Morálne „nehodnotenie“ zvierat a vecí. V nepriamom zmysle slova sa naše mravné hodnotenia dotýkajú aj iných bytí, ale vtedy ich už nepovažujeme za mravné hodnotenia vo vlastnom slova zmysle, ale za akési antropomorfné výklady konania zvierat, alebo nejakých vecí a skutočnosti. Preto potom hovoríme o ľstivej a prefíkanej líške, o zlom hadovi, o zlodejskej strake, o vernom psovi, o nebezpečnej a smrteľnej hube a pod. Tieto vyjadrenia nehodnotia skutky daných bytí ale charakterizujú nejakú konkrétnu črtu, alebo znak daného bytia, bez morálneho podtextu.
1.1.2. Svedomie.
Druhým prvkom predporozumenia je existencia svedomia v každom človeku. Svedomie je akýsi vrodený vnem ktorým reagujeme na prirodzené dobro, ku ktorému nás prirodzeným spôsobom vedie práve svedomie.
Na čom stojí svedomie? Stojí na akomsi našom vnútornom presvedčení, že ten kto sa pre niečo rozhodol vedel z vlastnej vnútornej podstaty rozsúdiť čo je dobro a čo zlo. Práve toto je práca tohto svedomia. Keď hodnotíme ľudské skutky a ich morálnu povahu stále akosi
Porov. ANZENBACHER, A.: Úvod do etiky, s.13.
Niektorí autori uvádzajú, že etika vo vzťahu k človeku ako takému je vždy v prvom rade etikou jeho vnútorného sveta, jeho osobnosti ako takej, jeho najvlastnejšieho bytia a až potom sa týka jeho skutkov, morality jeho činov ako takých. Poznávame to z hľadiska ktoré uvádza už samotné evanjelium v pravde ktorá hovorí, „nemôže zlý strom rodiť dobré ovocie“ a naopak. Prvá požiadavka mravnosti ako takej je vždy – „byť dobrý“ až potom je druhá požiadavka, ktorá vyplýva ako nutný prvok z tej prvej a znie - „dobre rob a zlého sa chráň.“ Porov. PECKA,D.: Člověk II. Filosofická antropológie, Edice Studium, Řím 1971. s. 201.
Porov. ANZENBACHER, A.: Úvod do etiky, s.14.
automaticky predpokladáme, že konkrétne konajúce osoby dospeli k užívaniu rozumu a poznajú rozdiel medzi dobrým a zlým. Tento predpoklad sa delí na dva ďalšie predpoklady.
Žádné komentáře:
Okomentovat