Svedomie predpokladá poznanie primárneho dobra. Predpokladáme, že každý nejako vie, čo je dobré a čo je zlé a to aspoň vo všeobecnom zmysle. To znamená, že predpokladáme, že aspoň tie najvýraznejšie a primárne pravdy pozná každý človek. Čo chcete aby iní robili vám robte aj vy im a potom aj inverzia tejto pravdy a pod.
(To ale nevylučuje skutočnosť, že v konkrétnych a jednotlivých prípadoch ľudia majú o dobre a zle úplne rozdielne názory.)
Svedomie predpokladá, že každý vie že zla sa treba chrániť. Predpokladáme že každý vie, že to čo je zle nesmieme konať a že naopak dobro je nutné konať, že mravný nárok dobra má povahu nepodmienečnej záväznosti.
Toto všeobecné poznanie dobra a zla, ktoré predpokladáme u ľudí vo všeobecnosti nazývame svedomie, ktoré reaguje na prirodzený zákon, ktorý je v prírode a prirodzený mravný zákon, ktorý je v človeku. Pojem svedomie samozrejme môžeme chápať ako viacznačný a diferencovaný, ale jeho podstata záleží v tomto dvojakom poznaní dobrého a zlého.
1.1.3. Dobrovoľnosť – slobodná vôľa.
Keď mravne posudzujeme skutky ľudského jednania, vždy predpokladáme, že sú slobodní, že sa slobodne rozhodujú, že sú pánmi svojho konania. Predpokladáme, že sa daný človek mal možnosť sám rozhodnúť, že sa mohol konania aj zdržať, že nebol ničím tak nútený, čo by determinovalo jeho konanie a znemožnilo jeho slobodné rozhodnutie.
Predpokladáme teda, že osoby sa rozhodovali slobodne a že boli príčetné. Iba tak môžeme či už seba, alebo iných považovať za vinných, alebo nevinných, ich konanie chváliť, alebo karhať.
Žádné komentáře:
Okomentovat