Z nemennej ľudskej prirodzenosti – podľa Machiavelliho – vyplýva, že konanie človeka bude vždy zamerané egocentricky. Človek nikdy dobrovoľne nepovýši existenčné záujmy iného človeka nad záujmy svoje, lebo vždy bol, je a bude bytosťou, ktorá sa vyznačuje nielen neskrotnými vášňami a túžbou po moci, ale tiež „prirodzeným“ sklonom k nadradenosti. 2 K prirodzenosti človeka patrí teda všetko, čo akýmkoľvek spôsobom prispieva k uspokojeniu jeho (nevyhnutnej) potreby sebarealizácie.
Na rozdiel od prechádzajúcich humanistov Machiavelli nezdôrazňuje, že súčasťou nemennej ľudskej povahy je aj prirodzený sklon človeka k dobru. Naopak ! Ľudia sú podľa Machiavelliho „zlí“ a preto aj človek, ktorý by mal prirodzený sklon k dobru a teda by sa v každom smere chcel ukázať dobrým, musí –„medzi toľkými ľuďmi, ktorí dobrí nie sú“ – nevyhnutne zahynúť (porovnaj [2], 40-41). Možno aj pre tieto a podobné názory Machiavelli získal povesť nielen „anti-humanistu“, ale tiež „amoralistu“, a tak sa dostávame k fundamentálnej otázke (téme) tohoto príspevku, ktorou je vzťah Machiavelliho k problematike morálky.
Hneď v úvode (k tejto časti príspevku) sa žiada pripomenúť, že problematike morálky ako osobitnej, samostatnej, či takpovediac „sólovej“ problematike Machiavelli nevenoval ani jeden osobitný, resp. samostatný spis. To však neznamená, že túto problematiku programovo obchádzal, či dokonca ignoroval. Zastávame názor, že uvedená problematika je aspoň parciálne a sporadicky reflektovaná vo všetkých jeho vyššie predstavených dielach, a to predovšetkým v súvislosti s exponovaním (a chápaním) politiky, náboženstva a dejín. Kedže hľadiska našej témy majú dominantný význam Machiavelliho reflexie morálky vo vzťahu k politike, budeme práve tejto problematike budeme teraz venovať sústredenejšiu pozornosť
Žádné komentáře:
Okomentovat