Človek je schopný rozvíjať svoju prirodzenosť, zdokonaľovať sa a tak smerovať k dokonalosti. Keď sa Aristotela pýtali, čím sa líšia ľudia vzdelaní od nevzdelaných, vraj odpovedal, že tým, čím sa líšia ľudia živí od mŕtvych. Aristoteles odmietal názor, že všetci ľudia sú od prírody slobodní a rovní. Považoval za prirodzené, že spoločnosť sa skladá zo slobodných ľudí a otrokov. Otrokom je podľa Aristotela ten, kto nepatrí sám sebe, ale patrí inému. Otrok je človek, ktorý je obdarený rozumom len do tej miery, aby mohol prijímať rozkazy od svojho pána. Aristoteles uznával zriadenie založené na využívaní práce otrokov. Kritizoval prakticky všetky dovtedy známe formy vlády: tyraniu, oligarchiu, demokraciu, pretože žiadna z nich nemá prednostne na zreteli všeobecný prospech. Najhoršou formou vlády je tyrania, ktorá sleduje len mocenské záujmy tyrana (vládcu). Oligarchia je nespravodlivá, lebo sleduje len záujmy majetných a demokracia naopak sleduje len záujmy nemajetných. Za ideálnu formu vlády považoval polyteiu, o ktorej bol presvedčený, že bude mať na zreteli všeobecné celospoločenské blaho.
Aristotelova etika.
Pojem „etika“ (ethikos) bol na označenie náuky o mravnosti, náuky o morálke, prvý krát použitý a zdôvodnený práve Aristotelom (pojem „ethos“ bol známy už u Sokrata). Aristoteles je tvorcom etiky ako relatívne samostatnej náuky. Zároveň treba dodať, že etiku Aristoteles rozvíja (koncipuje) jednak ako súčasť svojej praktickej filozofie a jednak ako špecifický druh, či spôsob politiky. Etiku vymädzuje ako praktickú náuku, ktorej dominantným predmetom skúmania je dobro jednotlivca. Toto dobro predstavuje cieľ všetkého individuálne zameraného konania človeka. Vzhľadom na svoj predmet skúmania je etika nevyhnutne spätá s politikou, ktorá skúma (hľadá) to, čo je dobré pre štát.
Žádné komentáře:
Okomentovat