S problematikou poznania a osobitne myslenia súvisí Aristotelove učenie o duši, ktoré je rozpracované v jeho diele „Peripsýchés“ (tj. „O duši“). V tomto diele Aristoteles chápe dušu:
1. ako princíp a príčinu živého tela
2. ako zdroj pohybu živého tela
3. ako účel, ku ktorému živé telo smeruje
4. ako podstatu a formu živého tela.
Z hľadiska učenia o látke a forme, duša je organizujúcou formou ľudského tela. V diele „O duši“ Aristoteles napísal: „…duša je nutne podstatou prírodného tela, ktoré má v možnosti život“. Aristoteles rozlišoval tri formy duše: vegetatívnu, zmyslovú a rozumovú. Tvrdil, že rastliny disponujú „duševnou mohúcnosťou“, ktorou je pohyb v zmysle schopnosti rásť. Zvieratá disponujú „duševnou mohúcnosťou“, ktorou je zmyslové vnímanie. Ľudské bytosti disponujú všetkými „duševnými mohúcnosťami“ (pohyb, zmyslové vnímanie) a navyše majú schopnosť myslieť. Rozum je podstatnou časťou duše.
Aristotelove učenie o človeku a politike.
Človeka Aristoteles nazval „zoon politikon“, tj. spoločenská bytosť. Človek je bytosťou, ktorá je určená pre život v spoločnosti. Ľudská bytosť je nadradená všetkým ostatným živým tvorom. Aristoteles sa nazdával, že len človek má reč, je schopný konať dobro, vytvárať krásu a rozhodovať o tom, čo je spravodlivé a nespravodlivé.
Žádné komentáře:
Okomentovat