) čínne zasiahol do organizačnej práce štátu na východe. Má veľkú zásluhu, že slovenský východ sa spontánne osvedčil za patričnosť k republike..."
Štefan Onderčo pochádzal z obce Močidľany, dnes súčasť Jarovníc v Sabinovskom okrese. Narodil sa dňa 19. augusta 1884. Po základnej škole v Jarovniciach pokračoval na gymnázialnych štúdiách v Sabinove u piaristov, kde vychodil prvé štyri ročníky. Ďalej pokračoval v štúdiách na gymnáziu v Košiciach, kde aj zmaturoval. Po maturite sa prihlásil do kňazského seminára v Košiciach a pripravoval sa na kňazskú službu. Bolo to v čase silnej maďarizácie, keď na košickom biskupskom stolci bol biskup Žigmund Bubič, známy aj tým, že sa usiloval o pomaďarčovanie slovenských veriacich. Štefan Onderčo vstúpil do seminára v roku 1903. Keďže bol slovenského cítenia, a netajil to, ba dokonca cez prázdniny sa zúčastnil s niekoľkými spolužiakmi na národnej púti na Velehrade, hrozilo mu vylúčenie z kňazského seminára. V tom čase však už vo vedení Košického biskupstva bol biskup Augustín Fischer-Colbrie, ktorý nedovolil, aby sa na niekom páchala krivda. Zastal sa svojho bohoslovca a vysvätil ho za kňaza dňa 21. júna 1907. Ako kaplán pôsobil v Hernádnémeti, Hanušovciach nad Topľou, Sečovciach, Vranove nad Topľou a Lastovciach. V roku 1910 bol menovaný za slovenského kaplána v Košiciach. Biskup Augustín Fischer-Colbrie ho zároveň poveril v Košiciach vydávaním zošitov Katolíckej ľudovej jednoty v slovenskej reči pre potreby Slovákov v rámci Košickej diecézy. V roku 1913 bol menovaný najprv za administrátora a potom za farára farnosti Ňaršany (Ražňany) v Sabinovkom okrese. V roku 1931 ho pápež Pius XI. vymenoval za sídelneho kanonika Košickej katedrálnej kapituly. V rokoch 1919-1937 bol poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, v rokoch 1929-1937 aj podpredsedom snemovne Národného zhromaždenia. Zomrel dňa 31. marca 1937 v Ňaršanoch (Ražňanoch), a tam je aj pochovaný na miestnom cintoríne.
Prečo sa kňaz Štefan Onderčo popri svojich pastoračných aktivitách zapojil aj do politickospoločenského diana svojej doby? Na túto otázku dáva odpoveď on sám. Pri pohľade na hmotnú i mravnú biedu ľudí, ktoré zapričinila prvá svetová vojna, chcel týmto ľuďom, medzi ktorými žil a pracoval, všestranne pomáhať. Na stránky farskej kroniky neskôr napísal: "Uzrela vo mne myšlienka, hodiť sa medzi takto znepokojený ľud, ktorý začal sympatizovať s povojnovými heslami, obsahujúcimi v sebe zárodok zhubnej myšlienky boľševizmu. Ako kňaz i ako Slovák nemohol som sa nečinne dívať na túto dobu prevratovú. Zvlášť ako Slovák, bál som sa, že môj slovenský ľud v revolučnej nálade príliš ďaleko zájde, čo potom bude škodiť zjavujúcej sa slovenskej slobode, národnému oslobodeniu slovenského národa v novom štáte, v republike Česko-slovenskej. Dané okolnosti učinili zo mňa kňaza-politika. Rovnako chcel som slúžiť ako taký svojej Cirkvi a svojmu slovenskému ľudu, lebo som ich rovnako miloval." Do lavíc revolúčneho Národného zhromaždenia v Prahe Štefan Onderčo zasadol v roku 1920. Nastúpil na miesto poslanca Františka Votrubu, ktorý sa vzdal poslaneckého mandátu 9. januára 1920. Stalo sa tak na návrh slovenského klubu poslancov. V nastávajúcich parlamentných voľbách v apríli 1920 sa Štefan Onderčo dostal do parlamentu ako kandidát Slovenskej ľudovej strany v Šarišskom volebnom regióne. V parlamente v debate vystúpil Štefan Onderčo v marci 1921 a to v súvislosti s krvavým udalosťami v Krompachoch, ktoré sa udiali dňa 21. februára 1921. Vo svojom príspevku poukázal na príčiny tejto tragédie, ako aj celkovo na nepokoje robotníkov na Slovensku. Videl ich v prvom rade v šírení triednej nenávisti robotníkov voči iným vrstvám obyvateľstva. Podľa neho podnecovateľmi tejto triednej nenávisti boli sociálni demokrati. O triednej nenávisti robotníka, ktorý sa stále na niečo zlostí a hnevá a stále je nepokojný, Štefan Onderčo doslovne povedal: "Hovorí sa mu, že pri bohato prikrytom stole ľudskej spoločnosti aj on má zaujať svoje miesto, ale on tomu tak rozumie, že najprv musí prevrhnúť celý stôl a sterorizovať každjého spolustolujúceho. Psychológia takto vychovaného človeka je potom zohavená do nepoznania, takže ten človek necíti ani tú morálnu povinnosť, že je za svoje skutky zodpovedný."
Žádné komentáře:
Okomentovat