Akiste nie náhodou je Machiavelli považovaný za jedného zo zakladateľov modernej politológie

Akiste nie náhodou je Machiavelli považovaný za jedného zo zakladateľov modernej politológie. Politiku chápal ako „najvlastnejší výkon človeka“, na ktorý sa vzťahuje autonómia nielen vo vzťahu k náboženstvu, ale – za určitých okolností – aj vo vzťahu k morálke. Politika sa totiž riadi vlastnými zásadami, ktoré nemusia byť identické ani so zásadami náboženstva, ani so zásadami morálky. Aj keď sa Machiavellim exponovaná politika zaoberá – na rozdiel od etiky – tým, čo je (a nie tým, čo by malo byť), neznamená to, že s politikou nesúvisia aj viaceré problémy morálky, resp. že politika nemôže mať vzťah aj k morálke.
Na Machiavelliho chápanie vzťahu morálky a politiky frekventujú – ako prevládajúce – dva názory. Jeden je založený na presvedčení (či aspoň tvrdení), že Machiavelli (akúkoľvek) morálku v politike ignoroval. (O tento názor sa mimochodom opiera aj dnešné učenie o tzv. machiavellizme). Druhý názor – pre zmenu – zdôrazňuje, že Machiavelli určitú morálku aj v politike rešpektoval. Nazdávame sa, že ani jeden z týchto názorov (sám o sebe) Machiavelliho chápanie – významovo viacrozmerného – vzťahu morálky a politiky adekvátne nereflektuje. Preto sa prihovárame za ďalší z možných názorov, ktorý Machiavelliho chápanie vzťahu morálky a politiky explikuje cez jeho ambivalentnosť, na základe čoho možno obidva vyššie uvedené názory „postihnúť“ (a svojím spôsobom aj uplatniť) v ich interpretačne produktívnej syntéze.