Miesto Machiavelliho tvorby v dejinách etických teórií je vskutku špecifické

Miesto Machiavelliho tvorby v dejinách etických teórií je vskutku špecifické. Aj keď nevytvoril osobitnú a ucelenú etickú koncepciu, problematika morálky – reflektovaná vo vzťahu k politike, náboženstvu a dejinám – patrila k dominantným témam jeho záujmu.
Už vo svojej dobe bol za názory na vzťah morálky a politiky, resp. morálky a náboženstva kritizovaný (takpovediac) „z ľava“, t.j. z pozícií renesančného utopizmu, aj „z prava“, t.j. z hľadiska post- stredovenéko teokratizmu.8 Napriek tomu ( či práve preto?) mala jeho tvorba aj v tejto oblasti svoj význam. „Machiavelli ovplyvnil Hobbesa a značný vplyv mal dozaista aj na Spinozu. V jeho názoroch sú obsiahnuté zárodky psychologizmu a utilitarizmu ( neskorších) buržoáznych etických teórií. Podobne ako politiku zbavil aj etiku bezprostrednej súvislosti s teológiou. Bez ilúzií sa pozrel tvárou v tvár mravnej skutočnosti a uvidel ju tak, ako mu to umožňovali historické podmienky, v ktorých žil“ ([20], 161).
K najcharakteristickejším črtám jeho reflexií morálky a etiky patrí : zosvetštenie morálky, (morálny sekularizmus), individualizmus, relativizmus a renesančný hedonizmus. Svojimi názormi na morálku Machiavelli prispel k hľadaniu pozemského zmyslu ľudského života. Realisticky naznačil, že dobrý život, t.j. predovšetkým život v radosti, ktorá pramení z všestranne uspokojených potrieb a z úspešne realizovaných záujmov človeka.
Nemožno síce s istotou tvrdiť, že „nikdy si nepomýlil pojmy dobra a zla“, ako to napríklad tvrdí autor úvodu k Machiavelliho Katechizmu (porovnaj [16], 11). Napriek tomu, že pripúšťaním „dvojakej morálky“, t.j. morálky „diktovanej Bohom“ a morálky „diktovanej štátnym záujmom“, pripustil aj zrelativizovanie obsahu pojmov dobra a zla, nikdy zlo (v podobne neľudskosti a zločinnosti ) nestaval nad spravodlivosť a neprezentoval ho ako objekt, či dôvod úcty, resp. slávy.