3.1. Nutnosť mravných noriem.
Môžeme s istotou povedať, že bez minima sociálne prijímaných mravných noriem, to znamená, bez akéhosi minima spoločenského étosu, nie je možné aby sociálny útvar plnil svoju úlohu sám v sebe i v sociálnom celku, v spoločnosti. Každý človek by považoval svoje rozhodnutia za objektívne dobre a správne a preto aj morálne prípustné a naopak, každé rozhodnutie ktoré by jedinec považoval subjektívne za etické a morálne by tiež považoval za objektívne dobré. A tak by sa v jasnom konflikte stretli záujmy rôznych ľudí uzurpujúc si objektivitu a všeobecnú pravdivosť. Každý by bol presvedčený, že jeho rozhodnutie nie je len osobne prípustné, ale dokonca objektívne pravdivé a všetci musia uznať že má pravdu. Nebol by možný humánny spoločenský život.
Humanita v sociálnom priestore, ľudskosť v spoločnosti je možná len vtedy ak jednotlivé osoby dokážu prijať spoločný a spoločenský záujem za svoje vlastné presvedčenie a záujem vo svojom vlastnom svedomí. To znamená, že človek musí prijať potreby spoločnosti a spoločného dobra za záväzne vo svojom svedomí, aby ich potom rešpektoval a aby pri rozhodovaní o tom, čo je eticky a morálne správne alebo nesprávne, zohľadňoval potreby spoločného dobra a spoločnosti ako takej.
Žádné komentáře:
Okomentovat