Z takéhoto, t. j. z renesančno-humanistického predpokladu vychádzal aj N. Machaivalli, a to aj napriek tomu, že jeho názory na človeka, morálku, politiku a dejiny sa formovali už v atmosfére krízy talianskeho humanizmu. Vízie humanistov totiž čoskoro spochybnila aktuálna spoločensko-politická realita vyznačujúca sa absenciou jednotného (národného) štátu, nevraživosťou medzi jednotlivými mestskými republikami, permanentnými konfliktmi medzi cirkvou a svetskou mocou, sociálnou nestabilitou, šíriacim sa marazmom atď.
Konštatovali sme už, že Machiavelli si predsavzal „zaoberať sa tým, ako veci v skutočnosti sú a nie ako sa javia“. Takto sa snaží reflektovať aj problematiku človeka a morálky, a preto primárne nehovorí o tom, aký by mal človek byť, ale hovorí o tom, aký človek je, čím sa reálne vyznačuje, ako uvažuje ( a prečo uvažuje práve tak ako uvažuje), po čom túži ( a prečo túži práve po tom ), ako koná ( a prečo koná práve tak), čo ctí ( a prečo ctí práve to), v čo verí ( a prečo verí práve v to) atď.
Machiavelli teda človeka rozhodne neidealizuje. Naopak, Niekedy ho až chladnokrvne demaskuje, usviedča z pretvárky a zbavuje konvenčnej vonkajškovosti. Nazdáva sa pritom, že prirodzenosť a povaha človeka sa nemení (porovnaj [3], 295) a tak aj jeho svet je vo všetkých dobách rovnaký. Dokladajú to aj tieto jeho slová : „svet ľudí je nemenný… vždy bol ten istý … vždy bolo na ňom rovnako mnoho zla ako dobra… toto zlo a dobro sa len sťahovalo z jednej krajiny do druhej… vieme, že staré ríše menili so zmenou mravov aj svoju podobu. Svet však zostal rovnaký“ ( [8], 231).
Žádné komentáře:
Okomentovat