Pripomíname, že Machiavelli hovorí aj o druhom spôsobe získania moci

3 Pripomíname, že Machiavelli hovorí aj o druhom spôsobe získania moci: „keď sa totiž nejaký občan nie zločinným spôsobom alebo iným neznesiteľným násilím, ale priazňou svojich občanov stane vladárom vo svojej vlasti. Tento druh vladárenia možno nazvať občianskym … Dôležité je, aby vladár žil s ľudom … aby si získal ľud … pretože ľud, len čo mu preukáže dobro ten, od koho očakával zlo, primkne sa k svojmu dobrodincovi a stane sa mu vernejším … Ten, kto sa stane vladárom priazňou ľudu, musí si udržať jeho priateľstvo, a to je ľahká vec, lebo ľud si žiada iba to, aby ho neutláčali“ ([2], 29-30 ). Upozorňuje na to aj Ľ. Belás, keď interpretačne koriguje Descartovo tvrdenie, že Machiavelli „dostatočne nerozlišoval medzi tými vladármi, ktorí nadobudli štát spravodlivými cestami, a tými, ktorí sa štátu zmocnili nezákonnými prostriedkami“ (porovnaj [9], 23).
4 Aspoň na okraj sa žiada dodať, že štátny záujem, t.j. záujem zjednoteného, silného a „od barbarov oslobodeného Talianska“, je pre Machiavelliho najvyšším záujmom, najvyššou hodnotou a najvyšším cieľom. V mene úspešnej realizácie tohoto záujmu môže politika ( a konkrétna politická moc) ignorovať aj morálku, lebo v tomto ( a zdá sa, že v jedinom) prípade naozaj platí, že účel (či cieľ) svätí prostriedky (porovnaj [10], 441 - 443).
5 G.H. Sabine v tejto súvislosti poznamenáva, že Machiavelli kresťanskú morálku – pre jej „inosvetskosť“ – doslova zatracuje. Tento názor vyjadril v nasledujúcom stanovisku: „Machiavelli´s secularism, however, goes much beyond Marsilio´s and is free from all the sophistications imposed by the twofold truth. Marsilio defended the autonomy of reason by making Christian morals otherworldly, Machiavelli condemns them because they are otherworldly“ ([11], 319 ).