Machiavelliho názory na vzťah morálky a politiky nemožno explikovať

Machiavelliho názory na vzťah morálky a politiky nemožno explikovať ( a pochopiť) mimo ich konkrétny historicko-politický, kultúrny a náboženský kontext. To, že Machiavelli na viacerých prípadoch (z dejín aj súčasnosti) ilustroval nerešpektovanie morálky v politike, neznamená, že všetky jeho názory na túto problematiku ( či tému ) možno charakterizovať len ako úsilie o propagáciu amoralizmu. ( Aj keď - ako sme už na to poukázali – v jeho názoroch na vlastnosti a postup vladára pri presadzovaní „štátnych záujmov“, nájdeme dôvody aj pre takéto tvrdenia). Súčasne by sme však mali interpretačne zohľadňovať aj tvrdenie podľa ktorého : „Machiavelli si uvedomoval, že rešpektovanie morálnych a náboženských noriem môže vytvoriť základ pre politickú prestíž a teda aj politický úspech, ale poučený nespočetnými príkladmi, ktoré videl okolo seba, musel konštatovať, že vo väčšine prípadov si vládcovia skazeného Talianska počínajú práve naopak. A z tohoto konštatovania vychádzal aj vtedy, keď udeľoval vladárom rady o technike vládnutia“ ([10], 441).
S prihliadnutím na tieto i ďalšie skutočnosti vyjadrujeme názor, že len „machiavellizmom“ sa Machiavelliho chápanie vzťahov morálky a politiky nevyčerpáva, že Machiavelliho názory na vzťah morálky a politiky boli takpovediac ambivalentné, lebo zahŕňali tak argumenty v prospech nerešpektovania morálky v politike, ako aj argumenty zdôvodňujúce význam ( či aspoň opodstatnenosť) zohľadňovania morálky aj v politike.7 Podobný názor zastáva aj popredný znalec Machiavelliho tvorby J. Polišenský, keď v doslove k Florenstkým letopisom uvádza, že „v celom Machiavelliho diele nenájdeme žiadny vypracovaný systém machiavellizmu ako náuky, ktorá učí, že najväčším zákonom politiky je úspech a že politika nemôže byť pútaná príkazmi morálky“. V tejto súvislosti pripúšťa, že „ vo Vladárovi nájdeme pôvod predpokladanej náuky, čím však vonkoncom nie je povedané, že tam nájdeme aj náuku samu“ ([10], 443).